„Preto zohýnam kolená pred Otcom, od ktorého má meno každé otcovstvo na nebi i na zemi:“ Takto začína dnešné čítanie z listu Efezanom. To zohnutie kolien je vlastne pokľaknutie a vyjadruje Pavlovu modlitbu a zároveň je prejavom synovskej úcty voči Bohu. Pavol si ním chce uctiť Otca, od ktorého pochádza každé otcovstvo na nebi i na zemi. Skôr ako sa mohol človek tešiť zo svojho otcovstva, existoval už pravzor každého otcovstva v samotnom Bohu.
Dieťa má byť formované obidvoma rodičmi. Otec i matka majú nezastupiteľnú úlohu nielen pri vzniku nového života, ale aj pri správnej psychickej formácii dieťaťa. Otec v rodine má byť predobrazom Boha. Či si to ten ktorý otec uvedomuje, alebo nie, máme túto skúsenosť všetci, že keď nám po prvý krát ohlasujú evanjelium o tom, že „Boh je naším Otcom!”, každý z nás si predstaví čosi iné, pretože každý zažil trošku iné otcovstvo.
Postavenie otca v rodine je veľmi dôležité. A jeho úloha je veľmi náročná. Musí žiť múdro, lebo predovšetkým od neho závisí náboženský život jeho detí. Aj keď sa nám zdá, že je to úloha matky, v skutočnosti je to presne naopak. Matka učí deti modliť, ale otec učí deti veriť. Muž neformuje nábožnosť deti natoľko slovom, ako zjavom a bytím. Je zaujímavé, že v židovskej kultúre, teda kultúre vyvoleného národa, celá náboženská formácia rodiny je v rukách muža, otca. Ak sa muž neprejaví ako veriaci, ani jeho deti nebudú tak ľahko veriť. Podľa hebrejského ponímania je muž ten, kto má v sebe stálu spomienku na Boha a jeho činy v dejinách a má ju sprostredkovať svojím deťom.
Sv. Pavol sa modlí týmito slovami: „nech vám dá podľa bohatstva svojej slávy, aby skrze jeho Ducha mocne zosilnel váš vnútorný človek, aby Kristus skrze vieru prebýval vo vašich srdciach, aby ste zakorenení a upevnení v láske mohli so všetkými svätými pochopiť, aká je to šírka, dĺžka, výška a hĺbka a poznať aj Kristovu lásku, presahujúcu každé poznanie, aby vás naplnila Božia plnosť celá.“ Apoštol ukazuje, že kresťan má zvláštnu anatómiu. Hovorí o zosilnení vnútorného človeka, ktoré sa deje vždy vtedy, keď sa otvárame Duchu Svätému. A tiež to, že v našom srdci prebýva Kristus. Tvrdí, že Božie veci môže pochopiť len ten, kto je zakorenený a upevnený v Božej láske. Poznať Boha Lásku môžeme len vtedy, keď je v nás jeho Duch. Duch Boží do nás vstupuje skrze jednotu s Kristom. Ide o to, aby v nás bola Božia plnosť celá.
„A tomu, ktorý mocou, čo v nás pôsobí, je schopný okrem tohoto všetkého urobiť oveľa viac, ako prosíme alebo chápeme, tomu sláva v Cirkvi a v Kristovi Ježišovi po všetky pokolenia na veky vekov. Amen.“ Ak si v pokore uvedomujeme túto moc, ktorá v nás pôsobí od okamihu krstu, ale výraznejšie od okamihu osobného a zrelého prijatia Ježiša , aj my vzdajme Bohu Slávu.