Ústredným motívom dnešného čítania z listu sv. Pavla Rimanom, je problém „hriechu“. Prvé miesto v Písme, kde je priamo použité slovo „hriech“ sa nachádza v Gen 4, kde sa opisuje pokušenie, ktoré prežíva Kain: „Tu povedal Pán Kainovi: „Prečo sa hneváš a prečo sa ti zamračila tvár? Či nie je to takto: Ak robíš dobre, môžeš sa vystrieť, ale ak dobre nerobíš, číha hriech pri dverách a sleduje ťa (dychtí po tebe) jeho žiadostivosť, a predsa ty ju máš ovládať (ty však máš nad ním vládnuť)?“ V hebrejskom texte je slovo „hriech“ rodu ženského, sloveso „dychtiť“ je v mužskom rode. Je tu použité to isté sloveso ako, keď sa predtým hovorí o žene, ktorá bude dychtiť po mužovi. Hriech je tu predstavený ako démon, ktorý chce človeka ovládnuť. Aj apoštol Peter vo svojom 1 Pt 5,8 hovorí, že ako hladný lev túži po koristi, tak diabol žiadostí za človekom. Každým zlým skutkom sa človek otvára démonom. Pokušenie prichádza od zlého ducha. Ak podľahneme pokušeniu, stávame sa príbytkom zlého. Ale aj nám je povedané: „Ty však máš nad ním vládnuť!“
Vnútornú situáciu, ktorá sa objavila v človeku po hriechu, veľmi výstižne popisuje sv. Pavol v liste Rimanom 7: „Vieme, že zákon je svätý – ja však som hriešny, hriechu zapredaný. Nepoznám sa vo svojich skutkoch; veď nerobím to, čo chcem, ale to, čo nenávidím. Ak však to, čo robím, je proti mojej vôli, potom súhlasím so zákonom a uznávam, že je dobrý. Potom to vlastne nie som ja, kto koná zle, ale hriech, ktorý je vo mne. Viem totiž, že vo mne, to jest v mojej ľudskej prirodzenosti, neprebýva dobro.“ Hriech je tu chápaný nielen ako zlý skutok, ale ako zosobnené zlo, démon. My všetci pociťujeme vo svojom tele tento zákon hriechu, o ktorom píše Pavol. Naša duša a hriech sú po prvotnom hriechu, akoby do seba stavené. Naša duša sa ozýva na hriech, rezonuje s pokušením. Hriech sa stal súčasťou našej zranenej prirodzenosti, preto je zápas s ním tak ťažký.
Ale Ježiš nás vykúpil a diabol, po svojej porážke, je ako pes na reťazi. Nemôže ublížiť tomu, kto sa k nemu nepriblíži. Človek, po svojom vykúpení, môže slobodne vzdorovať hriechu. Nemusí hrešiť. Musí sa však odovzdať Bohu a uznať Ježiša za svojho Pána. Vtedy sa v nás objaví Nový Zákon, zákon Božej milosti. Ježiš v nás začne robiť veľké veci. Počuli sme: „Bratia, nech nevládne hriech vo vašom smrteľnom tele, žeby ste sa poddávali jeho žiadostiam, ani nevydávajte svoje údy hriechu za nástroj neprávosti, ale oddajte sa Bohu ako živí, čo vstali z mŕtvych, a svoje údy dajte za nástroj spravodlivosti. A hriech už nebude panovať nad vami, lebo nie ste pod zákonom, ale pod milosťou.“ Božia milosť, ktorá spočíva v prijatí Ježiša, spôsobuje, že už nemusíme hrešiť.
Apoštol vyslovuje želanie, ktoré sa má stať aj naším prianím a predsavzatím. Nech nevládne hriech v mojom tele! Nesmiem vydávať svoje údy za nástroj neprávosti. Zvlášť, keď si môžem spočítať, aký som mal úžitok z toho, začo sa teraz hanbím? Hriech je pre človeka čímsi zahanbujúcim. Pretože človek svojou prirodzenosťou tiahne k tomu, aby sa stal Božím obrazom, uskutočnením Lásky. Hriech neprospieva ani telu, ani duši. Musíme byť mŕtvi pre hriech. Vojdime do Kristovho umieranie, aby sme mali účasť na jeho Vzkriesení. Úplne sa odovzdajme Bohu. Odovzdanosť nie je ťažká. Je to ako, keď ideme na operáciu k šikovnému doktorovi. Čaká sa len, že si ľahneme na operačný stôl. Celá námaha spočíva na doktorovi. Od nás sa vyžaduje súhlas viery. Nebúriť sa proti Božej operácii.
„Neviete, že komu sa dávate za otrokov a poslúchate ho, ste otrokmi toho, koho poslúchate; či hriechu na smrť, alebo poslušnosti pre spravodlivosť?“ Skutkový hriech nás vrhá do otroctva diabla a jeho vláda je hrozná. On nás nenávidí a snaží sa nás zničiť. Keď však sme poslušnosťou zjednotenie s Bohom, Boh je v nás a platí o nás to, čo hovorí sv. Ján, evanjelista: „Ten, ktorý je vo vás, je mocnejší, než ten, ktorý je vo svete.“ Kristus žijúci v nás je víťazom nad našimi zlými sklony. To najdôležitejšie v našom duchovnom živote, je odovzdanosť a zapretie starého človeka, ktorého túžby nás nevedú ku šťastiu. Sme zodpovední za to, čo zo sebou urobíme. Svoje údy dajme za nástroj Spravodlivosti. Naše telo i duša sa má stať miestom Božieho Vtelenia a Zjavenia.
Apoštol môže konštatovať: „No vďaka Bohu, že hoci ste boli otrokmi hriechu, zo srdca ste sa podriadili tomu učeniu, do ktorého ste boli uvedení, a oslobodení od hriechu stali ste sa služobníkmi spravodlivosti.“ Apoštol hovorí o oslobodení od hriechu, skrze to, že sa zo srdca priklonili k učeniu, ktoré im hlásal. Naša slabosť spočíva často v tom, že kuľháme na obe strany. Len vtedy prežijeme slobodu, ktorú prináša Kristus, keď sa zo srdca podriadime Božiemu Slovu.
Dnes sme hovorili o hriechu a pokušenia. Prečo Boh dopúšťa pokušenia? Boh nikoho nepokúša, pokušenia prichádzajú od zlého, a predsa sa stávajú súčasťou Božej výchovy. Boh dáva pokušeniam iný zmysel. V každom pokušení je akoby skrytá otázka na lásku k Bohu. Sv. František tvrdí, že každé prekonané pokušenie je akoby snubný prsteň, ktorým sa Pán snúbi s dušou svojho služobníka. Pokušenie, nad ktorým sme zvíťazili, je dôkazom našej lásky k Bohu, naším vyznaním. Cítime, že po páde, sa hriech stal súčasťou našu prirodzenosti, preto nad hriechom môžeme zvíťaziť len láskou k Bohu, ktorá presahuje ľudské ego. Blížneho mám milovať, ako seba samého, ale v láske k Bohu mám prekročiť svoje ego. Keď milujem Boha viac ako seba, milujem seba viac a dokonalejšie, pretože zažívam slobodu od hriechu a Božiu prítomnosť v duši. A to je normalita človeka.