„Bratia, Kristus napĺňa aj vás, hoci ste boli mŕtvi pre svoje poklesky a hriechy, v ktorých ste kedysi žili podľa ducha tohto sveta, podľa kniežaťa vzdušnej mocnosti, ducha, ktorý teraz pôsobí v neposlušných (odbojných) synoch.“ Sv. Pavol opisuje najprv situáciu, v akej sme sa my všetci nachádzali pred prijatím Krista a potom označuje nepriateľov, s ktorými musíme zápasiť napriek tomu, že sme sa otvorili Kristovi. V teológii sv. Pavla, ktorá sa dá vyčítať zo všetkých jeho listov, sa hovorí o tak zvanom prirodzenom alebo živočíšnom človeku. Je to stav človeka v akom sa všetci po dedičnom hriechu rodíme na tento svet. Je to človek, ktorý neprijal Ježiša ako svojho Pána a Spasiteľa, buď preto, že sa s ním nestretol alebo preto, že sa nechce zriecť svojho egoistického života. Takýto človek je v dnešnom úryvku označovaný ako mŕtvy pre Boha. Túto jeho mŕtvosť spôsobili jeho hriechy a poklesky ale predovšetkým prvotný hriech, v ktorom sa všetci rodíme do tohto sveta. Fyzický sa síce rodíme ako živé bytosti, ale pred Bohom sme mŕtvi. Mŕtvi sme preto, lebo nežijeme Životom, ktorý pre nás vybral Boh. Ježiš je týmto Životom.
V tomto úryvku spomína dvoch nepriateľov našej spásy. Svet a diabla. Sv. Pavol hovorí, že sme sa týchto vecí dopúšťali podľa ducha alebo obyčají tohto sveta a pod vplyvom zlého ducha. Obyčaje alebo duch tohto sveta, ktorý i dnes formuje morálne alebo lepšie povedané nemorálne konanie bohužiaľ aj mnohých pokrstených ľudí, nemôžu byť riadiacim princípom kresťanského života a nášho mravného jednania. Svet je skutočnosťou, ktorú máme v sebe premôcť a nie sa v nej naučiť existovať tak, aby sme si za každú cenu zachovali život a postavenie. Pán Ježiš dokonca hovorí: „Dúfajte, ja som premohol svet!“ Sv. Ján hovorí o našom ľudskom svete, že leží v moci zlého. Veľa skutočností, ktoré považujeme za normálne, v Božích očiach vôbec nie sú normálne a ani morálne.
Zlý duch pôsobí stále v tých, ktorých Pavol nazýva neposlušní alebo dokonca odbojní synovia, ľudia neposlušní Bohu. Ľudia, ktorí v tomto svete majú výrazný a prevládajúci vplyv. Kedysi sme k ním patrili i my. Sv. Pavol to potvrdzuje v ďalšom texte: „Medzi nimi sme kedysi žili aj my všetci, keď sme podľa žiadosti svojho tela robili to, čo chcelo telo a myseľ, a tak sme boli od prírody deťmi hnevu ako ostatní.“ V tomto odstavci menuje ďalšieho nepriateľa našej spásy a to je telo s jeho narušenou žiadostivosťou. Zároveň sa prirodzenému človeku dostáva po označení „neposlušný syn“ ďalší výstižný titul: „dieťa hnevu od prírody“. To znamená, že prirodzený život, ako sme ho zdedili po predkoch, nemá Božie schválenie a dokonca ani nás nevedie k Božiemu uznaniu.
„Ale Boh, bohatý na milosrdenstvo (zvrchovane milosrdný), pre svoju nesmiernu lásku, ktorou nás miluje, hoci sme boli pre hriechy mŕtvi, oživil nás s Kristom – milosťou ste spasení.“ Sv. Pavol poznáva a menuje Boha zvrchovane milosrdným. Je bludom, domnievať sa, že sa v Bohu objaví milosrdenstvo, len ako ovocie našich prosieb. Boh je zvrchovane milosrdný a my ho k milosrdenstvu nemusíme ani presviedčať a ani nahovárať. Božia dobrota prevyšuje našu úbohú ľudskú dobrotu natoľko, že sa to ani nedá porovnať. Boh sa nepotrebuje učiť milosrdenstvu od nás úbohých ľudí, ale my ho máme napodobňovať v jeho nesmiernom milosrdenstve, ktoré ešte i zo zla, dokáže urobiť dobro. Ale tento zvrchovane milosrdný Boh nás vo svojej veľkej láske miluje, i keď sa nestotožňuje s naším pomýleným štýlom života, predsa nás miluje ako svoje stvorenia a posiela nám záchranu v osobe svojho Syna. V ňom je milosť. V ňom je Život, ktorý pre nás pripravil Boh a ktorý má božie uznanie.
„A s ním nás vzkriesil a daroval nám miesto v nebi v Kristovi Ježišovi, aby ukázal v budúcich vekoch nesmierne bohatstvo svojej milosti dobrotu voči nám v Kristovi Ježišovi.“ Ak sme prijali Ježiša, máme v ňom účasť na jeho vzkriesení a máme v ňom už teraz miesto v nebi, preto vás prosím, netvárte sa viac ako zatratení! Máte miesto v nebi. Podobáme sa ľuďom, ktorí majú v ruke lístok do neba. Nie sme ešte v nebi, dokonca vlastnou vinou môžeme zmeškať vlak idúci do neba, ale keď urobíme poslušne všetko podľa inštrukcii napísaných na tomto lístku, ideme do neba. Už teraz sa v cirkvi vezieme do neba a tam sa ešte viac ukáže nesmierne bohatstvo jeho milosti.
Príčinou našej záchrany je z Božej strany milosť a z našej viera. „Lebo spasení ste milosťou skrze vieru: a to nieje z vás – je to Boží dar, nie zo skutkov, aby sa nik nevystatoval.“ Nejedná sa predovšetkým o náš výkon ale o prijatie Božieho daru. Asi tak, ako keď hovoríme deťom: „Ak nebudeš papať, nenarastieš!“ Podobne ak neprijmete Krista, nebudete spasení! Spása je predovšetkým Božím dielom. On ničí pýchu, ktorá sa často objavuje aj v zbožnom človeku, keď si začne zakladať na svojich zásluhách. Od nás sa požaduje viera a prijatie Ježiša Krista. Nikto z nás si nemôže spásu zaslúžiť svojimi dobrými skutkami. Spása je Božím dielom. Nie sme spasení, preto lebo sme boli dobrí. Ale pretože sme uverili, Boh nás zachraňuje. Najprv je tu dielo ospravodlivenia človeka, ktoré je výsostne Božím dielom a my ho prijímame v Ježišovi Kristovi. On je podmienkou, bez ktorej to nejde. A len spasení ľudia vstúpia do neba.
„Veď sme jeho dielo, stvorení v Kristovi Ježišovi, pre dobré skutky, ktoré pripravil Boh, aby sme ich konali.“ Naša dokonalosť je Božím dielom. Kresťan je božím dielom. A sme určení na to, aby sme konali dobré skutky, ktoré Boh pripravil a nás pozval, aby sme mohli mať radosť z konania dobra. Sám dobrý skutok je totiž odmenou pre toho, kto ho koná. Len dobré bytie je schopné skutočne dobrého skutku. Zlí človek nikdy nemôže urobiť skutočne dobrý skutok, lebo sa podobá človeku chorému na infekčnú chorobu. Všade, kam sa pohne, šíri svoju nemoc.