„Potom povedal zástupom: „Keď zbadáte, že na západe vystupuje oblak, hneď hovoríte: „Dážď príde“, a býva tak. A keď veje južný vietor, hovoríte: „Bude horúco“, a býva.“ V dnešnom evanjeliu nás Pán Ježiš upozorňuje na ľudskú schopnosť čítať znaky. Je to Boží dar. Človek ma pozorovací talent. Všíma si a zaznamenáva rôzne súvislosti. Zaujímajú ho príčiny udalosti, predchádzajúce a sprievodné znaky a dôsledky udalosti. Znak by sme mohli definovať ako niečo, čo naznačuje samotnú udalosť. Tak napr. ľudia žijúci v Palestíne vedeli, že keď sa na západe objaví oblak bude pršať. Takéto znamenia poznáme aj my. Napr. kruh okolo mesiaca, alebo červené zore. Alebo keď vidíme kdesi vystupovať dym, tak povieme: Tam niečo horí. A tvrdíme to napriek tomu, že oheň nevidíme. Je dobré, keď sa človek naučí čítať znaky prírody. Pán Ježiš nám nevytýka túto schopnosť, ale naopak karhá práve našu neochotu čítať znaky. Neochota nieje neschopnosť a práve v tom je hriech. Je to akési zatváranie oči pred pravdou. Táto naša neochota sa týka dvoch oblastí.
V prvom rade sú to stopy Božie v prírode. Keď sa zaoberáme prírodnými vedami, zisťujeme všade stopy geniálnej múdrosti. Takisto nachádzame stopy dobra. Človek už pri pohľade na seba samého musí konštatovať: „Som geniálne skonštruovaný“, ale zároveň musí priznať: „Sám som sa neskonštruoval. Svojou vedou len objavujem prácu svojho geniálneho pôvodcu a konštruktéra.“ Veď každá bunka ľudského tela je nekonečne lepšie zostrojená ako ten najmodernejší počítač. Každá bunka má v úžasne malom priestore, možno v nejakom zlomku mm2, pamäť, knižnicu, programy, procesor a dokonca vstupné i výstupné zariadenie, ktoré nielenže dokáže posielať kópie súborov a programov, ale dokonca pracovať na vytvorení svojej vlastnej kópie a ju aj vytvoriť. Teda je to PC so schopnosťou reprodukcie. A v ľudskom tele sú tieto bunečne počítače navzájom prepojené sieťou omnoho zložitejšou ako je internet.
A toto treba domyslieť. Naša viera nevisí vo vzduchu, len treba vedieť domýšľať svoje poznatky. Moderný človek si kvôli tomu, aby sa nemusel pokloniť a poďakovať svojmu Stvoriteľovi, vymyslel zázračné slovo „príroda“. To urobila príroda! Ale ak príroda robí rozumné veci, musí byť sama rozumná a ak príroda dokáže vyprodukovať osobu, tak sama musí byť osobná a ak príroda dokáže zapáliť vedomie v človeku, tak sama musí byť vedomá. Nikto nemôže dať to, čo sám nemá.
Keby som sa zobudil, ako ten Janko z rozprávky, a zistil by som, že v izbe, kde som sa večer ukladal na spánok, je zrazu ráno všetko pripravené k raňajkám, asi by som si v duchu nepovedal: „To sa urobilo samé!“ Ale podobne ako on by som zakričal: „Je tu niekto?“ A my sme sa predsa prebudili do sveta, v ktorom je všetko zázračne pripravené k nášmu prežitiu a našej spokojnosti. Bohužiaľ často začíname hľadať toho Neznámeho dobrodincu až vtedy, keď nejaká tá dobrota zo stola zmizne. Keď ochorieme, keď nám niekto milý zomrie…
Moderná kvantová fyzika hovorí o tom, že hmotný svet leží v silovom poli vedomia. Na rozdiel od materializmu predchádzajúcej epochy, tvrdí, že vedomie, teda Duch je prvotný, hmota druhotná. Aký by vlastne bol svet bez vedomia. Bol by to svet podobný stavu bezvedomia. Skúsme si aspoň na chvíľu predstaviť, že neexistuje žiadne vedomie v tomto svete. Skúste si predstaviť, že necítite, nevidíte, nepočujete a ani si nič neuvedomujete a dokonca si ani nič nedokážete predstaviť. Skúste si predstaviť, že si nedokážete nič predstaviť. Lebo naša predstavivosť ešte stále dáva všetkému akýsi zmysel, ale keby zhaslo každé vedomie, hmota úplne stráca zmysel a hodnotu a dôvod existencie. Zmysel a hodnota hmoty je v uvedomení. Toto sú niektoré stopy Boha v tomto svete. Keď po nich budeme kráčať objavíme Ho.
Máme však ešte výraznejšiu a živšiu stopu vtlačenú do našej duše. A na túto stopu upozorňuje Pán Ježiš v ďalšom verši. „Pokrytci, vzhľad zeme a neba viete posúdiť. Ako to, že terajší čas posúdiť neviete? Prečo sami od seba neusúdite, čo je spravodlivé.“ Prečo sami od seba neusúdite, čo je spravodlivé! Človek má vo svojom svedomí zmysel pre Dobro a Spravodlivosť. Dokonca sa odvážim tvrdiť, že má v sebe zmysel pre Boha. Pán Ježiš v evanjeliu podľa sv. Jána hovorí: „A každý, kto počúva Otca a učí sa od neho, prichádza ku mne.“ Kde môžeme počuť Otcov hlas? Tým hlasom Boha Otca je naše vlastné svedomie. Boh už pri stvorení vložil do ľudského srdca Božie Slovo. Božie Slovo je prítomne v našom najtajnejšom vnútri a my ak sme čestní voči sebe samým, musíme priznať, že Ježiš hovorí súzvučne s tým, čo hovorí naše vlastné svedomie, hovorí z hĺbky nášho srdca.
Kto nerešpektuje hlas svojho svedomia a nevšíma si ho, nemôže dôjsť ku Kristovi. Ale, kto žije podľa svojho svedomia, je schopný otvoriť sa Kristovi a jeho spasiteľnému zásahu. Je schopný rozpoznať Krista, ako Božie Slovo skrze, ktoré bolo všetko stvorené. My všetci ho v sebe nosíme, ako svoje najtajnejšie vnútro, ako svoju najskrytejšiu túžbu po blaženosti, po kráse, po pravde, po plnom živote. Keď sa neveriaci človek stretá s ohlasovaním Ježiša a je aspoň trošku úprimný voči sebe samému, musí konštatovať, že to všetko, čo Ježiš učí, je v najväčšej hĺbke jeho vlastného srdca. Ježiš nám zjavuje akoby zvonku to Slovo, skrze ktoré sme boli stvorení, to Slovo, pre ktoré sme boli stvorení. Zjavuje zmyslom a rozumu to, čo už je v našom srdci. Človek je schopný rozpoznať Boha v Ježišovi. Asi tak, ako som o tom čítal v jednej knihe.
Autora knihy si už nepamätám, lepšie povedané jeho meno je ťažké na zapamätanie. Bol to cestovateľ, ktorý si želal a nakoniec sa mu to aj podarilo, žiť nejakú dobu medzi domorodcami na ostrove Fatuhiva v Oceánii. On sám bol protestant a kritický pozeral na prácu katolíckych misionárov na tomto ostrove, kde žili ešte ľudia, ktorí praktizovali ľudožrútstvo. Ráz sa rozprával so starým náčelníkom o jeho náboženskom presvedčení. V minulosti si na tomto ostrove uctievali boha, ktorého nazývali Tiki. V rozhovore s náčelníkom mierne ironizujúc narážal na praktiky katolíckych misionárov. Ale zažil veľké prekvapenie, keď mu starý náčelník povedal: „Ako náhle sme počuli zvesť o Ježišovi, hneď sme vedeli, že je to náš Tiki.“ Mohli by sme povedať: „Hneď sme vedeli, že je to náš Boh“.
Ak by sme mohli povedať, že stopy Boha v prírode nás vedú k niečomu, čo môžeme nazvať presvedčenie o existencii Boha, teda vedú nás k viere v Boha, tak zasa stopy Boha v Písme Svätom a v našom svedomí nás vedú k viere Bohu – ku dôvere, ktorá je potrebná k tomu, aby sme sa Bohu páčili.