I keď prvé čítanie z proroka Izaiáša je výslovným proroctvom o Ježišovi, predsa odhaľuje univerzálny zmysel kresťanskej existencie na tomto svete, lebo kresťan a Kristus majú ten istý zmysel. Neprišli sme na tento svet preto, aby sme si podľa možnosti čo najviac užili, teda ľudovo povedané, aby sme sa mali za každú cenu dobre, ale aby sme boli za každú cenu dobrí.
„Pán dovolil zdrviť svojho služobníka slabosťou…” Posledné slovo môžeme preložiť aj ako nemoc alebo utrpenie. Koľko krát sa táto pravda opakuje v osobnej histórii kresťana ale aj histórii celého Božieho ľudu. Často svätí a boží ľudia umierajú ako tí najbiednejší zločinci. Koľko krát nad nimi zvíťazí nemoc. Pán to dovoľuje. Zmyslom kresťanského utrpenia alebo utrpenia kresťanov je: „dať svoj život ako zmiernu obetu”. Sv. Peter apoštol hovorí, aby sme samých seba prinášali Bohu ako živú a svätú obetu. Skrze obetu seba samého sa stávame telesne i duchovne úrodní.
„Keď dá svoj život na zmiernu obetu, uvidí ďaleké potomstvo a jeho ruka úspešne vykoná Pánovu vôľu.” Aj my sme pozvaní dať spolu s Kristom svoj život ako zmiernu obetu, alebo ako prekladá ekumenický preklad „obetu za vinu“. Z tejto obety za vinu rastie duchovné potomstvo. Vedomie toho, že plníme Božiu vôľu, môžete byť zdrojom najvnútornejšej a teda aj najtrvalejšej radosti. Človek, ktorý sa vo svojom živote stretol s Bohom a ktorého Boh tajomne v hĺbke duše oslovil, nepozná väčšiu bolesť ako poznanie, že neplní Božiu vôľu a nepozná väčšiu radosť ako fakt, že ju plní. Láska k Bohu a plnenie jeho vôle sú jedno a to isté. „Kto ma miluje, zachováva moje prikázania”, hovorí Ježiš.
„Po útrapách svojej duše uvidí svetlo a nasýti sa poznaním.” Človek sa k Bohu dostane, len za cenu utrpenia a smrti. Náš život po dedičnom hriechu je natoľko deformovaný, že musí prejsť takou dôslednou transformáciou, ktorá znamená našu smrť. Útrapy sú sprievodnými znakmi smrti a umierania. V Knihe žalmov nachádzame geniálne vyjadrenie: „Tvoja milosť je lepšia ako život.” Život na tomto svete považujeme právom za veľkú hodnotu, ale milosť Božia, obnova Božieho priateľstva, obnova spoločenstva s Bohom, je väčšou hodnotou. Život prežívaný bez milosti Božej, i keby bol od rána do večera naplnený rozkošami zeme, končí smrťou a zúfalstvom. Život, ktorý hľadá a dosahuje Božiu milosť, vedie napriek prežitým útrapám k večnej radosti.
Odporúčam zvlášť starším ľuďom ale tak isto ľuďom, ktorí v tomto živote prechádzajú rôznymi útrapami teľa i duše, aby si často opakovali túto myšlienku. „Tvoja milosť je lepšia ako život.” Existuje čosi väčšie a vznešenejšie ako pozemský život a to Božia Láska, Boh ako Láska, priateľstvo s absolútnym Dobrom, s absolútnou Krásou, s absolútnou Pravdou, to je Absolútny Život. Boh je Nadskutočno. Boh je Reálnejší ako celý stvorený svet, ktorý povstal z ničoho a len preto môže existovať, že sa tajomne opiera o vôľu Boha Stvoriteľa.
Prorok ďalej pokračuje: „Po útrapách svojej duše uvidí svetlo a nasýti sa poznaním.” Uvidí Svetlo sveta, uvidí Vtelené Božie Slovo a nasýti sa tým, ktorý je Pravdou a Životom. Život nieje niečo neosobné, ale Život je Boh sám. Nasýti sa Chlebom Života.
„Môj Spravodlivý služobník, ospravedlní mnohých a sám ponesie ich viny.” Naša spravodlivosť je účasťou na Dare ospravodlivenia, ktorý pramení z Kristovho dobrovoľného utrpenia. Máme účasť na Kristovom Duchu. Skrze jeho človečenstvo sa vylieva do nášho sveta Boží Duch v celej plnosti. Kto sa približuje k Ukrižovanému, približuje sa k prameňu Ducha Svätého. Toľko k prvému čítaniu z proroka Izaiáša.
Druhé čítanie je akoby pohľadom z druhej strany. V liste Hebrejom vidíme Ježiša, ako pravého človeka, ktorý po svojom spravodlivom živote a svätom utrpení prenikol na nebesia a nadobudol tak úžasnú skúsenosť Božieho Syna. Zjavuje sa ako človek, ktorý je Pravdou o nás i o Bohu. Preto mu môžeme a máme absolútne dôverovať. Je Veľkňazom, ktorý pozná vznešenosť Boha i slabosť padlého človeka. Jeho trón je trónom milosti. A jeho „milosť je lepšia ako život“. On vládne prostredníctvom milosti. Každému, kto ho prosí, dáva Ducha Svätého v miere v akej je schopný Ho prijať. Preto aj my v modlitbách „pristupujme teda s dôverou k trónu milosti, aby sme dosiahli milosrdenstvo a našli milosť a pomoc v pravom čase.”
V tomto mesiaci slavíme misijnú nedeľu. Dnešná úvaha ukazuje na akési skryté podhubie každej vydarenej misie. Modlitba a seba – posväcovanie v útrapách duše i teľa, tvoria akési skryté a predsa veľmi potrebné korene apoštolskej činnosti. Nie všetci sa vieme prihovoriť ľuďom na ulici, ale všetci môžeme pracovať na seba – posväcovaní skrze odovzdanosť Bohu.