Prvé čítanie nám ukazuje silu a potrebu modlitby. Možno sa súčasníci Mojžišovi pohoršovali nad Mojžišom, že vonku zúri boj a on si odchádza na vrch, aby sa modlil. Bez modlitby človek robí mnoho, ale neprinesie to úrodu. Vidíme, že keď sa Mojžiš modlil a obetoval Bohu seba samého, Izrael víťazil. Svojimi roztiahnutými rukami, je predobrazom Krista na kríži.
Nie je zbytočné pýtať sa, kedy sa treba modliť. My, rehoľníci mávame pevne stanovený čas osobnej aj spoločnej modlitby a to má svoj význam. Jeden zo základných problémov, na ktorom sa laici potkýnajú, spočíva v tom, že nemajú cez deň pevne určený čas na modlitbu. Skúsenosť nám ukazuje, že keď sa človeku podarí mať presne stanovený čas a byť mu verný každý deň, začne kráčať pevne a s istotou po ceste modlitby. Človek, ktorý sa modlí, vie, že potrebuje každý deň stály čas na modlitbu. Je to čas stretania sa a prebývania v Pánovej prítomnosti, v pripravenosti hovoriť s ním a počúvať ho. Ak chce poznať Boha, rásť v láske k Nemu, a v skúsenosti lásky, ktorú prijíma od Boha, musí sa stať človekom modlitby.
Najvhodnejší čas máme venovať tomu najdôležitejšiemu. A keďže nie je nič dôležitejšie a nik dôležitejší ako Pán, ten najlepší čas máme využiť na stretnutie s ním. Kto ho ešte nemá, mal by začať prípravou denného rozvrhu. Pri výbere času treba myslieť na to, aby rozvrh mal čo najmenej zmien z dôvodu našej zaneprázdnenosti, rodinných záležitostí, návštev, atď. Treba sa usilovať nájsť si čas, v ktorom by nás nik nevyrušoval. Ideálny čas na modlitbu je vtedy, keď je naša myseľ svieža a myšlienky usporiadané, čiže v prvé hodiny ráno. Ak niekto musí zavčasu vstávať, môže si pomôcť: večer si skôr ľahnúť. Nesmieme zabúdať na to, že Boh je viac ako televízia, noviny, priatelia, kultúra, atď.. Tajomstvo úspechu je byť verný stretnutiam každý deň. Keď končíme modlitbu, povedzme Pánovi: „Zajtra ráno v rovnakom čase“ a dodržme to!
V evanjeliu sme počuli: „Rozpovedal im podobenstvo, ako sa treba stále modliť a neochabovať“. Keď sa pozrieme na Ježiša, na náš vzor, zistíme, že On sa modlil stále a v každom čase. Nebolo takej chvíle cez deň i v noci, ktorá by mu nebola vhodná na modlitbu. Veď modlitba je tiež uskutočnením Prvého prikázania lásky. Ak sa muž zaľúbi, spontánne začne myslieť na tú, ktorá ho svojim zjavom uchvátila. Vo vzťahu k človeku sa nám môže stať, že ten alebo tá, do ktorej sme sa zadívali, nám odkáže: „Ani na mňa nepomysli! Neľúbim ťa.“ Hovorí z nej hrdosť, možno pýcha, možno vedomie nadradenosti. Zakazuje nám myslieť na ňu, zväzovať ju svojimi myšlienkami a túžbami. Ale Boh, ktorý nás nesmierne a nekonečne prevyšuje, nám dovoľuje a dokonca nástojčivo prikazuje: „Mysli na mňa! Túž po mne! Teš sa na mňa! Miluj ma!“ Nám je dovolené na neho myslieť! Nám je prikázané po ňom túžiť! Ten, ktorý stvoril celé Univerzum chce, aby sme ho milovali. To je najväčšie a prvé prikázanie.
Človek dostal úžasnú možnosť a schopnosť milovať Boha. My môžeme milovať Boha. Boh – Absolútno, ktorý vyslovil tento príkaz, prednostne sám miluje človeka, ktorého stvoril pre Seba, ktorého stvoril pre Lásku. Ten, ktorého poznáme rozumom ako Stvoriteľa sveta, chce byť poznávaný srdcom ako Milenec. Láska k Bohu má svoje ťažisko v poslušnosti jeho Zákonu. Len vtedy môžeme pravdivo povedať Bohu: „Milujem Ťa“, keď sa chránime hriechu v akejkoľvek podobe. Všetko je hriechom, čo nás oddeľuje od lásky k Bohu.
Milovať Boha je snaha objať ho srdcom, celým srdcom. Nemáme svoje srdce deliť medzi Neho a niečo. Ak milujeme Boha prednostne, môžeme objímať v srdci celý svet, ale ak prednostne milujeme stvorenú skutočnosť, Boh sa už do srdca nezmestí. Boha máme milovať celou dušou, teda celobytostne. Boh je Stvoriteľom celého človeka. K Nemu sa teda máme vzpínať celou bytosťou. Svoju lásku k Nemu mám prejaviť svojím telom i svojou dušou. Máme Ho milovať celou mysľou. Celou svojou mysľou. V myšlienkach máme byť s Ním stále spojení. Nemajú byť v nás myšlienky, ktoré by sme chceli pred Ním utajiť. Svoju myseľ máme mať úplne odkrytú pred jeho pohľadom.
Milovať Boha znamená milovať správnym spôsobom aj seba samého, lebo On je tou najúžasnejšou odmenou. Milovať Boha znamená, milovať Život, lebo On je Život. Mimo neho niet Života. Nemilovať Boha, to znamená, pozvoľne kráčať cestou smrti do záhuby na svoje nešťastie a na svoju hanbu. Kto miluje Boha, miluje sám seba, lebo kráča cestou k nesmierne blaženej večnosti. Láska k Bohu nás činí vrcholne slobodnými, ale aj vrcholne plodnými, lebo ovocím tejto lásky je Kristus v nás ľuďoch, naša normalita. To je najväčšie a prvé prikázanie. A potreba ustavičnej modlitby vyplýva z neho.
KKC hovorí: „Modlitba je životom nového srdca. Musí nás oživovať v každej chvíli. Inak zabudneme na toho, ktorý je náš Život a naše Všetko. Preto otcovia duchovného života zdôrazňujú modlitbu ako „ustavičnú spomienku na Boha“, časté prebudenie „pamäti srdca“: „Na Boha treba spomínať častejšie, ako dýchame.“ (sv. Gregor Naziánsky) Ale človek, hoci chce, nedokáže sa modliť „neustále“, ak sa nemodlí s pevnou vôľou aspoň v určitom čase vyhradenom pre intenzívnu a dlhšie trvajúcu modlitbu“ (2697). Modliť sa je vždy možné; čas kresťana je časom vzkrieseného Krista, ktorý „je s nami po všetky dni“ (Mt 28, 20), čo aké by boli búrky. Náš čas je v rukách Božích. Aj pri chôdzi alebo na osamotenej prechádzke je možné často a vrúcne sa modliť. Možno sa modliť v dielni, počas nákupov, pri predaji, aj pri kuchynskej práci. (2743). Modlitba začína ako rozhovor, postupne sa mení na stretnutie a prerastá do milovania a adorácie, ktoré majú byť stálymi úkonmi nášho srdca.
Sv. František takto chápal prosbu: „Buď vôľa tvoja, ako v nebi tak i na zemi“, aby sme ťa milovali celým srdcom, keď na teba budeme ustavične myslieť: celou dušou, keď po tebe budeme neustále túžiť: celou mysľou, keď k tebe budeme smerovať všetky svoje úmysly a vo všetkom budeme hľadať tvoju česť: a celou silou, keď dáme všetku svoju energiu a schopnosti duše i tela do služby tvojej láske a nikam inam: a aby sme milovali svojho blížneho ako seba samého, keď strhneme všetkých, nakoľko to dokážeme, ku tvojej láske, a keď sa budeme radovať z dobra druhých ako z vlastného, budeme mať účasť na ich utrpení a neublížime nikomu.”