„Pavol, Silván a Timotej solúnskej cirkvi v Bohu Otcovi a v Pánu Ježišovi Kristovi:“ V prvom verši máme meno odosielateľa a adresu príjemcu. Apoštol Pavol a jeho spoločníci Silván a Timotej píšu miestnej cirkvi do Solúna. Zemepisná adresa je mesto Solún, ale duchovná adresa je cirkev v Bohu Otcovi a v Pánu Ježišovi. Duchovný svet má tiež svoju geografiu, svoj zemepis. Nie každý duchovný pohyb smeruje k Bohu. Slovo cirkev znamená zhromaždenie ľudí. Títo ľudia sa zhromaždili v Bohu, ktorý sa zjavil v našom Pánovi Ježišovi Kristovi. Teda cirkev je zhromaždenie v Bohu. Boh je tajomným stredom všetkých týchto ľudí. Nie nejaký abstraktný Boh, ale Pán Ježiš Kristus. Aj my sme vtedy cirkvou, keď nás zhromaždil ten istý Boh a Pán. Existujú rôzne ľudské zhromaždenia, ale cirkev je zhromaždenie v Bohu. Môžeme sa opýtať, čo nás dnes zhromaždilo v tomto chráme? Starodávny zvyk alebo Boží Duch. Prišli sme sem zo zvyku, alebo aby sme splnili príkaz, alebo z túžby osláviť Boha svojho Stvoriteľa a prejaviť mu vďačnosť? Dobrý zvyk je vhodné nasledovať, správny príkaz máme poslúchať a predsa má byť naša eucharistia predovšetkým vecou lásky a vďačnosti.
„Milosť vám a pokoj.“ Dve skutočnosti prednostne praje apoštol veriacim: „Milosť a pokoj!“ Sv. František pozdravoval podobne: „Pokoj a dobro!“ Všetko dobro je obsiahnuté v milosti. Nič nieje pre nás tak dôležité, ako Božia milosť, Božie priateľstvo. Už žalmista v Starom zákone vyhlasuje, že Božia milosť je lepšia ako život. Lebo Božia milosť je vyššia forma života ako len čiste biologický život, tak ako dobré manželstvo je vyššou formou života, ako život individuálny, síce slobodný ale neblažený a neschopný splodiť novú bytosť. Božia milosť je život v nesmierne blaženom spoločenstve s Bohom. Sv. Pavol vyprosuje milosť a pokoj. V židovskom myslení pokoj, šalom je čosi viac ako mier. Šalom dosahuje každé bytie vtedy, keď dosiahne svoju dokonalosť. Je to akýsi pokoj dokonalosti a je ovocím Božej milosti. Človek dosahuje svoju dokonalosť v Bohu. Dokonalý človek je Bohočlovek.
„Ustavične vzdávame vďaky Bohu za vás všetkých, keď si na vás spomíname vo svojich modlitbách.“ Spoločenstvo okolo apoštola Pavla sa ustavične modlí, ale v ich modlitbe má prevahu vďaka nad prosbami, vďaka za jednotlivých veriacich. Pavol spomína v modlitbe na tých, ktorých priviedol k viere. Aj naše vzťahy a aj naše spomienky patria do modlitby. Máme Bohu odovzdávať nielen svoju bytosť, ale celý svoj život, všetky svoje vzťahy i spomienky, aby ich prenikol a uzdravil.
„Bez prestania myslíme pred Bohom a naším Otcom na dielo vašej viery, úsilie lásky a vytrvalosť nádeje v nášho Pána Ježiša Krista.“ Ako vyzerala Pavlova modlitba. Pavol bez prestania myslí pred Bohom, ktorý je naším Otcom. Jeho myslenie je sústavne otvorené Bohu. Všetky svoje myšlienky smeruje k Bohu. Nerozmýšľa monologický, ale dialogický. Myslí pred Bohom, pred Božou tvárou. Myslí vo vedomí Božej prítomnosti a pozornosti voči človeku. Tak sa každá jeho myšlienka stáva modlitbou, ustavičnou modlitbou. Nieje rozdiel medzi jeho myslením a modlitbou a preto netrpí roztržitosťou.
Apoštol charakterizuje duchovný život svojich veriacich tromi zvláštnymi väzbami. Hovorí o diele viery. Viera koná dielo Spásy. Začiatok Spásy je vo viere. Vstupnou bránou do Božieho kráľovstva je viera v Lásku: „Tak Boh miloval svet, že dal…“ , „My sme uverili v lásku, ktorú má Boh k nám!“ Človek sa obracia až vtedy, keď zisťuje, že je Bohom milovaný. Ďalej hovorí o úsilí lásky. Snaha lásky. Láska sa snaží dosiahnuť svoj predmet. Len láskou môžeme dosiahnuť Boha. A na koniec hovorí o vytrvalosti nádeje v nášho Pána Ježiša Krista. V každej svätej omši si to pripomíname: „Očakávam splnenie blaženej nádeje a príchod nášho Pána Ježiša Krista.“ Kresťanstvo je hnutie viery, nádeje a lásky. Sú to tri Božské čnosti, skrze ktoré sa najviac Bohu približujeme. Bohu sa páčime, keď veríme, dúfame a milujeme.
„Vieme, bratia, Bohom milovaní, o vašom vyvolení, lebo naše evanjelium neprišlo k vám iba v slovách, ale aj v moci a v Duchu Svätom a v celej plnosti.“ Apoštol oslovuje svojich veriacich ako Bohom milovaných. Myslíte si, že to oslovenie platilo len Solunčanom, a že už pre nás tu zhromaždených neplatí? Ten list je rovnako pre nás, ako pre Solunčanov, inak by nám ho cirkev nedávala čítať. Diabol vám chce nahovoriť, že pre svoju hriešnosť nie ste Bohom milovaní, ale Pravda je taká, že aj vy ste Bohom milovaní a v Božích očiach vzácni, ak ste sa vydali na cestu viery v Ježiša Krista. Je pravda, že nemilujeme Boha nadovšetko, ale je tiež pravda, že Boh nás napriek tomu miluje. Apoštol na inom mieste hovorí. „Nie my sme milovali Boha, ale Boh miloval nás!“ Z jeho lásky dostávame silu k bytiu. Jeho láska nás predurčila ku Spáse. V Božích očiach sme vyvolení a vzácni. Každý, kto verí v Ježiša, dostáva sa do okruhu milosti, do okruhu Božích priateľov.
Aj vo vás sa pri tomto mojom a zároveň Božom slove začína prejavovať moc Ducha Svätého. To je znak Božieho vyvolenia. Blažení ste podľa miery vašej viery v Božiu lásku, v Boha Lásku. Ak uveríte v Božiu Lásku osobne k vám, začnete milovať toho, ktorý vás stvoril a svojou krvou vykúpil a v tom je naplnenie zákona a vaša Spása. Aj naše evanjelium, teda radostná zvesť neprišla k vám iba v slovách, ale aj v moci a v Duchu Svätom a v celej plnosti, ako hovorí apoštol.