Evanjelium nám hovorí: „Keď nadišiel pre nich, podľa Mojžišovho zákona, deň očisťovania, priniesli Ježiša do Jeruzalema, predstaviť ho Pánovi ako predpisuje Pánov zákon.“ Skúsme z tohto stručného výroku vyvodiť niekoľko záverov pre svoj osobný ale aj rodinný duchovný život.
„Priniesli Ježiša do chrámu.“ Podľa starovekých predstáv chrám predstavoval rajskú záhradu, v ktorej Boh i človek prebývali v dôvernom spoločenstve. Priviesť niekoho do chrámu teda môže značiť i to, že ho uvedieme do spoločenstva s Bohom. V praxi to môže znamenať, hovoriť deťom o Bohu, vydávať pred nimi svedectvo o tom, čo Boh pre nás predstavuje a znamená. Každý otec i matka dlhujú deťom toto svedectvo. V obradoch židovskej Paschy je miesto, kde dieťa kladie otcovi otázku: „Prečo v dnešnú noc nespíme ako ostatný ľudia!“ A otec musí odpovedať na túto otázku. Aj tu sa ukazuje, že rodičia majú v katechizovaní svojich detí prvotné miesto. Ak oni svojím deťom nevydajú svedectvo o tom, čo pre nich Boh osobne znamená, škola deti nepresvedčí. To, že sa dnes učí náboženstvo aj v škole neznamená, že rodičia sa môžu nato úplne spoľahnúť. Možno to, čo sa deje v škole je odborne na úrovni, ale nieje to osobné. To môžu pre svoje deti sprostredkovať len rodičia.
Krásny vzor svedectva matky svojim deťom ukazuje matka v knihe Makabejských: „Neviem, ako ste vznikli v mojom lone. Ja som vám nedarovala ducha a život, ani som nikomu z vás nedala dohromady všetky časti tela. Preto teda Stvoriteľ sveta, ktorý dáva vzniknúť človeku pri zrodení a pozná pôvod všetkých vecí, vám vo svojej milosti daruje život znovu, keď teraz dávate prednosť jeho zákonom pred sebou samým.“ Každý otec a každá matka dlhujú deťom svedectvo o ich skutočnom Otcovi a Pôvodcovi. Nielen svet okolo nás, ale aj nás samých stvoril ten, ktorý je na nebesiach a ktorý je Všemohúci. Je potrebné aby obidvaja rodičia spolu vydali toto svedectvo svojím deťom o ich zázračnom pôvode, o úžasnosti Boha, ktorý ich stvoril skrze ich manželskú lásku, lebo svedectvo dvoch vyznieva presvedčivejšie.
Priviesť dieťa do chrámu môže znamenať aj učiť ho modliť sa, teda komunikovať s Bohom, obracať sa na Boha nielen úradnou modlitbou cirkvi, ale aj z vlastného srdca. Najlepšie je, keď dieťa vidí rodičov, ako sa oni modlia, ako sa oni chovajú k Bohu, aké miesto mu dávajú vo svojom živote.
„…predstaviť ho Pánovi“. Predstaviť Pánovi, znamená uznať Božiu zvrchovanosť nad týmto darom, ktorým je dieťa a ukázať Bohu ako sa tešíme z prijatého daru a ako sme zaň vďačný. Predstaviť ho Pánovi, však môže znamenať aj to, že budeme Bohu hovoriť o svojich deťoch, čiže budeme sa za svoje deti modliť.
A znovu to môže značiť: voviesť dieťa do tajomstva viery. Viera to je dôverný vzťah k Bohu Otcovi skrze Ježiša Krista, Božieho Syna. Viera je základný dar Ducha Svätého. Aj medzi nami sú stále ľudia, ktorí vôbec nevedia, čo to je mať osobný a dôverný vzťah k Bohu. Ľudia, ktorí sa nikdy s Bohom osobne nezhovárali. Ktorí nikdy nevyznali: „Bože, ty si môj Boh, už od úsvitu sa viniem k tebe, za tebou prahne moja duša, za tebou túži i moje telo.“ Nikdy sa osobne s Bohom nerozprávali, hoci chodia možno i denne na svätú omšu. V styku s Bohom používajú stále modlitebnú knižku, ale nikdy sa mu osobne nepredstavili. Nehovoria Bohu o svojom živote. Nevedia, čo to je osobná modlitba. A pri tom osobná modlitba je tak jednoduchá ako naše slová a myšlienky.
„…ako predpisuje Pánov zákon.“ Rodičia, ktorí neuznávajú Boží zákon nad sebou, nie sú dobrými rodičmi. Dajú síce život telu, ale neukážu pravý život duše. Hriechom nivočia to, čomu dali život. Veľmi často počujeme vzdych: „však sme mu dali všetko!“ Ale toto nie je poslanie rodičov. Ani nesmierne dobrotivý a milosrdný Boh nám nedáva všetko o čo prosíme, ale len to, čo je prospešné pre nás. Poslanie rodičov je aj v tom, vedieť povedať „nie“ svojím deťom, ak chcú niečo, čo nie je v súlade s Božím zákonom. Rodičia majú vydať svojim životom svedectvo poslušnosti Božiemu zákonu, ktorý nám bol daný ako návod na cestu ku slobode.
Ďalšou myšlienkou na zamyslenie, ku ktorému nás provokuje dnešné evanjelium je, ako vyzerá moje osobné stretnutie s Kristom vo svätom prijímaní. Udalosť opísaná v dnešnom evanjeliu nám odhaľuje zopár duchovných zákonov, ktoré platia pre stretnutie ľudskej osoby s osobou Syna Božieho. Predovšetkým nám odhaľujú snahu Boha stretnúť sa s nami. Nemohli by sme sa s Ním stretnúť, keby sa On sám najprv nechcel stretnúť s nami. Teda prvým predpokladom stretnutia je „nezaslúžená milosť“.
Dnešné evanjelium odhaľuje aj iný zákon. Simeon je na toto stretnutie s Ježišom „vedený Duchom svätým“. Mnoho detí rodičia každý deň prinášali do chrámu. Každý prvorodený chlapec mal byť týmto spôsobom „predstavený Pánovi“. Ale toto jedno dieťa, ktoré sa navonok ničím nelíšilo od ostatných, bolo v Duchu Svätom zvláštne rozpoznané. Práve Duch Svätý zjavil Simeonovi, že toto je „Svetlo na osvietenie pohanov a na slávu Izraela“. Pred podobným problémom stojíme, keď ideme na sv. prijímanie. Vidíme oplátku, ako mnoho iných oplatiek. Navonok sa táto oplátka nelíši od iných. Len Duch Svätý nám môže zjaviť a vnútorne nás v tom utvrdiť, že toto je naozaj Kristus, že je to jeho pravé a životodárne telo. Teda prvý predpoklad sv. prijímania, je vedenie Duchom Svätým, ktorý vzbudzuje v našich srdciach vieru v Ježišovo Slovo. On hovorí: „Toto je moje telo“ a my veríme, lebo nám to zjavuje Duch Svätý.
Duch Svätý je dôležitý aj v druhom pravidle. Sv. prijímanie alebo ako po latinský povieme comunio, čo znamená „zjednotenie“, môže nastať len vtedy, keď máme toho istého Ducha, akého ma Kristus. A pretože mal Simeon Ducha Svätého a On v ňom vzbudil vieru, preto poznal v dieťati očakávaného Spasiteľa a vyznal svoju vieru.
To čo vidíme svojimi zmyslami pri svätom prijímaní je znak. Zmysly môžu zachytiť len znak, ale to čo sa skrýva v tomto znaku, to môže vidieť len naša viera. Vieru v srdci nám môže vzbudiť Duch Svätý. Možno sa pýtame: „Ako môžem poznať, že je vo mne Duch Svätý?“ Duch Svätý je vtedy v nás a natoľko v nás, keď myslíme, chceme a konáme ako Ježiš. Keď neprotirečíme Slovu Božiemu. Aby sme mali Ducha Svätého je dôležité, aby sme sa zharmonizovali so Slovom Božím.