„Bratia, ja sa za evanjelium nehanbím; veď ono je Božou mocou na spásu každému, kto verí, najprv Židovi, potom Grékovi.” Sv. Pavol je hrdý na evanjelium, nehanbí sa zaňho. Pri hlásaní evanjelia nemá pocit menejcennosti. Len zle pochopené kresťanstvo môže vháňať človeka do pocitu menejcennosti. Pravé a skutočné kresťanstvo je krásne náboženstvo. Zjavuje Božiu Slávu a moc. Evanjelium je Božou mocou na Spásu.
Ako môže človek dôjsť ku Spáse, alebo nadobudnúť Spásu, prežiť Spásu? Sv. Pavol hovorí, že sa tak deje skrze vieru v Evanjelium, teda v radostnú zvesť o Božom Synovi. Keď totiž veríme v Boha, ktorý sa stal človekom, získavame správnu a životodárnu predstavu o Bohu i o človeku a zároveň sme v Božích očiach ospravedlnení, prestávame Boha urážať falošnou predstavau o Ňom. V Ježišovi sa zjavuje skutočný Boh a jeho Spravodlivosť.
„V ňom sa totiž zjavuje Božia spravodlivosť z viery pre vieru,” Prvá a základná prosba modlitby „Otče náš” nám zjavuje, čo je najväčší problém ľudstva, aj keď si to nie vždy uvedomujeme. Prvá prosba je „posväť sa meno tvoje.” Božie meno je v očiach mnohých ľudí znesvätené. Nemajú správny pojem o Bohu. Naša duša je tvarovaná predstavou Boha, ktorú v sebe nosíme. Ak je táto predstava nesprávna, rastieme do akéhosi duševného alebo duchovného mrzáctva. Nezjavujeme pravého Boha a preto ani nie sme jeho obrazom, hoci sme k tomu určení. Len správna predstava o Bohu nám môže dať zdravý duchovný život. Správna predstava o pravom Bohu pochádza z Evanjelia o Božom Synovi. Toto je pravda o Bohu.
Boh je Život so všetkými čo k nemu patrí. V ňom je aj Plodenie. V ňom je aj Otcovstvo i Materstvo. Je v ňom aj Láska a Nežnosť, je v ňom aj Vášeň, ktorá miluje až na smrť. A v ňom množstvo iných skutočností, o ktorých my ani nevieme, že sú prejavom života. Boh je Otcom od večnosti, lebo má Syna. Skôr ako sa človek mohol menovať otcom, bol už Otcom Boh. A tento úžasný Boh tak miloval svet, že dal to najcennejšie, čo mal, svojho Syna, aby nik, kto v neho verí nezahynul, ale mal s ním večný život. Jedine skrze tieto skutočnosti správne chápeme Boha. Božia Spravodlivosť to je Vtelená Láska, Zjavená Láska. V toto je potrebné uveriť. Takto je Božia Spravodlivosť prijímaná vierou a vedie k viere, pretože len v Boha, ktorý sa zjavuje v Kristovi, možno mať úplnú dôveru. V Boha, ktorý nás miluje napriek našej slabosti a nášmu poblúdeniu. V Boha, ktorý nám v Kristovi vychádza v ústrety a podáva nám pomocnú ruku. Žiadny iný boh nie je hoden našej lásky, ale žiadny iný boh ani neexistuje. Táto Božia láska je prijímaná vierou a vedie k viere, teda k ešte väčšej dôvere.
„..ako je napísané: „Spravodlivý bude žiť z viery.”” Spravodlivosť u človeka začína vierou v Boha a Bohu. Boh svojím Slovom vzbudzuje vieru. Boh sa zjavuje vo svojom Slove ako Spasiteľ, ako Záchranca človeka. Boh sa zjavuje ako Lekár a povedzme otvorene ako Psychiater, ktorého potrebujeme všetci. Človek uráža Boha už tým, že mu nedôveruje, že nedôveruje tomu, ktorý ho povolal k bytiu, dal mu život a všetko, čo má a čím je. Abrahám uveril Bohu a bolo mu to počítané za spravodlivosť.
„Boží hnev z neba sa zjavuje proti každej bezbožnosti a neprávosti ľudí, ktorí neprávosťou prekážajú pravde.” Hovorili sme o Božej láske, ktorá sa zjavila v jeho Synovi. Druhou tvárou tejto lásky je Spravodlivý hnev. Boh neprestáva byť Láskou a predsa prejavuje Hnev, práve preto, že je Láskou, že mu záleží na jeho Sláve a že mu záleží aj na našej Spáse. Boží Hnev spočíva v tom, že nechá na nás dopadnúť dôsledky našich pokrivených ciest. Predmetom Božieho hnevu nie je nevedomosť človeka, ale neprávosť, ktorá prekáža pravde. Ktorá pravdu pozná, ale ju neprijíma. Viete, v čo sa dokáže zmeniť ohrdnutá láska. A o čo viac absolútna láska. Neprestáva byť sama sebou a predsa sa stáva strašným trestom pre zvrátených ľudí. Oheň večnej a nekonečnej blaženosti vnímajú ako oheň zatratenia a múk. Boh sa nemení ale mení sa naše vnímanie.
„Je im predsa zjavné, čo možno o Bohu vedieť; Boh im to zjavil. Veď to, čo je v ňom neviditeľné – jeho večnú moc a božstvo -, možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí; takže nemajú výhovorky.” Boha možno predovšetkým poznať zo stvorených vecí. Toto poznanie Boha je dostupné každému normálne uvažujúcemu človeku. Zo stvorených vecí možno premýšľaním poznať ich pôvodcu. Boh sa však ešte dokonalejšie zjavuje v osobe svojho Syna Ježiša Krista.
„Hoci Boha poznali, neoslavovali ho ako Boha, ani mu nevzdávali vďaky, ale stratili sa vo svojich myšlienkach a ich nerozumné srdce sa zatemnilo. Hovorili, že sú múdri, a stali sa hlupákmi. Slávu nesmrteľného Boha zamenili za podoby zobrazujúce smrteľného človeka, vtáky, štvornožce a plazy.” Najväčšia tragédia bezbožných ľudí je ich nevďačnosť. Nikdy sa nepoďakujú Bohu za to, že ich stvoril. Sú ako nevďačné decko, ktoré nikdy neprizná rodičom zásluhu za svoj život. Opakom tohto hriechu je eucharistia, vďakočinenie. Boha máme oslavovať ako Boha. Človek sa stráca vo svojich myšlienkach, ak jeho myšlienky nesmerujú k pravde, ak nehľadajú Pravdu. Zmyslom myslenia je Pravda. Ak človek nechce poznať Pravdu stráca sa v myšlienkach. Ako turista, ktorý zablúdil, pretože chcel zablúdiť. Slávu Nesmrteľného Boha zamenili za podobu ľudí a dokonca zvierat. Čo zbožňujeme, tomu sa začíname podobať. Ak predmetom zbožňovania nie je Pravý Boh, tak naše pomýlené zbožňovanie nás vedie do záhuby.
„Preto ich Boh vydal nečistote podľa žiadostí ich srdca; a tak hanobili svoje vlastné telá tí, čo Božiu pravdu zamenili za lož, uctievali stvorenia a slúžili radšej im ako Stvoriteľovi, ktorý je zvelebený naveky. Amen”. Každý hriech ale zvlášť hriechy nečistoty je ovocím tohto pomýleného postoja voči Bohu. Boh vydáva človeka do moci týchto vecí, pretože ho neoslavoval a nebol vďačný. Cesta ku slobode od tejto zotročujúcej nečistoty, o ktorej ktosi povedal, že sa mu „to hnusí a predsa to musí robiť”, nevedie cez sebavedomé úsilie o čistotu, ale začína zmenou našich nevďačných postojov. Začína obrátením ku vďačnosti a oslave Boha. Začína úctou k Pravému Bohu, ktorý sa stal človekom.