28. štvrtok, cyklus II. – (Ef 1,1-10)

„Pavol, z Božej vôle apoštol Krista Ježiša, svätým v Efeze a veriacim v Kristovi Ježišovi“ Sv. Pavol sa predstavuje ako apoštol Krista Ježiša z vôle Božej. Nebolo to jeho vlastné rozhodnutie, ktoré ho postavilo na cestu apoštola. Stal sa ním z Božieho rozhodnutia. Svoj list adresuje veriacim v Efeze, ktorých nazýva svätými. Svätými preto, lebo prijali svätosť v Kristovi Ježišovi.

„Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca, i od Pána Ježiša Krista.“ Praje im milosť a pokoj. Milosť to je Božie zaľúbenie a pokoj je stavom dokonalosti. Božie dary od Boha, ktorý je zároveň naším Otcom i od Pána Ježiša Krista. Slovo Pán je tu Božským titulom Ježiša, tak ako je božským titulom aj v pôvodnom katolíckom pozdrave. Je to preklad slova Adonai, ktoré je zasa úctivou náhražkou hebrejského JHVH.

„Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás v Kristovi požehnal všetkým nebeským duchovným požehnaním.“ Sv. Pavol začína svoj list zvelebovaním Boha. Vieme aj my, čo to znamená „zvelebovať Boha“? Často sa vyznávame, že sme kliali, ale uvedomujeme si alebo máme v sebe potrebu zvelebovania Boha? Prečo nezvelebujeme Boha, po prípade prečo ho nezvelebujeme tak, ako si to zaslúži?

Môžeme si položiť otázku: Aké miesto zaberá v mojej osobnej modlitbe zvelebovanie? Či aspoň niekedy zvelebujem Boha? Veľmi často vyznávame, že sme sa rúhali, ale kto sa vyznáva, že Boha nezveleboval. Žijeme akosi povrchne bez pochopenia súvislostí. Zabúdame na to, že Boh je náš Stvoriteľ a ak seba samých a svoje životy považujeme za pozitívnu hodnotu, alebo vyjadrím to ešte polopatistickejšie: „Ak chceme žiť!“ zvelebujme Boha, lebo to čo je v nás a vo svete dobré, pochádza zaiste od neho.

Katechizmus nás poučuje, že velebenie vyjadruje základný smer kresťanskej modlitby. Modlitba velebenia je odpoveďou človeka na Božie dary. My všetci, ktorí sme Krista prijali sme v ňom požehnaní všetkým nebeským požehnaním a to napriek svojej ľudskej slabosti, ktorú denne zažívame. Prečo teda nezvelebujeme Boha tak, ako je to dôstojné a správne? Možno aj preto lebo nepoznáme svoje obdarovanie v Kristovi a svoje predurčenie, po prípade preto, lebo neveríme vo svoje predurčenie. Aké je vlastne naše vyvolenie a predurčenie?

„Veď v ňom si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske. On nás podľa dobrotivého rozhodnutia svojej vôle predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho adoptovanými synmi na chválu a slávu jeho milosti, ktorou nás obdaroval v milovanom Synovi.“ V Kristovi sme pozvaní k nepoškvrnenej a nesebeckej láske. A sme predurčení k Božiemu Synovstvu. Skrze prijatie Krista sa máme stať božími deťmi. Evanjelista Ján hovorí o Ježišovi: „tým, ktorí ho prijali dal moc stať sa Božím deťmi!“ Len keď uveríme v túto možnosť a uskutočníme ju, dokážeme aj my zvelebovať Boha.

Ak môžeme hovoriť o nejakom predurčení človeka zo strany Boha, môžeme povedať na základe Božieho zjavenia, že existuje len toto jedno pozitívne predurčenie človeka ku spáse. Boh chce spasiť všetkých ľudí. Cirkevný učiteľský úrad sa prvý krát cítil povinný zasiahnuť v 5 st. proti bludu predestinacionizmu. Na synode v Arles (r. 473) musel bludár Lucidus odvolať nasledujúce tvrdenie: „Ježiš Kristus nevytrpel smrť za spásu všetkých: Božie predpoznanie núti človeka násilne do večného zavrhnutia: jedni sú určení k večnej smrti, iní k večnému životu“. Iná Synoda v Quierzy (r. 853) vyhlasuje proti učeniu Gottschalkovmu: „Existuje len jedno jediné pozitívne predurčenie ku spáse.“ Podobne Tridentský koncil proti učeniu Zwingliho a Calvina zavrhol predurčenie ku zlu. „Univerzálna Božia láska ustanovila od večnosti: že všetkým ľuďom je otvorená ako konečný cieľ večná spása. Konkrétne uskutočnenie večnej spásy sa deje sprostredkovaním Ježiša Krista (a to absolútne nutne) a cirkev pôsobí závisle na ňom. Jednotlivý človek môže byť spásne činný slobodne skrze dar a úlohu viery a lásky.“ Takto chápané predurčenie je vlastne evanjeliom, a to tým, že zdôvodňuje spásu ľudí v univerzálnej, absolútnej, neochvejnej Božej láske a tak dáva veriacemu poslednú istotu jeho eschatologickej nádeje.

„V ňom máme vykúpenie skrze jeho krv, odpustenie hriechov, podľa bohatstva jeho milosti, ktorou nás štedro zahrnul vo všetkej múdrosti a rozumnosti, keď nám dal poznať tajomstvo svojej vôle podľa svojho dobrotivého rozhodnutia, čo si v ňom predsavzal uskutočniť v plnosti času zjednotiť v Kristovi ako v hlave všetko, čo je na nebi aj čo je na zemi “ V Ježišovi máme vykúpenie a to je ďalší dôvod zvelebovať Boha. A skrze neho všetko speje k Jednote. On je hlava mystického tela ľudstva a vesmíru. Telo Vesmíru dostalo Hlavu. Nie sme už telom bez hlavy.