Aby sme lepšie pochopili o čo ide, prečítam ešte ráz to miesto podľa ekumenického českého prekladu a začnem ešte o dva verše skôr. Svätý Pavol píše: „Chcem povedať: Žite z moci Božieho Ducha, a nepodľahnete tomu, k čomu vás tiahne vaša prirodzenosť. Túžby ľudskej prirodzenosti smerujú proti Duchu Božiemu a Boží Duch proti ním. Ide tu o úplný protiklad, takže robíte to, čo robiť nechcete. Ak sa dáte viesť Božím Duchom, nie ste už pod zákonom” Je to naliehavý odkaz svätého Pavla. Preto zdôrazňuje: „Chcem povedať!“ Vysvetliť! Sv. Pavol nám odkazuje, že kresťan nieje odkázaný len na život z vlastných síl. Z vlastných síl sme schopní vytvoriť nanajvýš človeka – farizeja, slušného človeka, ktorý je kŕčovite zovretý zákonom a zmenený len navonok. A nemyslím teraz len obradné predpisy Mojžišovho zákona, ale tento ráz hovorím aj o mravnom zákone, Desatore. Človek, ktorý sa otvára Duchu Svätému, prežíva v sebe oslobodenie spod jarma zákona. Nie že by ho nezachovával, alebo nemal zachovávať, ale robí to rád a robí to v moci Božej. Takto nepodľahneme tomu, k čomu nás tiahne naša ľudská prirodzenosť. Nedajme sa viesť svojou prirodzenosťou. Uznajme pred Bohom, že naša prirodzenosť je po prvotnom páde skazená. Uznajme, že sa náš rozum zatemnil, že sa naša vôľa naklonila ku zlu a že sa nám otvorili oči, čo znamená, že sa v nás prebudila žiadostivosť.
Svätý apoštol Pavol ďalej rozvíja túto tému: „Túžby ľudskej prirodzenosti smerujú proti Duchu Božiemu, a Boží Duch proti ním. Ide tu o úplný protiklad takže robíte to, čo robiť nechcete”. Nieje zhoda medzi našou prirodzenosťou a Duchom Božím. Dokonca môžeme v nich objaviť úplnú protikladnosť. Túžby ľudskej prirodzenosti smerujú proti Duchu Božiemu a Duch Boží proti ním. Celý náš duchovný život sa odohrá v tomto napätí. Telo hľadá príjemnosť za každú cenu, duch však užitočnosť a spásu. Sv. Pavol pod pojmom telo rozumie človeka uzavretého pre Bohom.
„Skutky ľudskej svojvôle sú zrejme: necudnosť, nečistota, bezuzdnosť, modlárstvo, čarodejstvo (mágia), rozbroje, hádky, žiarlivosť, vášeň, podlosť, rozpory, rozkoly, závisť, opilstvo, nestriedmosť a podobné veci.” To sú skutky, ktoré sa objavujú u ľudí, ktorí žijú podlá svojej prirodzenosti. Ale všetko sú to zlé skutky. Svätý Pavol v ďalšej vete prízvukuje: „Povedal som vám už skôr a hovorím znovu, že tí, ktorí takéto vecí robia, nebudú mať podiel na kráľovstve Božom”. Nemáme takéto veci konať ale naopak.
Ak sa dáme viesť Božím Duchom, Boží Duch vás vyslobodí, pretože On v nás prináša ovocie. Ovocím Ducha Svätého je sám Ježiš, Vtelené Božie Slovo, ale v našej psychike toto nádherné ovocie prežívame ako lásku, radosť, pokoj, trpezlivosť, láskavosť, dobrotu, vernosť, tichosť a sebaovládanie. Proti tomu sa zákon neobracia. Ovocie Ducha sa v nás objavuje, ak svoj život sústavne podrobujeme Božej vôli. Boh dáva svojho Ducha tým, ktorí ho poslúchajú. „Nech sa mi stane podľa Tvojho slova“. Neriadiť sa v živote len chytrosťou svojho rozumu, svojou ľudskou skúsenosťou, ale dať prednosť Božiemu Slovu. To znamená „dať sa viesť Duchom“.
„Tí, ktorí patria Kristovi Ježišovi, ukrižovali samých seba so svojimi vášňami a sklonmi.” Je nutné vziať svoj kríž. Kríž je životodárna skutočnosť. Kde je kríž, tam je víťazstvo. To čo máme robiť je križovať v sebe hriešneho človeka. Často a mnohokrát „zaprieť sám seba“. Toto je to, o čo sa máme snažiť. Zaprieť svoje vášne a sklony. V tomto je zmysel asketiky. Mnoho ráz som Pánu Ježišovi odovzdal svoj život, ale od tejto práce ma neoslobodil. Toto je dobrovoľná cesta ku smrti. Definitívna sloboda od hriechu príde, až keď budeme oslobodenií od tohto tela. Sv. Peter vo svojom prvom liste píše: „Keď teda Kristus trpel v tele, aj vy sa vyzbrojte tým istým zmýšľaním. Lebo ten, kto trpel v tele, skoncoval s hriechom, aby zostávajúci čas v tele nežil ľudským žiadostivostiam, ale Božej vôli.“ (1 Pt 4,1-2)
„Ak sme živí Božím Duchom, dajme sa Duchom tiež viesť. Nehľadajme prázdnu slávu, nebuďme jeden k druhému vyzývavý, nezáviďme jeden druhému.“ Robme podľa toho a dosiahneme Spásu.
Na záver z Napomenutí sv. Františka „O ovládani tela“: „Je mnoho takých, ktorí často, keď sami hrešia alebo zakúšajú bezprávie, obviňujú za to nepriateľa alebo blížneho. Ale neprávom, lebo každý má tohto nepriateľa v moci, totiž svoje telo, ktorým hreší. Preto „Blahoslavený sluha“ (Mt 24,46), ktorý takého nepriateľa, ktorý bol daný do jeho moci, drží neustále spútaného a múdro sa má pred ním na pozore, pretože dokiaľ to bude robiť, nebude mu môcť uškodiť žiadny iný nepriateľ, ani viditeľný, ani neviditeľný.“