V dnešnom čítaní z listu sv. Pavla Efezanom apoštol vyprosuje svojím nasledovníkom zvláštne dary Ducha Svätého. Doslova hovorí: „Prosím, aby vám Boh nášho Pána Ježiša Krista, Otec slávy, dal ducha múdrosti a zjavenia, aby ste ho poznali a osvieteným vnútorným zrakom videli, k akej nádeji vás povolal, aké bohaté a slávne je vaše dedičstvo v jeho svatom ľude a ako nesmierne veliký je vo svojej moci k nám, ktorý veríme.” (Ef 1,17-19)
Pavol prosí Boha nášho Pána Ježiša Krista, teda toho Boha, ktorého nám zjavuje Ježíš. Keď sa prihováram niekomu v duchovnom svete musím veľmi presne vedieť s kým chcem hovoriť, musím vedieť v koho verím, ako vyzerá ten s ktorým chcem komunikovať. On je Otec Slávy. Sláva Božia, hebr. kabôd a grécky doxa je to, čo je na Bohu závažne, čo si vyžaduje úctu, čo nám upútava vnútorný pohľad. Ezechiel vo svojom videní hovorí o podobe slávy Hospodinovej a prudkom svetle, ohni, blesku, dúhe, zvuku mnohých vôd, dokonca o niečom, čo nazýva podobou Syna človeka. Začíname pomaly chápať, kto je slávou Otcovou. Sláva je to, čo je viditeľné a to čo je z Boha viditeľné na tomto svete, je jedine Ježiš. Otec Slávy je teda, Otec nášho Pána Ježiša Krista. Ježiš Kristus je zjavením Hospodinovej slávy. Táto sláva Ježišova nebola viditeľná zmyslami, ale len zrakom viery.
My všetci sa raz budeme podieľať na Sláve zmŕtvychvstalého Krista. A práve oslávený Kristus je nádejou veriaceho na slávu, to je istoty, že bude s Kristom. A to je konečný ciel jeho povolania v Kristovi. Táto nádej je našou chválou. Je to nádej a istota tak silná, že niečo z nej sa odráža na veriacom človeku už teraz. Platí síce, že všetci zhrešili a nemajú slávu Božiu, že všetko stvorenie starostlivo očakáva vyslobodenie do slobody synov Božích, ale ospravedlnenie, ktoré spôsobuje v nás Kristova milosť je takým zásahom do prítomnosti veriaceho človeka, že už teraz budúca sláva prebleskuje v našom živote. Lebo veriaci má Ducha Svätého, ktorý je závdavkom budúceho dedičstva Naša cesta je cestou od slávy k sláve. Zatiaľ máme len závdavok Ducha.
Prosme si od Boha Otca, ducha múdrosti a zjavenia aby sme ho poznali. Bez pomoci Ducha nie sme schopní poznať Boha, dokonca nie sme schopní rozoznať v Kristovi Syna Božieho. Prečo je tak dôležité vedieť k akej nádeji sme povolaní? Preto je to dôležité, lebo práve naša nádej určuje kvalitu nášho mravného života. To, v čo dúfaš, určuje smer tvojho života. Keď dúfaš len vo veci pozemské, tvoj život sa bude pohybovať len v oblasti hmotných záujmov. Ale keď tvoja nádej prevyšuje pozemské skutočnosti, dokážeš dúfať až za hrob. Sila toho, čo Boh s nami mieni urobiť sa prejavila na vzkriesenom Kristovi. Boh ho vzkriesil z mŕtvych a posadil po svojej pravici v nebesiach, nad všetky vlády, mocnosti, sily i panstvá, nad všetky mená, ktoré sú vzývané, ako v tomto veku, tak i v budúcom. Všetko podrobil pod jeho nohy a ustanovil ho zvrchovanou hlavou cirkvi, ktorá je jeho telom, plnosťou toho, ktorý privádza k naplneniu všetko, čo je.