Počuli sme v evanjeliu Ježišovu výzvu: „Dávajte si pozor pred kvasom farizejov, to je pokrytectvom!” Celý tento týždeň sme počúvali o Ježišových stretnutiach s touto skupinou ľudí. V evanjeliách sa často stretávame s farizejmi. Keď počujeme slovo farizej, predstavujeme si pod vplyvom našej formácie, ihneď čosi odporné, ale farizeji tvorili medzi Židmi v dobe Pána Ježiša akúsi náboženskú elitu. Toto označenie sa u Židov tešilo veľkej vážnosti a úcte.
Podobne ako my aj oni verili vo vzkriesenie mŕtvych, v existenciu anjelov, očakávali mesiáša, snažili sa do posledného písmenka zachovať Mojžišov zákon, išlo im o presadenie náboženských princípov do politiky, podporovali svojich duchovných učiteľov a rôzne diela charity a to nebolo zlé. Verili, že sa môžu spasiť, ak budú čo najvernejšie zachovávať predpisy Mojžišovho zákona, a pretože to bolo namáhavé, mali pocit, že si Božie Kráľovstvo zaslúžia ako odmenu za svoj náboženský výkon. Sú nám tak podobní, že som sa až zľakol, keď som sa sám v nich spoznal.
Farizejstvo predstavuje akýsi vrchol, ktorý môže dosiahnuť veriaci človek, keď sa snaží žiť svoj duchovný život síce podľa Božieho zákona, ale len čisto z vlastných síl. Takto dokáže vytvoriť nanajvýš slušného človeka prijateľného pre ostatných ľudí, ale nie dobrého človeka. Slušný človek nerobí zlo, ale nedokáže toto zlo vylúčiť zo svojho srdca a ono sa v ňom občas prejaví. Hriech farizejov spočíva v tom, že chcú byť dokonalí len svojou ľudskou silou. Do príchodu Pána Ježiša tvorili a predstavovali to, čo ľudia sami o sebe na ceste svoje náboženské snahy mohli dokázať. Bez milosti, ktorá pramení z Krista, človek dokáže vytvoriť len slušného zbožného človeka, ale nie je schopný zmeniť svoje vnútro. Zmena vnútra je závislá od prijatia Ježiša.
Neochota farizejov, prijať Ježiša, vychádzalo aj z toho, že Ježiš odhaľoval ich skazené vnútro a oni „milovali slávu u ľudí viac ako slávu u Boha“. Stačilo im vedomie, že ich ľudia uznávajú a prijímajú. Chceli si zachovať zdanie čestných a nábožných ľudí bez ohľadu na svoje vnútro. To, čo im Ježiš predovšetkým vytýka je pokrytectvo. Čo je to pokrytectvo? Písmo sväté označuje pokrytca slovom „hypokryta“. Pôvodný význam tohto slova je herec. V prenesenom slova zmysle je to človek, ktorý niečo hrá. Niečo predstiera, čo nie je o ňom pravda. Predstavuje sa iný než skutočne je.
Pokrytectvo farizejov spočívalo v tom, že síce navonok dodržiavali Zákon, ale vnútorne zostávali hriešni. Vieme, že človek sám z vlastných síl nedokáže zmeniť svoje srdce, prečo sa teda Ježiš tak prísne o nich vyslovuje? Mohli by sme zodpovedať jeho vlastným slovom: „Keby som bol neprišiel a nehovoril k nim, boli by bez hriechu. Teraz však nemajú výhovorku pre svoj hriech.“ (Jn 15,22) Kým tu nebol Ježiš, nedalo sa žiť iným náboženským životom. Každá snaha končila nutne ako farizejstvo, lebo človek hral niečo, čo sa nezhodovalo s jeho hriešnu dušou. Môžeme povedať, že podstata i cieľ ich duchovného života bola chybná. Žili zo seba a pre seba, pre svoje uznanie.
Jedine Ježiš poskytuje možnosť východiska z tejto vnútornej biedy, a teda ich odmietnutie Ježiša je zároveň uzavretím sa pred možnosťou spásy a preto k ich životu vyslovuje svoje beda. Žiadny prirodzený človek, ktorý sa zrodil len čisto živočíšne (telesne), nemôže uspieť v Božích očiach. Cieľ ľudského života je „byť Božím obrazom“ a toho sami zo seba nie sme schopní. Človek sa stáva Božím obrazom vtedy, keď Boh sídli v jeho vnútri a riadi jeho myšlienky, slová i skutky. Keby som dnes mal určiť, kto k ním patrí, musel by som povedať, že to môže byť aj človek pravoverný, možno aj chodiaci do kostola, ktorý ale nedovolí Ježišovi vstúpiť do svojho srdca a keď mu to dovolí, tak sa mu neodovzdá. Bez Božieho zásahu do nášho najintímnejšieho vnútra si s hriechom neporadíme. Najväčší hriech, ktorý sa s nami vlečie od prvotného pádu, je naša domnelá sebestačnosť. Táto nezávislosť na Bohu sa premieta i do duchovného života, keď si sami chceme utvárať svoju dušu a nechceme prijať Život, ktorý nám Boh ponúka v dare svojho Syna, ktorým je Ježiš.
Prví ľudia si vzali svoj život do vlastných rúk a rozhodli sa, že si sami budú určovať, čo je pre nich dobré a čo zlé. Po prvotnom hriechu sa každý človek rodí do tohto sveta v takom osobitnom stave, ktorý nazývame dedičný hriech. Ono sa to dá vyjadriť aj slovami sv. Pavla, že sa rodíme na tento svet bezbožní a bezmocní. V našom živote na vedúcim mieste stojí naše ego, ktoré je často ovládané alebo napájané zlým duchom. Naším ideálom je sloboda, ktorú chápeme ako možnosť robiť si podľa svojej vôle a podľa seba.
Ale pôvodné Boží zámer, a teda aj cesta spásy človeka, je v obnove prvotných, dá sa povedať, rajských pomerov. Pôvodne toto vedúce miesto nepatrilo nášmu egu, ale Božiemu Slovu. A Božie Slovo chce znovu byť vedúcim princípom nášho života. A to nielen ako pokrm pre náš rozum, ale ako náš život. Ježiš, Bohočlovek, o sebe vyhlasuje: „Ja som cesta, pravda i život!“ Prijať Krista znamená prijať život, úplne nový život odlišný od tohto pozemského, Život našej duše. Prijímame život, ktorý sa Bohu páči a vedie k nemu. Existujú rôzne formy života, napríklad aj rakovinové nádory sú formou života, a teda nemôžeme povedať, že sa tešíme každej forme života. Aj Boh sa teší a raduje len z toho života, ktorý sa rozvíja skrze prijatie Ježiša.
Čo je teda potrebné urobiť? Máme urobiť niečo, čo sme už ako deti pri prvom svätom prijímaní naznačili tým, že sme na tento obrad prišli vo svadobnom rúchu, máme sa vydať Kristovi. Máme sa mu vydať tak ako žena mužovi a muž žene pri milovaní. Vzdať sa svojej slobody, aby som získal plnšie život v spojení s Kristom. Dovoliť mu, aby On vo mne konal. Nasledovať ho v poslušnosti jeho Slovu.
Na záver slová sv. Terezky: „Predovšetkým evanjelium živí moje modlitby, v ňom nachádzam všetko, čo potrebuje moja úbohá malá duša. V ňom objavujem stále nové záblesky svetla, skryté a tajomné tušenie zmysle. Čo sa mňa týka, nenachádzam v knihách už nič, s výnimkou evanjelia, táto kniha mi stačí. S veľkou radosťou počúvam Ježišove slová, ktoré mi hovoria všetko, čo mám robiť. Pretože Ježiš opäť vystúpil na nebesia, môžem ho nasledovať iba podľa stôp, ktoré zanechal. Ale aké žiarivé sú tieto stopy, aké príjemné fluidum majú! Stačí mi len pozrieť sa do sv. evanjelia a viem, ktorým smerom mám bežať.“