28. nedeľa cez rok „B“ – (Mudr 7,7-11; Hebr 4,12-13; Mk 10,17-30)

Podobne ako mladík v dnešnom evanjeliu aj my kladieme otázku Pánu Ježišovi: „Učiteľ dobrý, čo mám robiť, aby som obsiahol večný život?“ Aj nás samých vzrušuje perspektíva večného života, ani my nechceme zomrieť. Smrť je čosi patologické, proti čomu sa braní naše vedomie. Že smrť je skutočne čímsi nenormálnym, pochopí najlepšie zaľúbený človek. Milovať niekoho znamená želať si, aby bol večne! Veľmi múdro sa pýta tento mladík. Nie je zvedavý, ako to bude v nebi, on sa pýta, ako sa tam môže dostať.

Ježiš mu povedal: „Prečo ma voláš dobrým? Nik nie je dobrý, iba Jediný, Boh.“ Z Ježiša vychádzala toľká dobrota, že onen mladík, nemohol ináč, ako nazvať Ježiša dobrým. Dokonca na začiatku sme počuli, že pribehol k Ježišovi plný nadšenia a kľakol si k jeho nohám. Tento mladík si dobre uvedomoval, kto je Ježiš, pretože kľak na kolená je gestom, ktoré veriaci Žid robí iba pred Bohom. Teda touto svojou otázkou Ježiš nepopiera svoje Božstvo, ale akým si zvláštnym spôsobom ho zjavuje. Hovorí: „Nik nie je dobrý, iba jediný, Boh.“ Tu akoby kládol mladíkovi otázku: „Veríš, že som Tvoj Boh, že je vo mne Boh?“

Veľmi nás prekvapuje výpočet prikázaní, ktoré Ježiš urobil. Nie je to kompletné desatoro. Chýbajú v ňom tri prvé prikázania, ktoré sa týkajú Bohopocty. Keď vidíme, že niekto nechodí do kostola, povieme, to je bezbožník, avšak Ježiš sa na to díva trochu ináč. Ježiš pozerá na človeka a hľadá v ňom lásku. Ak človek má v sebe lásku, ak dodržiava prikázanie lásky voči blížnemu, už to nie je bezbožník, lebo je v ňom láska. Ježiš hľadá charakter, nie chodenie do kostola. Všetky prikázania, ktoré menuje, sú prejavom lásky k blížnemu a znakom charakteru. Milosť predpokladá prirodzenosť. Kresťan musí byť najprv človekom a až potom môže byť kresťanom. Táto fáza sa nedá dišpenzovať. Ak sa niekto od tejto fázy dišpenzuje, tak jeho zbožnosť je falošná a protiví sa Bohu i ľudom. Zachovávať prikázania to je prejav lásky voči Bohu i voči blížnemu. Nehovor Bohu, že ho miluješ, keď sa nesnažíš o poslušnosť jeho príkazom. Aj keď na tabuliach Mojžišovho zákona majú prikázania bohopocty prednostne miesto, predsa sa v reálnom živote nemôžeme dostať k Bohu ináč ako skrze lásku k blížnemu. Na ceste k Bohu nemožno obísť svojho blížneho.

„Učiteľ toto všetko som zachovával od svojej mladosti“. Ježiš naňho pozrel s láskou. Ak Ježiš v niekom objavuje charakter, hľadí na neho s láskou. Ježiša nemôžeme oklamať falošnou zbožnosťou. Jeho láskavý pohľad patri tým, ktorí zachovávajú Božie prikázania. Každý náš hriech je znakom toho, že ešte nemilujeme Pána Boha nadovšetko. Víťazstvo nad hriechom spočíva v láske k Ježišovi, poslušnosť prikázaniam je žitou, praktickou láskou k Bohu.

„Jedno ti ešte chýba: choď, predaj všetko, čo máš, a rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“ Napriek tomu, že tento mladík zachovával Božie prikázania, cíti, že čosi mu ešte chýba, jeho otázka vlastne smerovala k tomuto: „Čo to vlastne je, čo mi ešte chýba? Prečo stále nie som šťastným človekom?“ Pán Ježiš ho chce oslobodiť od bremena bohatstva. Bohatstvo je skutočným bremenom, ktoré človek ťažko nesie a cíti sa pod ním neslobodný. Zmysel bohatstva je v tom, aby miernilo biedu blížnych. Ak niekto je bohatý, je to preto, aby zo svojho majetku slúžil tým, ktorí sú v biede. Boh a bohatstvo, dve slová, ktoré majú spoločný základ. Neverili by sme, že môže bohatstvo tak spútať človeka. Mladík, hoci vie, kto je Kristus, nevie rozdať svoje bohatstvo, nevie ho rozmeniť na lásku k blížnemu. Je to bieda, že Ježišova výzva ku slobode od vecí, ho nakoniec zarmútila a odišiel rozžialený. „Mal totiž mnoho majetku.“

Už na začiatku dnešného evanjelia sme počuli, že jedine Boh je dobrý, prečo teda dávame prednosť bohatstvu pred Bohom. Prečo tak starostlivo vyhľadávame bohatstvo, hoci Ježiš v inom podobenstve hovorí a prirovnáva bohatstvo k tŕniu, ktoré zabráni, aby semeno Božieho Slova prinieslo úrodu. „Ako ťažko vojdú do Božieho kráľovstva tí, čo majú majetok. Deti ako ťažké je vojsť do Božieho kráľovstva. Ľahšie prejde ťava uchom ihly, ako boháč vojde do Božieho kráľovstva.“ Ak chceš vojsť do Božieho kráľovstva, musíš mať úplne volne ruky a slobodné srdce. Nesmieš byť spútaný bohatstvom. Jedine Boh je dobrý. Prečo sa priväzuješ k tomu, čo nie je Boh, čo nemá večnú hodnotu.

V dnešnom druhom čítaní, sme počuli, že Božie Slovo je živé a účinné, ostrejšie ako dvojsečný meč, preniká až ta, kde sa delí duša od ducha a kĺby od špiku a rozoznáva myšlienky srdca. Toto Božie Slovo je tak živé a tak ostré, že prvý ráz učeníci stŕpli, keď počuli Ježišovu reč o bohatstve a druhý ráz sa dokonca zhrozili. Božie Slovo je pre nás, počúvame aj my, aby sme aj my stŕpli a sa zhrozili, lebo veľmi často celú svoju námahu vkladáme do toho, ako zbohatnúť, celú svoju nádej vkladáme do materiálneho zabezpečenia seba a svojich detí a teraz nám Ježiš našu celoživotnú snahu vyhlasuje za škodlivý jed, za nebezpečné tŕnie, ktoré dusí Božie Slovo a Boží Život v človeku.

„Kto potom môže byť spasený?“ Ježiš sa na nich zahľadel a povedal: „Ľuďom je to nemožne, ale nie Bohu. Lebo Bohu je všetko možné.” Koľko úsilia si vložil do tejto investície, aby si bol spasený. Ježiš Ti dopredu hovorí, že ľuďom je to nemožné. Čo teda máš robiť, keď je to ľudom nemožné? Nesmieme si zakladať ani na vnútornom bohatstve. A čo sa od nás čaká? Že sa budeme modliť, že budeme prosiť toho, ktorému je všetko možné, aby nás spasil, aby nás zmenil, aby nám dal svoje dary, pravé a trvalé bohatstvo Ducha Svätého. Podobne ako to robil pisateľ knihy Múdrosti: „Modlil som sa a bol mi daný rozum, prosil som a vošiel do mňa Duch múdrosti. Dal som jej prednosť pred žezlami a trónmi a bohatstvo v porovnaní s ňou som za nič pokladal. Ani drahokam som jej nestaval na roveň, lebo všetko zlato vedľa nej je trochou piesku a striebro popri nej za blato možno pokladať…”

Pravé skutočné bohatstvo je Duch Svätý. Ak máme v sebe Ducha Svätého, vtedy naše bohatstvo je Boh sám. Vtedy sa stráca vnútorná rozštiepenosť súperiacich túžob po Bohu a po bohatstve. Obidve túžby sa zjednotia v požívaní pravého bohatstva, ktoré Ježiš sľubuje a dáva tým, čo pre neho opustili všetko.