To, čo sme počuli v prvom čítaní je radostná zvesť o tom, že Boh pripravuje pre nás ľudí hostinu, teda nie peklo a zatratenie ale hostinu. Takúto budúcnosť nám chystá Boh. Dokonca i márnotratný syn, ktorý sa rozhodol vrátiť, má prisľúbenú hostinu. A podľa proroka to bude hostina s mnohými šťavnatými jedlami a s najjemnejším výborným vínom, teda nie nejaké diétne sucháre. Ak má človek zdravý žalúdok a zdravú chuť, tak sa mu už pri počúvaní tohto opisu začínajú robiť slinky.
Ježiš k tomu dodáva, že táto hostina nebude len nejakým obyčajným posedením, ale pôjde o svadobné veselie. Pôjde o svadbu Boha so svojím stvorením. Boh sa predstavuje ako Ženích a my tvoríme Nevestu. Podľa biblického zjavenia je zmyslom celého stvorenia svadba Boha s človekom (ľudstvom). Jeden z prvých príbehov Písma hovorí o stvorení ľudského manželstva a jeho posledná kniha hovorí o svadbe Baránka. Ideme od svadby ku svadbe. Je to pôvodný Boží zámer, je to zmysel židovského Šabatu – siedmeho dňa stvorenia, zmysel soboty. Boh sa tohto svojho plánu nezriekol ani napriek ľudskému zlyhaniu.
Izaiáš dokonca predpovedá, že Boh: „Strhne na tomto vrchu závoj, ktorý zahaľoval všetkých ľudí a prikrývku, čo zakrývala všetky národy.” Tak ako medzi nevestou a ženíchom to najkrajšie sa odohráva v úplnej intimite, tak aj Boh strhne závoj, ktorý bráni v tom, aby sme ho mohli bezprostredne poznávať. Nepoznáme pravú Skutočnosť, pretože nevnímame Boha. Žijeme vo viere a v očakávaní, ale Boh nás pozýva k tomu, aby sme žili v nazeraní. On spôsobí, že ho uvidíme v celej jeho Nádhere.
A udeje sa ešte viac vecí. Boh: „Zničí smrť navždy; zotrie Pán, Boh, slzu z každej tváre a hanbu svojho ľudu odstráni z celej zeme.” Boh zničí smrť, lebo prišla na svet závisťou diabla, On ju neučinil. Smrť, voči ktorej sa búrime, bude zničená, lebo aj naša hanba, náš hriech bude odstránený. A v ten deň budeme môcť povedať: „Hľa, náš Boh, v neho sme dúfali a on nás spasí. On je Pán, v ktorého sme dúfali. Jasajme a radujme sa z jeho spásy.”
Toto pripravuje Boh. Ale ako sa zachová človek. O tom hovorí Ježiš v podobenstve o kráľovskej svadbe. Čo nám chce a má povedať toto podobenstvo? Na jednej strane hovorí o radosti, ktorú pripravuje pre nás Boh a na druhej strane hovorí o našom nerozume, keď dávame prednosť svojím starostiam, pred úžasným životom, ktorý nám pripravil Boh. Šialenstvo, ktoré sa nám zdá v norme, spočíva v tom, že dávame prednosť sebe pred Nekonečne Úžasnejším.
Pán Ježiš v podobenstve o kráľovskej svadbe ukazuje, že existujú ľudia, ktorí si natoľko zvykli na neviditeľnosť Božiu, že im prestal chýbať, že ho prestali hľadať a, že im celkom vyhovuje jeho neprítomnosť, pretože ich skutky sú zlé. Dnešné podobenstvo má na mysli tých, ktorí sa v tomto svete cítia dobre, ľudí, ktorých Boh nevzrušuje a nezaujíma.
Ako sme už povedali, človek má sláviť zásnuby s Bohom, je stvorený pre Boha, pre spoločenstvo s ním. Pre toho, kto toto svoje určenie uznáva a prijíma, je to radostná zvesť. Pre toho, kto chce žiť len sám pre seba, je to hrozba, ktorá sa naplní. Proroci pripomínajú toto ľudské poslanie, ale človek ich svojím nezáujmom, alebo agresivitou zabíja. Je to absurdné. Nielenže človek nechce odovzdať výsledky svojej práce Bohu, ale človek dokonca neprijíma ani pozvanie k láske, na svadbu, k odpočinku s Bohom, k modlitbe, k sviatostnému životu. Človek vzdoruje svojmu vlastnému šťastiu.
Nepoznávame sa v tomto podobenstve? Keď som pred rokmi pracoval v nemocnici, staral som sa o pacienta, ktorý mal rakovinu a bol už len kosť a koža, a môžem povedať, že trpel. Keď som ho nahováral, nechcel sa dať zaopatriť, bál sa spovede. Predsa sa nakoniec vyspovedal a prijal Pána Ježiša. Po spovedi a po svätom prijímaní bol šťastný ako malé decko a za pár dni, zmierený s Pánom Bohom, šťastne dokonal. A vtedy som si povedal: „Tento človek štyridsať rokov vzdoroval vlastnému šťastiu, odmietal pozvanie na svadbu. Boh ho pozýval na svadbu a on nechcel. Milšie mu boli pozemské lopoty, ako svadobné veselie. Dával prednosť svojím smútkom pred radosťou, ku ktorej ho pozýval Boh. Ale nakoniec predsa prijal pozvanie.“
Možno si povieme, toto podobenstvo sa nás netýka, týka sa Ježišových súčasníkov, Židov. Ale ono sa až bolestne týka aj nás. V každej svätej omši, pred svätým prijímaním počujeme výzvu: „Blažení tí, ktorí sú pozvaní na hostinu Baránkovu!” Pozvaní ste všetci, ale koľkí z vás skutočne prídu. Mnohí možno aj roky vydržia bez Božieho zásahu do svojho života. Kto miluje Krista, pristupuje a prijíma. Neveríš, že Boh ťa úplne zadarmo pozýva do radosti? Chce len, aby si svoju Spásu prijímal a uskutočňoval. Aby si sa jednoducho nechal spasiť. Už prorok nás pozýva: „Čerpajte vodu s radosťou, z prameňov spásy”. Sviatosti cirkvi sú týmito prameňmi spásy. Ježiš vydobyl spásu, ale ona je skrytá vo sviatostiach cirkvi. Sviatosti sú miestom, na ktorých sa stretáme s Kristom stále žijúcim, ktorý uzdravuje všetky oblasti ľudského života.
Aby sme správne pochopili záver dnešného podobenstva, musím vysvetliť, že v Oriente na kráľovských hostinách bolo vecou hostiteľa pripraviť svadobné rúcho hosťovi. Teda, ak sa niekto napriek tomu objavil nesprávne oblečený, bol to zasa len znak určitej arogancie voči hostiteľovi. Kto miluje viac svoje hriechy ako Boha, príde síce na svadobnú hostinu – na svätú omšu, ale v nesprávnom odeve. Nieje zaodetý do Božej milosti. Sviatosť zmierenia je tým miestom, kde sa udeľujú svadobné šaty.
Na domácu úlohu si zmerajte teplotu vášho srdca vo vzťahu k Bohu. Skúste si položiť otázku: Milujem Boha alebo svoj hriech? Som pozvaný k tomu, aby som večne žil v spoločenstve s Bohom, teším sa na to, alebo sa toho hrozím? Ako sa dívam na svoju smrť? Beriem ju ako možnosť prechodu k Bohu, alebo nesúhlasím s tým, aby som bol z tejto hriešnej existencie vytrhnutý a oslobodený? Zamiloval som si stav bezbožnosti, alebo nariekam a plačem kvôli Bohu?