„A toto je zvesť, ktorú sme od neho počuli a vám zvestujeme: Boh je svetlo a niet v ňom nijakej tmy.“ Sv. Jakub vyjadruje túto pravdu podobne: „Každý dobrý údel, každý dokonalý dar je zhora, zostupuje od Otca svetiel, u ktorého niet premeny ani zatmenia z obratu.” (Jak 1,17) Apoštoli vypovedajú zhodne a sv. Ján sa pri tom dovoláva svedectva samotného Ježiša. Ježiš učí, že Boh je Svetlo, že je Láska. Nič temné v ňom nie je. Keby sme dôsledne pochopili výpoveď apoštolov, pochopili by sme aj podstatu radostnej zvesti o Božom úmysle spasiť všetkých ľudí. Boh nikoho nepredurčil ku trestu. Boh chce spasiť všetkých ľudí. Boh je čistá Láska a len Láska. Boh je vo svojej prirodzenosti Láskou. Jemu je to tak prirodzené ako mne byť človekom. Boh je Láska sám v sebe a nestal sa Láskou až stvorením sveta. On je Osobným vzťahom, spoločenstvom, Trojjediným Bohom. Otec od večnosti miluje a plodí Syna. Syn rovnako miluje Otca. Vzťah Lásky Otca k Synovi a Syna k Otcovi je tretia osoba Najsvätejšej Trojice – Duch Svätý.
Boh je však Láskou aj ku stvorenému svetu. Z jeho chcenia všetko povstalo. Kniha Múdrosti hovorí: „Lebo všetko, čo je, miluješ a nič nemáš v nenávisti z toho, čo si urobil; lebo keby si bol nenávidel niečo, nebol by si to utvoril. Akože by mohlo obstáť niečo, keby si to nechcel ty? Ako by sa bolo zachovalo niečo, keby si to nebol ty k jestvote povolal? Lež ty šetríš všetko, lebo je to tvoje, Pane, priateľ života, veď tvoj neporušiteľný duch je vo všetkom.” (Mudr 11,24-26) Boh miluje všetko, čo učinil. Boh nemení svoj postoj a netrpí náladovosťou. Ak sa v Písme Svätom stretneme s niečím, čo označuje ako Boží hnev, zistíme, že je to priamy dôsledok neposlušnosti voči Bohu, je to katastrofa, ktorá vyplýva zo samotného hriechu. Nie Boh nás trestá, ale hriech a jeho dôsledky nás trestajú. Neexistuje iný motív Stvorenie ako Absolútna Láska.
Akosi najzreteľnejšie môžeme pochopiť túto lásku zo slov samotného Ježiša, keď učí o láske k nepriateľom a pri tom sa odvoláva na Boha Otca, ktorý koná podobne. Prečo sa veľmi často mýlime, vo svojej predstave Boha? Pretože si túto predstavu utvárame zo stvoreného sveta, ktorý však už nenesie len stopy Božie, ale má v sebe niečo, čo Ježiš nazýva skutky diabla. „Prišiel som preto, aby som zmaril skutky diabla!“ Tak isto pri tvorbe Božieho obrazu, alebo pojmu o Bohu, nie je dobré vychádzať z človeka, pretože každý človek je narušený hriechom. Písmo Sväté v Mojžišovom zákone zakazuje robiť si obraz Boha. Boh sa najlepšie predstaví sám. Boh sa Zjavuje vo svojom Slove, druhej Božskej Osobe. Ježiš je Vteleným Božím Slovom. Týmto zjavením Boha je tiež Písmo sväté. Len vtedy, keď máme správny pojem o Bohu, prihlási sa Boh ku svojmu obrazu a vyslyší nás. Len vtedy smerujú moje modlitby na adresu Živého a Pravého Boha. Spása sveta je v poznaní Boha.
Skúsme si položiť otázku: „Verím v Boha?” ale nahraďme to slovo Boh, ktoré nám moc nehovorí, slovom Láska. Formulujme svoju otázku: „Verím v Lásku? Čo mi zabraňuje v tejto viere?” Možno zistím, že v tejto viere v Lásku mi bráni zážitok zla. Prosme Pána Ježiša, aby zahojil v nás tieto rany, ktoré zanechalo akékoľvek stretnutie so zlom! Skúsme si premietnuť svoj život a hľadajme v ňom zážitky zla a prosme Ježiša, aby v nás tieto rany zahojil, aby sme znovu dokázali veriť v Lásku a žiť Lásku.
„Ak hovoríme, že máme s ním spoločenstvo, ale chodíme vo tme, luháme a nekonáme pravdu.“ Chodiť vo tme je to isté ako nemilovať, žiť bez lásky. Tma je opakom Boha, ktorý je Svetlo a niet v ňom nijakej tmy. Boh je Svetlo = Láska. Prekážkou aby sa Boh mohol plne zjednotiť s nami je aktívna nenávisť ale aj pasívny nezáujem. Touto prekážkou však môžu byť aj veci zabudnuté, ale neodpustené. Touto prekážkou môže byť aj každé nezahojené zranenie, ktoré v mojej duše zanechalo stretnutie so zlom. Človek vo svojej duši nesie celé dejiny svojho života. Každé pretrpené zlo nezahojené Kristovou uzdravujúcou láskou spôsobuje, že do duše akoby z tohoto zážitku stále kvapkala horkosť, ktorá otravuje srdce a spôsobuje roztrpčenosť. Je dôležité, aby som ani v podvedomí neniesol nič iné, len túžbu po Láske. Aby som nemal v sebe žiadnu inú dlžobu. Sv. Pavol nás napomína: „Nebuďte nikomu nič dlžný okrem vzájomnej lásky.” Dôsledky uzdravenia našej minulosti sú veľké. Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že sa vo mne znovu objavila ochota komunikovať s ľuďmi, v ktorých som už neveril, pretože mi ráz ublížili. Znovu sa vo mne objavila láska, o ktorej by sa dalo povedať, že stále verí. Boh verí človeku a chce, aby som mu aj ja veril. Boh nám stále verí, aj napriek naším opakovaním zlyhaniam. Viera je jednou podstatnou vlastnosťou pravej lásky.
„Ale ak chodíme vo svetle ako je on vo svetle, máme spoločenstvo medzi sebou a krv Ježiša, jeho Syna, nás očisťuje od každého hriechu.“ Vytvoriť spoločenstvo je snahou a túžbou ľudí od počiatku ľudských dejín. Človek sa snaží vytvoriť jednotu s inými ľuďmi na mnohých úrovniach. Ako príklad nám môžu poslúžiť ľudia Babylonskej veže. Hovorí o nich kniha Gn, že: „boli jednotní v slovách i skutkoch…” a Boh predsa túto ich jednotu nepožehnal. Naopak Božia odpoveď na ich jednotiacu snahu bolo babylonské zmätenie jazykov. Môžeme sa opýtať, prečo? Preto, lebo sa nezjednotili na správnom základe. Podmienkou pravého spoločenstve je chodenie vo Svetle. Pravá láska je to, čo chce Boh. Láska je Boh sám. Každá iná jednote je falošná. Pravé spoločenstvo môže vzniknúť len tam, kde sa ľudia zjednocujú v Duchu Kristovom, ako to nakoniec môžeme pozorovať na Turice. Ak poslúchame Božie prikázania, vtedy v nás je pravá Láska. Len vtedy, keď my všetci prijímame Ježiša za svojho Pána, vtedy môžeme vytvoriť skutočnú jednotu. Ježiš v nás je naším spoločným stredom, okolo ktorého sme zjednotení.
Ak však vytvárame takéto spoločenstvo, ktoré je vlastne základnou bunkou cirkvi, vtedy platí aj druhá časť Jánovho výroku a to, že krv Ježiša, jeho Syna nás očisťuje od každého hriechu. Zmierenie s Bohom je podmienené naším vzájomným prijatím, vzájomným zmierením. Na ceste k Bohu sa nedá obísť môj blížny. Len v cirkvi, v spoločenstve vo Svetle, máme záruku, že nás krv Ježiša, jeho Syna, očistí od každého hriechu. Neexistuje sólový prístup k odpusteniu hriechov. Nie je možné, aby si to človek vybavil s Pánom Bohom akosi sám, bez ohľadu na ostatných ľudí, bez ohľadu na toho človeka, ktorému sa ublížilo hriechom. Ak chcete, aby Boh odpustil vám, aj vy si musíte navzájom odpustiť. Preto je spovednica umiestnená v kostole, aby všetci videli, že sa kajáme.
„Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v nás pravda.“ Hriech tvorí jednu z realít našej pozemskej existencie. Tu na tomto svete žijeme všetci pod vládou hriechu a smrti. Hriech a smrť vládnu nad človekom od jeho prvotného pádu, hoci človek je pozvaný k tomu, aby on vládol nad hriechom. Nad hriechom víťazíme mocou Pána Ježiša a pokušeniu sa bránime vierou v Božie Slovo. Zážitok bezhriešnosti sa obyčajne objavuje u ľudí, ktorí sú veľmi ďaleko od Svetla. Vo tme svojho vnútra, do ktorého ešte nezaznelo Božie Slovo, nevedia rozlíšiť, čo je hriech. A zase naopak, vidíme, že ľudia, ktorí sa stále viac a viac približujú k Bohu, vidia viac a viac svoju hriešnosť. Neklamme sami seba, žime vo svetle Pravdy, priznajme svoj hriech. Len ten, kto prizná svoju chorobu, svoj hriech, len tomu môže Boh pomôcť.
„Ale ak vyznávame svoje hriechy, on je verný a spravodlivý: odpustí nám hriechy a očistí nás od každej neprávosti.“ Pán Boh nás výčitkami svedomia nechce týrať, ale priviesť k poznaniu Pravdy. Svedomie nám vo svojej základnej podobe dáva príkaz: „Konaj dobro a vyhýbaj sa Zlu.“ V tejto najjednoduchšej podobe je Božím hlasom v nás. Čo je dobré a čo je zlé, nám zjavuje rozum osvietený Božím Slovom. Človek je povinný riadiť sa svojím istým svedomím, aj keď môže byť bludné, dokiaľ sa nepresvedčí o svojom omyle. Všetko, čo sa koná proti svedomiu, je hriechom. Svedomie je ako radar, ktorý nám pomáha nájsť správnu orientáciu v duchovnom živote. Svedomie to je hlas Nebeského Otca, hlas lásky, hlas Božej starosti o teba. Boh nás nechce utýrať hriechom, ale chce, aby sme poznali svoj omyl. Ak ho priznávame svedomie sa upokojuje.
Ježiš nám odpúšťa hriechy. Nesmieme žiť v otroctve svojich hriechov. Ak sme sa celým srdcom obrátili k Bohu, nevracajme sa k naším hriechom. Hriech je čosi odporné, čosi patologické. Prorok Izaiáš nás v mene Božom vyzýva, aby sme odhodili od seba svoje hriechy. Božie dieťa nesmie žiť v zajatí ani prítomných hriechov, ani hriechov minulých, ani dokonca žiť v očakávaní budúcich hriechov. Hriech je zlo, ktoré treba zahodiť ďaleko od seba. Naučme sa čím skôr po spáchanom hriechu znovu sa obracať k Bohu. Ak sme sa svojou vlastnou skúsenosťou presvedčili, že táto cesta nevedie k životu, nechoďme ďalej po nej.
Ľútosť nad hriechom nie je predovšetkým citová záležitosť, ani ju nemusia sprevádzať slzy. Ľútosť spočíva v prijatí Božieho zhodnotenia nášho zlého skutku. A snaha znovu nasmerovať svoje kroky na cestu spásy. Nemá význam vracať sa ku svojím hriechom. Jedine vtedy, keď môžeme z nich zmúdrieť, alebo druhým dosvedčiť veľkosť Božej lásky. Ak cítime napriek tomu, že sme svoj hriech riadne oľutovali, snahu pripútať nás k našej minulosti, nie je to od Boha, ale od diabla. Jedine vtedy nám Boh pripomenie naše hriechy, ak nechceme zo srdca odpustiť svojím vinníkom. Otec Nebeský chce, aby sme viacej hľadeli na jeho svetlo, ako na tmu svojho života.
„Ak hovoríme, že sme nezhrešili, jeho robíme luhárom a nie je v nás jeho slovo.“ Tento verš nám chce povedať, že zážitok bez hriešnosti je predovšetkým sebaklamom, ale zároveň je neuznaním Kristovho napomínajúceho Slova. Ak si nechceme priznať svoju hriešnosť, robíme z Krista luhára a to je veľký hriech. Ako som to už spomínal, tento zážitok sa môže v človeku objaviť vtedy, keď nemá a zanedbáva kontakt s Božím Slovom. Prvý krok ku ospravedlneniu človeka je priznať svoj hriech pred sebou samým, druhý krok je odovzdať svoj hriech Božej moci. Ak nám isté a pravdivé svedomie tvrdí, že sme zhrešili, nevyčerpávajme sa svojou obhajobou.
Boh, ktorý nás napomína, nás dokonale pozná, jedine On je schopný správne posúdiť náš čin. Ľútosť je v tom prijať Boží pohľad a Božie stanovisko k nášmu hriechu. Ak uznáme svoj hriech a zaujmeme k nemu Boží postoj, znovu sa naše svedomie upokojí. V akom vzťahu k tomu, čo sme si povedali, je sviatosť zmierenia. Toto všetko jej musí predchádzať, aby mohla byť plne účinná. Ináč nemôže priniesť ovocie. Vo sviatosti sa stretáme s osobným milosrdenstvom Ježiša Krista. Rozhrešenie nie je čosi neosobné. Som zmierovaný s Bohom a On vidí aj tajné hlbiny môjho srdca. Sviatosť je miestom stretnutia s Kristom. Nakoľko sa v hriechu konalo aj proti ľudom je potrebné zmieriť sa pred tvárou spoločenstva.
„Deti moje, toto vám píšem, aby ste nehrešili. A keby niekto zhrešil, máme u Otca zástancu: Ježiša Krista, spravodlivého.“ Týmto veršom, skoby sv. Ján znovu naznačoval jeden zo zmyslov prvej hlavy svojho listu. Ako sme si to už povedali v predošlom výklade, zmysel celého Jánovho listu je doviesť nás ku spoločenstvu s Bohom, aby sme mali život večný. Prvou hlavou svojho listu chce svätý Ján povzbudiť našu nádej ne Spásu. Spása je možná, Boh chce spasiť človeka, Boh je Svetlo, Boh nemá iný úmysel s nami, ako nás spasiť. Človek musí najprv uveriť v nádej na Spásu. Len nádej dáva človeku dostatočnú motiváciu pre zápas s hriechom. Diabol svet ovláda pomocou beznádeje. Zmyslom listu je priviesť nás ku ontologickéj svätosti. Vieme, že svätosť je Božím Atribútom. Objavuje sa v človeku vtedy, keď je s Bohom spojený.
Nie vždy sme verný a vytrvalý. Aj napriek tomu, že už čiastočne Krista poznáme, stane sa, že ešte stále z ľudskej slabosti, človek dokáže zhrešiť. Čo potom? Sv. Ján nám výslovne hovorí, že skrze Orodovníka, ktorého máme u Otca, máme znovu a je nám dávaná nová šance k novému začiatku. Boh je Bohom nádeje. Najväčší omyl nášho duchovného živote môže nastať vtedy, keď si necháme zobrať nádej na Spásu. Boh chce spasiť všetkých ľudí. Ježiš sám takýmto spôsobom pristupuje k hriešnikovi. Najprv prejaví záujem o hriešnika, najprv prichádza zvesť o tom, že aj on je synom Abrahámovým, aj jeho chce Boh spasiť. Ježiš nikoho nestraší peklom, len tých, ktorí sami zatracovali iných do pekla vo svojich myšlienkach. Keď prichádzame k hriešnikovi nestrašme ho peklom, ktoré on už vo svojom svedomí prežíva, ale vzbuďme v ňom nádej na Spásu. Aj my veriaci sa posilňujme navzájom v nádeji.
„On je zmiernou obetou za naše hriechy; a nielen za naše, ale aj za hriechy celého sveta.“ Čo je to obeta? Môžeme si položiť otázku: „Potrebuje byť Otec uzmierený obeťou svojho Syna?” Vari Boh nedokáže odpustiť bez obeti? Je človek vôbec schopný dať niečo ako náhradu za svoj hriech? Je potrebné zničiť Syna človeka, aby sa Otec Nebeský uzmieril? Nemal by tento hriech vyvolať v Bohu ešte väčšiu vlnu hnevu voči zlým ľuďom? Ako môže zločin uzmieriť Boha? Sú to vážne otázky, ktoré vyplývajú z Písma Svätého a na ktoré asi ani nebudeme vedieť odpovedať.
V akom zmysle je Kristus obeťou. Osobne sa mi zdá, že obeta v zmysle Kristovom je určitým spôsobom boja Dobra so Zlom. Keď sa Dobro stretá so Zlom, Zlo chce pokaziť Dobro, aby prestalo byť dobrom. Dobro sa môže skaziť práve tým, že spácha zlo. Alebo môže utrpené zlo priniesť ako obetu. Obetou ho vlastne premení. Ježiš je jedno s Otcom. To, čo robí Ježiš na kríži, je vlastne Veľký zápas so Zlom. Ježiš na kríži svojou obeťou diabla premohol. Sv. Cyril Jeruzalemský vo svojich katechézach (13,6) takto učí: „Kristus nezomrel z prinutenia, ani nebol zabitý ako obeť proti svojej vôli, ale zomrel dobrovoľne. Počuj, čo hovorí: „Mám. moc svoj život dať a mám moc ho opäť prijať.“ (Jn 10,18). Chcem to dovoliť nepriateľom. Keby som to nechcel, nestalo by sa to. Prišiel teda trpieť z vlastného rozhodnutia. Mal radosť, že môže vykonať dobrý skutok. Tešil sa na víťazný veniec. Radoval sa zo záchrany ľudí. Nehanbil sa za kríž. Zachránil celý Svet. Ten, kto trpel nebol len človek, ale Boh, ktorý sa stal človekom a bojoval trpezlivý zápas“.
Ježiš je zmiernou obeťou za naše hriechy. Ježiš v sebe zmieruje hriešnosť človeka a svätosť Boha. Hriech je mocou Božej lásky premieňaný na skutočnosť Spásy. Skrze silu Kristovej lásky sú ničené aj moje hriechy. Ježiš je však tak veľkou Láskou, že vykupuje hriechy celého sveta. Láska Ukrižovaného Pána je bez hraníc. Premieňa v sebe hriechy všetkých dôb a celého sveta. V Ježišovi sa podlosť nás ľudí mení, skrze jeho lásku, na Spásu. Je to genialita Božia. Kristov kríž je zjavením dokonalej poslušnosti Syna človeka Božiemu Slovu. Neposlušnosťou bol človek stratený, skrze poslušnosť bude zachránený. Poslušnosť Bohu je Láska za každú cenu. Toto je tajomstvo záslužnosti Ježišovho ľudského života medzi nami. Kristus na kríži dôrazne vyhlasuje: „Dokonané je“. Existuje už len jeden problém, zmocniť sa svojej spásy. Dať sa spasiť.