Dnes sa chcem prihovoriť zvlášť vám, ktorí ste sa rozhodli vydať svoj život v III. Ráde, vo veľkej rodine svätého Františka. O čo tu vlastne ide? O čo sa jedná v tomto vašom užšom zasvätení?
Svätý František v reholi prvého rádu hovorí: „Bratia, ktorí nemajú vzdelanie, nech sa nesnažia ho získať, skôr nech sa snažia o to, po čom majú túžiť nadovšetko, totiž aby mali ducha Pánovho a ten aby v nich sväto pôsobil, aby sa k nemu modlili neustále čistým srdcom, aby boli pokorní, trpezliví v prenasledovaní a v nemoci a milovali tých, ktorí nás prenasledujú, ponižujú a tupia.” Nejde o to, aby sme sa nevzdelávali, to by bol veľký omyl, je tu len naznačené, čo má byť skôr. Na čo položiť dôraz vo svojom živote: „Aby mali Ducha Pánovho”. Duch Pánov to je pravá múdrosť, to je pravé vzdelanie. Počas týchto dní sme počúvali list svätého Pavla Galaťanom, Boh tak múdro riadi veci, že dnešné čítania sú obidve zamerané na tento problém: „Mať Ducha Pánovho!“ Toto úsilie neviaže len tých, ktorý sa chcú zasvätiť v našej duchovnej rodine, ale viaže každého kresťana. Apoštol na inom mieste hovorí: „Kto nemá Ducha Pánovho, ten nie je jeho”.
V dnešných čítaniach máme obsiahnuté viaceré podmienky, ktoré musíme splniť, aby sme dostali Ducha Pánovho. Evanjelium nám hovorí o troch:
1. „Vy hoci ste zlí” – Prvou je potreba uznať, že nie sme dobrí. Pán Ježiš to hovorí ešte ostrejšie – uznať, že sme zlí. Je to prvý predpoklad nášho obrátenia, uznať, že náš život, že naša cesta, po ktorej kráčame, je pomýlená. A to musíme uznávať dovtedy dokiaľ nemáme vedomie Boha vo svojom živote, dokiaľ sme nenašli spojenie s Bohom. Aj vy, keď sa dnes rozhodnete pre toto plnšie zasvätenie, nerobte to, ako tí, ktorí si myslia, že sú snáď lepší ako tí druhí. Prijmite to, ako možnosť robiť pokánie. To isté sa týka aj nás rehoľníkov. Františkánske spoločenstvo nie je miestom pre tých lepších, pre nejakú elitu, ale pre tých, ktorí uznávajú potrebu pokánia. Ježiš dnes hovorí o tebe, ako o zlom. Uver mu, že si taký. Keby sme žili v dobe Sv. Františka, ja i vy by sme dnes chodili oblečení, alebo boli by ste dnes oblečení do vrecoviny. Tak ako zemiaky nosíme vo vreci a to na znak pohŕdania sebou. To je správny prístup k rehoľnému životu.
2. „O čo skôr dá Otec Nebeský” – druhá podmienka hovorí o dobrote Boha. Uveriť v dobrotu Boha. V čom je táto dobrota Boha. Sv. Pavol v liste Galaťanom hovorí, že „im bol tak jasne postavený pred oči Ježiš Kristus ukrižovaný”. On jediný je našou spravodlivosťou pred Bohom. Nemáme svoju vlastnú spravodlivosť. Nemôžeme vyrukovať pred Boha s tým farizejským vedomím vlastných zásluh. Ježiš je jediný prostredník medzi nami a Bohom. Dobrota Božia sa v plnej miere zjavila v Ukrižovanom. Ježiš nám utrpením vydobyl prístup ku spáse, k Duchu Sv. Pavol kladie otázku: „Dal vám Boh svojho Ducha preto, že ste činili skutky zákona, alebo preto, že ste uverili zvesti, ktorú ste počuli?” Je veľmi dôležité uveriť v Božiu zvesť! Táto viera je základom nádeje i lásky, ktorá v nás vzniká, alebo lepšie povedané, ktorým sa otváram na základe tejto viery. Táto viera mení naše vedomie. „To ste tak pošetilí? Začali ste žiť z Ducha Božieho a teraz sa spoliehate sami na seba?” V čom je náš omyl? Chcieť sa spasiť vlastnými silami, dodržiavaním rôznych rituálov. Boh dáva svojho Ducha pre našu vieru. Viera nás ospravedlňuje a robí schopnými prijať tohto Ducha Svätého.
3. Tretia podmienka je prosiť, modliť sa o Ducha Svätého. Vytrvalo prosiť. V prosbe sa očisťovať. Duch Svätý je živý a osobný Boží dar. Preto si musíme najprv plne uvedomiť akého Ducha to vlastne chcem. Je to Duch Ježiša Krista. Musíme chcieť mať Kristovu povahu. Ak po tom netúžime, ak máme opačne postoje aké mal Kristus, ak nás to ani nemrzí, nemôžeme mať Ducha Svätého. Nedostaneme ho! Ide o to, aby sme sa zriekli svojho egoizmu a všetkých jeho prejavov. Aby sme sa podriadil záujmom Božím.
Vypočujme si ešte na záver niekoľko napomenutí svätého Františka: „Preto prosím v láske, ktorou je Boh sám, všetkých svojich bratov, ktorí kážu, modlia sa alebo pracujú, klerikov i laikov, aby sa snažili byť vo všetkom pokorní, aby sa nechvastali ani neboli samoľúbi, ani v duchu pyšní na dobré slová alebo skutky a vôbec na nič, čo Boh dobrého tu a tam v nich a skrze nich urobí, prehovorí ale spôsobí, podľa slov Pána: „Neradujte sa z toho, že sa vám podrobujú duchovia.”
Buďme presvedčení, že nám patria len chyby a hriechy. Viacej sa máme radovať z toho, keď sa ocitneme vo všelijakých skúškach a keď musíme na tomto svete znášať rôzne úzkosti a obtiaže duše i tela pre večný život. Chráňme sa preto všetci bratia, všetkej pýchy a márnej slávy. Chráňme sa pred múdrosťou tohto sveta a telesnou opatrnosťou. Lebo duch tela chce a veľmi túži, aby mohol kázať, ale málo túži po skutkoch a nehľadá zbožnosť a vnútornú svätosť ducha, ale chce a hľadá dosiahnuť takú nábožnosť a svätosť, aby ju videli ľudia. A to sú tí, o ktorých Pán hovorí: „Amen, hovorím vám, už majú svoju odmenu.”
Duch Pánov však žiada, aby sme svoje telo umŕtvili, mnoho si ho necenili, zachádzali s ním ako s nižším a podriadeným a pociťovali voči nemu stud: naopak sa snaží dosiahnuť pokoru a trpezlivosť, čistú prostotu a pravý pokoj ducha a nadovšetko stále túži po bázni Božej, Božej múdrosti a Božskej láske Otca, Syna a Svätého Ducha. A všetko dobro pripisujme Bohu, Najvyššiemu a Najvznešenejšiemu Pánovi a uznávajme, že to patrí len jemu; za všetko ďakujme Jemu, od ktorého všetko dobré pochádza. A on, Najvyšší a Najvznešenejší, jediný pravý Boh nech tým vládne; Jemu buď vzdávaná a On, ktorému všetko dobré patrí ako jeho vlastníctvo, ktorý jediný je dobrý, nech prijíma všetku chválu a dobrorečenie, všetku vďaku a slávu. A kedykoľvek vidíme alebo počujeme, že ľudia hovoria alebo robia zlo, alebo urážajú Boha, potom dobrorečme, dobre konajme a chváľme Boha, ktorý je velebený na veky. Amen!