Dnešné evanjelium sa dotýka problému, ktorý aj nás trápi. My všetci by sme mohli povedať spolu s apoštolmi: „Pane, nauč nás modliť sa!” Vieme sa modliť? Myslíme si, že sa vieme skutočne modliť? Pozrime sa na apoštolov, prečo títo muži priznávajú, že sa nevedia modliť?
Židia patrili medzi najzbožnejšie národy staroveku. Na rozdiel od našich rodín, kde často matka vedie všetkých ku zbožnosti, celú zbožnosť v židovskej rodine držal otec. Muž bol zodpovedný za zbožnosť svojej rodiny. Z biblickej archeológie vieme, že sa Židia často modlili, či už modlitbu, ktorá sa podľa prvých svojich slov volala: „Šema”, čo znamená: „Počuj Izrael, Pán Boha náš je Boh jediný. Milovať budeš Pána Boha svojho celým svojím srdcom a celou svojou dušou a celou svojou silou. A tieto slová, ktoré ti dnes prikazujem, budeš mať v srdci. Budeš ich vštepovať svojim synom a budeš o nich rozprávať, keď budeš sedieť doma alebo pôjdeš po ceste, keď sa budeš ukladať k spánku alebo vstávať. Uviažeš si ich ako znamenie na ruku a budeš ich mať ako pásku na čele medzi očami. Napíšeš ich tiež na veraje svojho domu a na svoje brány.” Vieme, že Židia tento predpis prísne dodržiavali. Okrem tejto modlitby, ktorú opakovali viac ráz za deň, modlili sa spoločne v synagóge. Poznali naspamäť žalmy.
Prečo teda pred tvárou Pána Ježiša priznávajú, že sa nevedia modliť? Preto, lebo mali často zážitok podobný nášmu. Volali k Bohu a Boh ich nevyslyšal, alebo odchádzali od modlitby unavení a boli celkom rád, že to už majú za sebou, že si splnili svoju povinnosť voči Bohu. Ich modlitba bola skôr splnením povinnosti ako vecou dôvery a lásky voči Bohu. Keď však pozreli na Ježiša, videli, že jeho modlitba je čosi iné. On sa modlil rád a stále. Z jeho modlitby vychádzala sila k mocným činom. Odchádzal od modlitby oddýchnutý. Jeho viera, nádej a láska boli v modlitbe znovu a znovu posilnené a uzdravené. V čom tkvie tajomstvo Ježišovej modlitby? Tajomstvo Ježišovej modlitby nespočíva v nejakých nových slovách, ale v inom duchu. Ježiš sa modlil v Duchu Svätom.
P. Raniero Cantalamesa hovorí, že naša modlitba má tri základné nedostatky, že my zlí, zlým spôsobom, prosíme od Boha zlé veci. Základný nedostatok je naše hriešne bytie. My všetci sa rodíme do tohoto sveta ako „bezbožní a bezmocní”. Tak ako to hovorí Ježiš: „Vy hoci ste zlí.“ Druhou vadou našich modlitieb je zlý spôsob. Približujeme sa k Bohu v nesprávnom postoji, bez patričnej úcty a uzobranosti. Naše modlitby sú často skôr urážkou Boha ako skutočnou Bohoslužbou. Na poslednom mieste po dlhom pozeraní televízie urobíme na seba lajdácky kríž alebo mechanický odrecitujeme „Otče náš“. Chováme sa k Bohu horšie ako k svojim rodičom, alebo ako k hosťovi, kvôli ktorému aspoň na chvíľu vypneme televízor.
Základné nedostatky našej modlitby, teda zlé bytie a zlý spôsob, rieši Duch Svätý. On mení aj naše hriešne bytie, aj zušľachťuje spôsob našej modlitby. Máme o neho prosiť? O čo skôr dá Otec nebeský Ducha Svätého, tým čo o neho prosia? Prosiť o Ducha Svätého znamená, chcieť Boha, ktorý sa zjavuje vo svojom Slove. A tu narážame na tretí problém našich modlitieb. Zlé veci. Práve v Božom Slove sa učíme „ako“ a „za čo“ smieme Boha s dôverou prosiť. Skúste niekedy porovnať svoje modlitebné úmysly s tým, začo sa modlil sám Ježiš a sv. Pavol. Všimnime si hierarchiu prosieb modlitby „Otče náš“. My sa modlíme predovšetkým za zdravie, za prosperitu na tejto zemi, za to, aby nám vyšli naše akcie a plány. U Ježiša je na prvom mieste posvätenie a oslava Božieho mena, na druhom príchod Božieho kráľovstva, na treťom naplnenie Božej vôle, až na štvrtom je prosba o chlieb, na piatom prosba o odpustenie a ochota odpustiť a na siedmom prosba o rozlišovanie duchov. Sv. Pavol sa na mnohých miestach svojich listov modlí za to, aby jeho učeníci rástli v poznaní Božej vôle, aby sa všade ohlasovalo evanjelium. Porovnajme si hierarchiu našich bežných modlitieb a čo zistíme. Na prvom mieste som ja, potom dlho dlho nič a zasa ja a moje problémy. Teda naozaj sa zle modlíme.
Modlitba „Otče náš“, ktorú nás v dnešnom evanjeliu Ježiš učí, je modlitba, ktorá nás chce naučiť predovšetkým správnemu postoju voči Bohu. Boh je Otec. Máme sa s ním rozprávať nielen mechanický a to, čo sme sa naučil kedysi v katechizme, ale zo srdca, svojimi vlastnými slovami, tak ako Abrahám. Môžeme dokonca vyjednávať s ním ako s priateľom. Máme do modlitby vložiť celý svoj život.
Ježiš ma však učí, že Boh nie je len Otcom mojím, ale Otcom naším, že mu záleží na tom, aké sú moje vzťahy k ostatným jeho stvoreniam. Nemôžem ísť svojou individualistickou cestou. Tomu nás učí celý Otče náš, kde jednou z hlavných podmienok vyslyšania prosieb je zmierenie a odpustenie ostatným ľuďom. Ak tak neurobíme, môže sa nám potom stať niečo podobné, ako sa stalo jednému kňazovi.
„Dávid Hume bol anglický filozof, o ktorom sa hovorilo, že neverí v Boha. Občas sa u známych stretával s jedným kňazom. Ale stretnutie nikdy netrvalo dlho, lebo kňaz zakaždým demonštratívne odchádzal, len čo vstúpil údajne neveriaci filozof. Jedného dňa však Dávid Hume chytil kňaza za rukáv a povedal: „Kamže tak naponáhlo, priateľko? Mali by sme si na seba zvykať, lebo ešte dlho budeme musieť byť spolu. My dvaja sa stretneme na rovnakom mieste, totiž na mieste zatratenia. Ja pre nedostatok viery a vy pre nedostatok lásky.” Naša modlitba má tiež tieto dve chyby, chybu viery a chybu lásky.