Prvé čítanie z knihy Genezis nám ukazuje pôvodný a nádherný Boží plán s človekom a s jeho manželstvom. V evanjeliu zasa vidíme dôsledky hriechu na ľudské manželstvo a problémy, ktoré z toho vyplývajú. Je zaujímavé, že Sväté písmo sa začína stvorením muža a ženy na obraz a podobu Božiu a ustanovením manželstva a končí sa videním „Baránkovej svadby”. Od začiatku až do konca Sväté písmo hovorí o manželstve a jeho „tajomstve”, o jeho ustanovení a význame, ktorý mu dal Boh, o jeho pôvode a cieli, o jeho rozličných realizáciách počas dejín spásy, o jeho ťažkostiach, ktoré vyplývajú z hriechu a o jeho obnovení „v Pánovi” (1 Kor 7, 39) v novom zväzku Krista a Cirkvi.
V dnešnom evanjeliu farizeji dávajú Ježišovi veľmi aktuálnu otázku: „Či smie muž prepustiť svoju manželku?“ Je to stále aktuálna otázka o možnosti rozvodu. Mnohí ľudia aj medzi nami kresťanmi, si myslia, že rozvod je riešením problému. Samých seba považujú za zástancov ľudskosti. Je tu však jeden háčik. Dvaja ľudia sa predsa berú z lásky a sľubujú si, že nikdy jeden druhého neopustia a niekedy sa až čudujú prečo cirkev ku tak samozrejmej veci žiada verejnú prísahu. Čudujú sa, že sa spochybňuje ich láska. A za niekoľko rokov, tí istí kedysi zúfalo zaľúbení, hľadajú útek od seba, hrozne sklamaní. Ako je to možné? Kde sa stratila láska?
Manželstvo uzavreté v kostole nie je patentom na šťastie. Môže byť rozdiel medzi manželstvom uzavretým v kostole a manželstvom uzavretým v Kristovi. Ak sa berú dvaja síce pokrstení ľudia, ale žijú Kristovi absolútne neodovzdaný život, tak sa ich manželstvo dostane do krízy. Takýto ľudia nehľadajú v manželstve splnenie božieho zámeru, ale iba svoje ukojenie. Nakoniec zistia, že nemajú silu k skutočnej Láske. Niečo iné nastane ak do manželstva vstupujú dvaja ľudia, ktorí už predtým prijali Ježiša za svojho Pána a Spasiteľa. Po skúsenostiach s osobnou odovzdanosťou, keď začínajú prežívať veľké veci, ktoré im robí Pán, majú chuť i odvahu aj tento nový životný stav a situáciu spoločne odovzdať Ježišovi. A podľa môjho názoru až tu začína účinkovať požehnanie sviatosti manželstva.
Po prirodzenej stránke je okamih uzavretia manželstva akoby štartovacou líniou. Ak však chceme dosiahnuť víťazstvo, musíme zápasiť. Tak ako v duchovnom živote, tak aj vo vzájomnom vzťahu, musí nastúpiť to, čo hovorí sv. Pavol o vzťahu k Ježišovi: „Sme však plní dôvery a radšej sa chceme vzdialiť z tela a bývať u Pána. A preto sa usilujeme páčiť sa mu, či sme doma alebo mimo domu.“ (2 Kor 5,8-9) V živote každého musí nastúpiť úsilie páčiť sa, snaha o dobro, aby bolo čo najmenej pohoršenia. Občas radím mladým snúbencom, aby nikdy neprestali spolu chodiť. Chodenie, dvorenie počítajú manželia medzi najkrajšie obdobie manželstva. Nielen preto, že sú po uši do seba zaľúbení, ale zvlášť preto, že je v ňom stála snaha o záľubu druhého. Chlapec začne o seba viacej dbať, dievča je ochotné sa trochu postiť, aby zhodila nadbytočné kilá. Chodiť s niekým znamená stále brať ohľad na druhého. Ak toto chodenie pokračuje aj v manželstve, stáva sa manželstvo úžasnou stavbou vzájomnej lásky. Ak sa však človek spoľahne na právo, ktorý mu hovorí: „Je to tvoje žena, máš na ňu právo!“, keď sa spoľahne na to, že má právo na lásku zo zákona, vtedy sa môže trpko sklamať. Človeka si treba stále znovu a znovu získavať.
Pán Ježiš sa pýta farizejov: „Čo vám prikázal Mojžiš?“ Farizeji neodpovedajú správne, lebo zamieňajú príkaz s dovolením. „Mojžiš dovolil napísať rozlukový list a prepustiť ju.“ Ježiš ich opravuje, že to nebol príkaz ale dovolenie a to tiež len pre tvrdosť ich srdca. Aj cirkev pre tvrdosť ľudského srdca dovoľuje rozluku, ale nie rozvod. Rozluka dáva tie isté práva ako rozvod s výnimkou práva na nové manželstvo. Tvrdosť ľudského srdca, pre ktorú je možné uvažovať o rozluke je napr.: Keď chodí manžel domov ustavične opitý a terorizuje manželku a deti, keď je jeden z manželov neverný.
Pán Ježiš nám poukazuje na pôvodný Boží plán. Kniha Genezis nám hovorí o rovnosti obidvoch, muža i ženy pred Bohom. Stará židovská legenda vysvetľuje stvorenie Evy z Adamovho rebra, takto „Boh ju nestvoril z Adamovej hlavy, aby mu vládla, nebola stvorená ani z nohy, aby mu slúžila ako otrokyňa, ale bola stvorená z rebra, ktoré je blízko srdcu, aby ju Adam miloval a aby sa naznačilo, že je rovná mužovi, aj keď úplne iná.
Pán Ježiš zakončuje tento rozhovor o manželstve deťmi. Boh má takú dôveru v matku, že jej dáva dieťa ako dar. Reakcia pramatky Evy na prvého syna bola: „Získala som muža a tým Hospodina!“ Čo tým chcela vyjadriť? Možno aj to, že každé spojenie muža a ženy je posvätné, posvätné v tom smere, že provokuje jedinečný zásah Boha Stvoriteľa. Boh tak neodvolateľne spojil svoju stvoriteľskú moc s ľudským aktom plodenia, že vždy keď sú splnené prirodzené podmienky, tvorí novú osobu. Dnešný svet vytrhuje sex nielen z kontextu lásky, ale aj z kontextu plodnosti. Ovocie toho je neznalosť u mládeže, že síce sexuálne žijú, ale ani nevedia, že to môže a má viesť ku vzniku nového života.
Rodina svojou povahou a svojím určením vyžaduje stálosť. Deti svojou láskou objímajú obidvoch rodičov. Nevedia si predstaviť, že sa jeden rodič z ich života stratí. V rozbitej rodine najviac trpia deti, lebo ich život pramení zo vzťahu rodičov. Veľkou a vážnou vecou je spojenie muža a ženy. Musíme vážne a zodpovedne pristupovať k týmto skutočnostiam, pretože veľmi často je manželstvo ovocím a zrkadlom toho, ako vážne sa človek na neho pripravoval. Každá povrchnosť sa tu strašne vypomstí. Kde je však úsilie o skutočnú lásku tam je manželstvom vysokou školou lásky.