V dnešnom čítaní zo svätého evanjelia podľa Lukáša, počujeme apoštolov ako prosia Pána Ježiša: „Daj nám väčšiu vieru!“ Na pozadí tejto ich prosby by som sa spolu s vami chcel zamyslieť nad tým, čo to vlastne viera je. Vieru by sme mohli prirovnať k dverám do našej duše. Vidíme tu aj akúsi jazykovú podobnosť: dvere – dôvera. Ak niekto zaklope a ja mu dôverujem, otváram dvere. Ak mu neverím, alebo sa ho bojím, neotvorím. Podobnú funkciu akú zohrávajú dvere v našich medziľudských vzťahoch, zohráva viera na duchovnej úrovni. Vierou sa otvárame Božiemu Slovu a skrze Slovo prijímame Ducha Sv..
Vierou si privlastňujeme každé poznanie. Môžem skončiť trebárs aj vysokú školu, ale ak to, čo som študoval, neprijmem aj osobnou vierou, teda ak poznanému neuverím, nič mi to nepomôže. Budem síce vzdelaným človekom, ale zostanem naivným. Pred podobným problémom stáli prví ľudia v Raji. Boh im nezatajil, že ovocie stromu poznania dobrého a zlého je ovocím smrti. „I vzal Pán, Boh, človeka a umiestnil ho v Raji Edenu aby ho obrábal a strážil. A Pán, Boh prikázal človekovi: „Zo všetkých stromov raja môžeš jesť. Zo stromu poznania dobra a zla však nejedz! Lebo v deň, keď by si z neho jedol, istotne zomrieš..“ Adamovi Boh nezatajil, že to ovocie plodí smrť, ale on Bohu neuveril, a preto zhrešil.
Na inom mieste Písma sv. nachádzame výrok: „Abrahám uveril Bohu a bolo mu to počítané za spravodlivosť.“ Vieru môžeme definovať ako kladný vzťah k Božiemu Slovu. Boh k nám hovorí vo svojom Slove, nenecháva nás vo tme, jeho Slovo osvetľuje našu temnotu, ale len vtedy môžeme mať z neho osoh, keď ho vierou prijímame, keď podľa neho zariadime svoj život.
Iná definícia hovorí, že viera je istota v tom, čo hovorí Boh. Pretože Boh všetko vie a je Pravda. Nesmieme zabúdať, že vieru v katolíckom poňatí definujeme ako istotu v Božom Slove. K Božiemu Slovu len vtedy zaujímam správny postoj, keď ho prijímam s istotou. Iným spôsobom veríme človeku. Človek je omylný tvor a často aj úmyselne klame, preto si vždy ponechávam určitú rezervu voči jeho slovám. Táto rezerva závisí od toho, kto a aký je to človek, ktorý mi hovorí. Avšak Božie Slovo prijímam s istotou. Ak verím, že Ježiš je naozaj pravý Boh o jeho slove nediskutujem, ale ho bez výhrady prijímam. Len takto prijaté Božie Slovo má moc spasiť naše duše. Môže úplne zmeniť stav nášho vedomia a prežívania. Napríklad: Pán Ježiš hovorí apoštolom po svojom zmŕtvychvstaní: „Prijmite Ducha Svätého, komu odpustíte hriechy, odpúšťajú sa mu!“ Ak tomuto slovu neuverím, napriek tomu, že často pristupujem ku sviatosti zmierenia, stále sa budem cítiť zviazaný so svojou hriešnou minulosťou, ale ak tomuto slovu uverím, prežijem oslobodenie.
Podobnú situáciu môžeme zažiť vo vzťahu k Ježišovým blahoslavenstvám. Situácie, ktoré spomínajú blahoslavenstvá, plač, hlad, smäd, prenasledovanie, samé o sebe nevyvolávajú v človeku radosť. Sú to skôr situácie, ktoré nás vháňajú do depresii a smútku. Ježiš nám však tieto situácie ukazuje akoby z druhej strany, z pohľadu nebeského Otca, ukazuje nám ich z hľadiska večnosti. Boh má iné poradie hodnôt ako my. Pán Ježiš nás vyzýva k radosti a jasotu, práve vtedy, keď nám svet chce nahovoriť, že sme prehrali. Vidíme, že viera je schopnosť dívať sa na tento svet Božím pohľadom.
Viera nám dáva ešte inú schopnosť. Oslobodiť sa od závislosti od nálad a citov a oprieť svoj duchovný život o Božie Slovo. Napríklad prežívame nejakú depresiu, všetko sa nám zdá čierne. Ale Božie Slovo nám hovorí o tom, že Boh nás miluje, že sme predmetom jeho záujmu a jeho výchovy. Božie Slovo nám hlása:
„Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil. Kto v neho verí, nie je súdený. Ale kto neverí, už je odsúdený, pretože neuveril v meno Jednorodeného Božieho Syna.“ Viera v Božieho Syna, ktorý sa stal pre nás človekom, je predovšetkým vierou v Boží záujem o tento svet i o nás v ňom, je vierou v Božiu lásku. Kresťanská viera je viera v Božiu Lásku. Zvláštnosť tejto lásky je v tom, že nie my sme prv milovali Boha, ale že on prv miloval nás a poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy. Nie je dobré stavať svoju vieru na citoch, ale je dobré svoju vieru oprieť o Božie Slovo. Z toho sa potom môžu v našej duši objaviť nové city nezávislé od nálad a životných okolností.
Viera by sa dala tiež prirovnať k otvorenej náruči. Je prvým predpokladom lásky. Bez viery nemôže byť o láske ani reč. Viera je schopnosť otvoriť sa na prijatie Ducha Sv.. Vtedy a natoľko prijímam Ducha Svätého, keď svoju ľudskú vôľu podriaďujem vôli Božej zjavenej v Písme. Múdrosť i spravodlivosť prijímam od Boha skrze Slovo a Ducha.