Apoštoli povedali Pánovi: „Daj nám väčšiu vieru!“ Tieto slová predniesli apoštoli potom, čo Ježiš hovoril o potrebe odpúšťať. Kto vie, či si apoštoli uvedomovali súvislosť medzi odpustením a vierou. Alebo mysleli skôr na to, aby dokázali prijať Ježišovo učenie o potrebe odpúšťať. Čo to vlastne viera je a ako súvisí s odpúšťaním?
Keď prichádza nový človek na svet, keď sa v okamihu počatia objaví nová ľudská bytosť, prináša si so sebou úžasný Boží dar. Psychológia ho nazýva „prvotná dôvera“. Základný postoj práve počatej ľudskej bytosti môžeme nazvať „viera alebo dôvera”. Viera sa tu javí, ako najzákladnejší pozitívny vzťah ku skutočnosti, do ktorej sme svojím stvorením vstúpili. Aj fakt toho, že sa rodíme bez panciera, ako otvorené bytosti, ukazuje, že sme stvorení pre Dobro, ktorým je Boh. Bez tohto základného pozitívneho postoja by v nás neexistovala žiadna otvorenosť a žiadne prijímanie. A vieme, ako je zvlášť rozvíjajúci sa život, odkázaný na prijímanie. Dokiaľ je tu viera, je tu aj otvorenosť a je tu schopnosť prijímať. To čo sa na prvý pohľad javí ako duchovná úvaha, sa v skutočnosti týka tých najzákladnejších vecí ako je dýchanie, pitie materského mlieka, prijímanie potravy, uvoľnenosť v náruči matky, otca. Tieto prvotné postoje robia život dieťaťa krásnym.
Postupne si človek pod vplyvom skúseností so zlom začne okolo seba budovať pancier a stráca túto detskú otvorenosť a tým aj schopnosť prijímať. Malé dieťa si veselo behá po lúke s bosými nohami, dokiaľ sa neporaní o kameň, alebo dokiaľ ho niečo nepoštípe. Potom už nedokáže chodiť bezstarostne bosé. Začne sa obúvať. Obuv predstavuje určitý pancier, ktorý má svoj pôvod v strachu. Takto bezstarostne existovali prví ľudia v raji, dokiaľ nezhrešili. Predtým dokázali chodiť s Bohom, tešiť sa z neho. Dokonca dokázali existovať vo svojej nahote. Po hriechu sa objavil strach z Boha i vzájomný strach zo seba. Človek sa chcel ukryť pred Bohom a cítil potrebu obliecť sa. Sv. Augustín používa v súvislosti s hriešnym človekom zaujímavý výraz – „homo incurvatis in se“, čoby sme mohli preložiť, ako človek zakrútený do seba, uzavretý do seba. Toto spôsobuje v našom živote hriech. Preto je potrebné prijať Božie odpustenie, je potrebné, aby sme aj my odpustili a je potrebné učiť sa rozlišovať, čo môžeme prijať a čo nie.
Možno ešte lepšie pochopíme potrebu viery, keď si uvedomíme, že Boh je Láska a teda jeho Slovo je Vyznanie. So Stvorením je to tak, ako keď nám niekto prinesie krásny dar a povie, že nás miluje. Ten dar treba dešifrovať, ten dar chce čosi povedať. To, že existujeme vo svete, kde je v podstate o nás postarané, hovorí o Láske. Stvorenie je určitým podobenstvom o samotnom Bohu. O ňom rozpráva voda i oheň, vzduch i zem, zvieratá i ľudia. O ňom chce rozprávať i jedlo, ktoré požívame, sladkosť ovocia i užitočnosť bylín a čajov. Ako sa môžeme tohto presvedčenia zmocniť? Zmocníme sa ho len tým, keď rozumne uvažujeme nad božími darmi a keď s istotou uveríme. Niet inej cesty k poznaniu a zážitku Lásky, ako viera. Sv. Ján apoštol píše: „A my, čo sme uverili, spoznali sme lásku, akú má Boh k nám.“
Božia láska je ako všadeprítomný vzduch, ale jeho blahodarný účinok nepocítime, pokiaľ sa nenadýchneme. Nádych však predpokladá otvorenosť. Viera to je otvorenosť duše. Viera to je nádych Božej lásky. Sv. Anton Paduánsky tvrdí, že „Láska je dušou viery“, teda základom, z ktorého viera vyviera. Boh je Láska a základná odpoveď Bohu – Láske je viera, uveriť v Lásku. Dokiaľ v ňu neuveríme, nebudeme sa môcť z nej tešiť. Tak to platí aj medzi ľuďmi a takto to platí aj medzi dušou a Bohom. Viera je ako otvorená náruč, bez ktorej nie je možné prežiť priblíženie sa Boha. Bez viery nie je prijatie a bez prijatia neexistuje objatie a zakúsenie.
Zaťažení západným myslením často chápeme vieru len ako rozumový úsudok o existencii Boha. Stopy Boha v prírode nás vedú k niečomu, čo môžeme nazvať presvedčením o existencii Boha. Dá sa hovoriť o akejsi filozofickej viere, ktorú by sme mohli vyjadriť takto: „Skúmal som prírodné vedy a dospel som k záveru, že niečo musí byť nad nami.“
Takáto čiste špekulatívna viera, založená len na ľudskom rozumovom úsudku, nie je ešte vierou v zmysle Písma. Nie je vierou, ktorú prejavil patriarcha Abrahám, keď „uveril Bohu a bolo mu to počítane za spravodlivosť“. Hriech je plodom nedôvery. Diabol nakazil človeka podozrievaním Boha. Človek, ktorý veril Bohu, zrazu začal podozrievať svojho Stvoriteľa. Dokiaľ žil vo viere, prežíval nesmierne blaho zo všetkého, teraz pociťuje strach. Človek urazil Boha neverou. Hriech je v tom, že podozrievame absolútnu Múdrosť a Svätosť samu. Cesta k nadobudnutiu spravodlivosti v Božích očiach začína dôverou Bohu a to sa prejaví v našom živote aj ako odovzdanosť a vďačnosť. Takej dôvere nás učí Ježiš, ktorý žil odovzdaný život a preto vzdával vďaky Bohu aj „v tú noc, keď bol zradený..“ Vďačnosť je prejavom viery v Božiu múdrosť a starostlivosť.
Spravodlivosť u človeka začína vierou Bohu. Boh svojím Slovom vzbudzuje vieru. Boh sa zjavuje vo svojom Slove ako Spasiteľ, ako Lekár a povedzme si otvorene, ako Psychiater, ktorého potrebujú všetci. Vstupnou bránou do Božieho Kráľovstva je viera. Keby bolo Bohom stanovené, že touto bránou je nevinnosť, alebo nejaká iná čnosť, mohli by sme namietať: „To nie je pre mňa, lebo nemám túto požadovanú čnosť.” Nám však je ohlasované: „Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený”. Preto Cirkev najprv hlása Evanjelium. Má nás priviesť k prijatiu Krista s vierou.
Kristus v nás, to je Život našej duše. Bez prijatia Krista nerastieme do tej podoby, ktorú nám predurčil Boh Otec. Preto je potrebné vierou prijímať Krista v Božom Slove, vo sviatostiach cirkvi, v osobnej modlitbe. Dovoliť mu, aby nás očisťoval od hriechov a vyslobodil spod moci zlého. Čím čistejšie bude naše srdce, tým nám Boh bude evidentnejší. Boh sa stane pre nás reálnejší ako skutočnosť, ktorá nás obklopuje. Boh je viac ako skutočnosť, Boh je Nadskutočno. Len naše hriechy a chybné postoje nám zatemňujú Boha, Všadeprítomnú a Činnú lásku. Viera spôsobuje aktívne spojenie s touto Všadeprítomnou Všemohúcnosťou Boha, preto ak začíname existovať vo viere, v nádeji a láske, začíname mať účasť na Božej prirodzenosti a tým aj na Božej moci.
Sv. Paschal Baylonský nás poučuje: „Keďže najväčšou túžbou Boha je preukazovať ľuďom dobrodenie, maj pri všetkých svojich prosbách pevnú vieru, že Boh ti chce dať, a čo ho prosíš. Nepros však o nič, čo by ti Boh vopred nebol vnukol, aby si o to prosil. On totiž je skorej pripravený vypočuť tvoju prosbu, ako ty ju predniesť.“