Názov dnešného podobenstva by sme mohli zmodernizovať a nazvať ho podobenstvom o neplatičoch. Pán Ježiš ho predniesol v poslednom týždni svojho verejného účinkovania. Veľrada sa rozhodla zlikvidovať ho. Týmto podobenstvom chce Ježiš upozorniť na nedozierne následky ich zámeru. Oni si však z jeho slov nič nerobia. On ich vyzýva a zaprisaháva, chce zachrániť svoj národ pred katastrofou. Toto podobenstvo zachytáva celé dejiny spásy. My však budeme v ňom hľadať niečo nadčasové: Správanie sa človeka voči Bohu.
Dnešné podobenstvo vykresľuje skupinu nájomníkov, ktorí prišli takmer do hotového. Hospodár vysadil vinicu, ohradil ju plotom, zhotovil v nej lis a postavil vežu a potom ju dal do prenájmu. Nájomníci nemali žiadnu zásluhu pri budovaní. Od nich sa očakávalo, aby začali pracovať a aby čiastku úrody odovzdali Pánovi. Toto podobenstvo veľmi dobre vystihuje situáciu človeka v tomto svete a jeho postoj voči Bohu. Boh nám dal všetko, čo sme a čo máme. Dokonca ani hriechy by sme nemohli spáchať, keby nám Boh nedal slobodu a schopnosti. Boh zveril človeku svoju vinicu, t. j. svet. Už pri stvorení dostáva človek výsadu: „Nech vládne nad rybami mora i nad vtáctvom neba i nad dobytkom a divou zverou a nad všetkými plazmi, čo sa plazia po zemi!” Dokiaľ existoval v Duchu Svätom bol pozvaný vládnuť nad svetom, bol pozvaný pokračovať v stvoriteľskom diele. Po prvotnom hriechu stratil Božie priateľstvo i schopnosť rozumne a mravne vládnuť. Za to však mu ostala chuť vládnuť.
Podobenstvo nám vykresľuje v akom vzťahu sa nachádzame k Bohu. Nie sme otroci a nie sme ani suverénni páni, sme správcovia zvereného majetku. Nemáme svoju prácu do detailu určenú ako otroci, ale na druhej strane si nemôžeme so zvereným robiť to, čo sa nám zachce. A z toho, čo sme z milosti Božej získali, máme nie všetko, ale čiastku odovzdať Pánu Bohu. Boh neberie všetko, ale len čiastku. Hoci mu všetko patrí, nechce všetko.
Dalo by sa povedať, že neplatiči z dnešného podobenstva, okrem toho, že si neplnili záväzky, ktoré na seba prijali, boli ešte k tomu nevďační. Neďakovali Pánovi za to, že prišli do hotového. Vďačnosť je niečo, k čomu nás chce vychovať každá svätá omša. Pán Ježiš nás v každej svätej omši učí vďačnosti. Užívať veci, ale s vďačnosťou. S vedomím toho, od koho som dar prijal. Tešiť sa zo všetkého s Bohom Stvoriteľom.
Boh sa podobne ako hospodár v podobenstve zdanlivo utiahol. Človek si časom navykol na Božiu utiahnutosť a to do takej miery, že sa zdá, akoby Boh úplne vypadol z roly. Človek miesto toho, aby sa pokladal za správcu, začína sa pokladať za majiteľa sveta. Narába so svetom, ako keby on sám bol vládcom ä zákonodarcom. Pokušenie a pád Adama sa opakuje v mnohých variáciách v celých dejinách. Človek si zobral svoj život i svet do vlastných rúk a sám chce rozhodovať o tom, čo je dobré a čo zlé.
Mlčanie Boha si vysvetľuje buď tak, že je Boh ľahostajný voči svetu, neutrálny voči tomu, čo človek robí, alebo úplne popiera Boha. Vymyslel si rozprávku o svojom evolučnom vzniku, aby nemusel byť nikomu vďačný a nikomu sa za svoj život zodpovedať. Alebo ak Boha predsa uznáva, tak len takého, ktorý nemá žiadne požiadavky voči človeku. Uznáva Boha, ktorý nieje Zákonom. A to všetko je omyl. Boh berie človeka úplne vážne, žiada od neho počet, pokladá ho za dospelého a dokonca za svojho partnera v dejinách sveta. Svoj charakter a svoje požiadavky zjavil v Božom Slove, svoju tvár ukázal v osobe Ježiša Krista. A ten jasne hovorí, že chce byť milovaný a že ho miluje len ten, kto ho poslúcha. Preto neospravedlní všetko, upozorňuje, karhá i hrozí. Robí to prostredníctvom poslov, ktorí Božím slovom klopú na naše svedomie.
A čo robí človek s týmito Božími poslami, či už osobnými alebo neosobnými, viditeľnými a či neviditeľnými? Tých neviditeľných odbije tým, že sa rozptýli, že odmietne počúvať nepríjemný hlas svedomia a radšej sa pôjde niekde zabaviť, alebo Božiemu hlasu unikne pomocou drog, alkoholu, práce a zábavy. A tých osobných a viditeľných jednoducho vyhodí z domu, môže to byť vlastná matka alebo otec. Človek nakoniec surovo odmietne aj Božieho Syna. Zabije ho v duchu svojím nezáujmom.
Súčasný človek chce byť Bohom namiesto Boha. Byť jeho synom, priateľom alebo dokonca partnerom pokladá za niečo pod svoju úroveň. Čo ho zaujíma, je iba svet – ako jeho vlastníctvo a jeho jediný domov. Život na ňom si zariadi, ako keby Boha nebolo, ako keby nejestvoval nijaký ním zjavený poriadok. On, človek, sám určí, čo je dobré a čo zlé. Zábava a konzum sa mu stávajú náhražkou za stratený raj. Odmieta pokánie, ktoré by ho priviedlo k prameňu skutočnej blaženosti, ale hľadá možnosť vyžitia v čím ďalej, tým viac a viac prešpekulovanej zábave.
Ale koho vlastne postihuje táto snaha vylúčiť Boha? Samotného človeka! Sártre tvrdí: „Veď je to predsa jasné a zrejmé: bez Boha vyhráva iba smrť, bez Boha sa uplatní iba zlo, bez Boha má posledné slovo iba nezmysel!” Nietsche predpovedal strašné katastrofy v čase, keď sa ľudom podarí zabiť Boha: nezmysel, zloba, smrť! S perspektívou katastrofy pre Bohovrahov končí aj naše podobenstvo.
Dnešné podobenstvo je teda aktuálne aj teraz. Otázka bojkotu Boha sa netýkala len židov, ale týka nás všetkých. Spása spočíva v prijatí Ježiša ako Pána, spása je prijatí životného programu, ktorý nám dáva Boh vo svojom Synovi a podlá tohoto programu donášať ovocie a dovoliť Bohu, aby oberal. V podstate ide vždy o najzákladnejšiu otázku náboženstva: aký je môj vzťah k Bohu? Akú úlohu hrá v mojom živote? Čo pre mňa znamená? Kto vyhne tejto otázke, podobá sa mužovi, ktorý vyhne otázke manželky, či ju ľúbi. Na túto otázku treba dať odpoveď, lebo ináč urazíme svojho partnera. Neutekajme pred touto otázkou. Ono sa dá celkom kľudne chodiť do kostola a žiť stále svoj vlastný život nepodriadený Bohu. Dá sa chodiť do kostola a s Bohom pri tom absolútne nerátať vo svojom živote. Tak to robili aj farizeji. Nechceli prijať Božiu korektúru do svojho života.
Ježiš v dnešnom podobenstve upozorňuje človeka, aby si nemyslel, že môže ostať voči Bohu neutrálny. Niektorí žijú tak, ako keby si povedali: Boh nieje taký malicherný, ako to kážu kňazi. Boh predsa nebude merať naše počínanie podľa metra mravného zákona ako krajčír látku! Upresnime to! Boh možno naozaj nepožaduje nejaké teoretické vyznanie viery, ani hromadenie našich pobožností. Ale hovorí o úrode, ovocí, plodoch, oberačke. O otázke zbožnosti a bezbožnosti rozhodujú práve tieto plody! Boh pripravuje tým, ktorí ho milujú, čo oko nevidelo, ucho nepočulo a čo ľudské srdce nikdy netušilo. Človek si to nemôže nijako zaslúžiť. Preto to bude čistý dar božieho milosrdenstva a lásky. To je úplne isté. Isté je však aj to, že sa to nestane bez pričinenia človeka, bez ovocia dobrých skutkov.