Bývame svedkami rôznych promócii a primícií. Chlapci, končiaci svoje štúdia na teologickej fakulte, završujú svoje štúdia kňazskou vysviackou. To, čo spájame s duchovným povolaním my, sa nie vždy zhoduje s tým, ako Ježiš chápal a prežíval povolanie. V evanjeliu vidíme mnohých, ktorí chcú nasledovať Pána. Chcú byť jeho učeníkmi. Ježiš chce pôsobiť stále a na každom mieste a na to potrebuje vyformovať učeníkov. Robil to sám a chce aby sa v tom pokračovalo aj po jeho odchode. Slovo učeník „mathétés“ sa nachádza v Novom zákone vyše 250 krát.
Jedno zo základných nedorozumení ohľadom kresťanstva spočíva v tom, že niektorí sa naň pozerajú len ako na teológiu. Iní si myslia, že stať sa kresťanom, znamená prijať teóriu, ideológiu, filozofiu kresťanstva. To je ale omyl. Byť kresťanom znamená stať sa učeníkom. Toto a nič menej. Kto je to učeník? Aká je jeho definícia? Slovo učeník jednoznačne vyjadruje osobu, ktorá sa stala nasledovníkom Ježiša Krista. V antickom ponímaní slovo učeník sa vzťahovalo na tých, ktorí si vybrali svojho učiteľa, ktorí k nemu priľnuli a ktorí postupne a trpezlivo prijímali jeho náuku. Keď ju vlastnili mohli odísť. Prípadne sa stali nástupcami svojich učiteľov. Byť Ježišovým učeníkom znamená, nechať sa formovať a pretvárať Božím Slovom a keď sme sami vyformovaní, odovzdávať túto formáciu druhým. Možno jeden dôležitý rozdiel: Od Ježiša sa ani po vyformovaní neodchádza. Dokonca pravá formácia spočíva v tom, aby bol sám Ježiš v nás prítomný a živý. Aby sme ho milovali ako svoj život.
V dnešnom evanjeliu nám to zvláštnym spôsobom naznačuje Ježišova výzva: „Ty choď a zvestuj Božie kráľovstvo.“ Pán Ježiš vyzýva „choď“, teda nečakaj, až druhí prídu k tebe. Ty choď! Keď sa pozrieme na Ježiša a na jeho apoštolov zistíme, že oni tiež idú. Ku svojmu apoštolátu nepotrebovali ani dom ani finančné zabezpečenie. Často nariekame, že nemôžeme pracovať, lebo nemáme vhodné priestory na vyučovanie. Apoštolský spôsob života, ako nám ho zanechal a predstavil Ježiš, nepotrebuje dokonca ani len vlastný byt, pretože hovorí: „Líšky majú svoje skrýše a nebeské vtáky hniezda, ale Syn človeka nemá kde hlavu skloniť.“ Jednoducho stačí ísť a hlásať svojím bytím, príkladom i slovom Božie Kráľovstvo. Pán Ježiš nenosil so sebou ani notes, kde by si značil, s kým sa má kedy stretnúť. Ale na svoje učenie využíva všetky skutočnosti, ktoré ho na jeho ceste postretnú. Všetko, čo život prináša, sa stáva vhodným predmetom pre jeho výklad. Ku zvestovaniu Božieho Slova sa necháva inšpirovať životom a jeho prejavmi. Jeho veda je veda života, preto nepotrebuje prostredie odlišné od toho, ktoré je zhodné s prostredím života. Nepotrebuje názorné pomôcky a diapozitívy. Nepotrebuje ani peniaze, ani techniku, ani dobrú organizáciu, ale potrebuje nadšených ľudí, ktorí sú ochotní kvôli nemu opustiť všetko a ísť za ním.
Čo to znamená: „Hlásať Božie Kráľovstvo!“ Prečo treba ohlasovať Božie kráľovstvo? Najprv si musíme sami uvedomiť, že je rozdiel medzi svetom, v akom žijeme a ktorý je oddelený od Boha a medzi tým, čo nazývame Božie Kráľovstvo. Mnoho skutočností, s ktorými sa vo svete stretávame, sú Božím dopustením, ale nie Božou vôľou. Božia vôľa je v Spáse sveta. Svet, v ktorom žijeme, potrebuje počuť, že nie je tým, čo označujeme spojením Božie kráľovstvo. Potrebuje počuť, že ho Boh chce spasiť. Potrebuje počuť, že život, ktorí žijú neveriaci, nie je tým životom, s ktorým sa Boh stotožňuje ako so svojím úmyslom s nimi. Svet musí vedieť, že potrebuje spásu. Je potrebné, aby sme sami v sebe zakúsili vládu Božieho Slova a jej pozitívne účinky na náš život. A keď sme urobili pozitívnu a radostnú skúsenosť s odovzdanosťou Bohu, potom treba, aby sme aj druhým priniesli zvesť o tom, čo sa v našom osobnom živote zmenilo od okamihu stretnutia a odovzdania sa Ježišovi.
Takýmto spôsobom chápal svoje povolanie aj sv. František z Assisi. Jeho vyučovanie bolo jednoduché a predsa tak hlboké ako slová evanjelia. Pán Ježiš kázal stručne a jednoduchými slovami a František bratom odkazuje, aby sa takým istým spôsobom prihovárali ľuďom, aby poučovali ľudí, lebo vo svete panuje veľká neznalosť ohľadom Božieho kráľovstva. Čítame o ňom: „Ihneď začal s horlivosťou a radostne kázať všetkým pokánie. Hovoril jednoducho ale zo srdca Bohu vrúcne oddaného a tým uchvacoval poslucháčov. Jeho Slovo bolo plápolajúci oheň, ktorý prenikal do hlbín srdca a ducha naplňoval obdivom. Bol úplne iný ako predtým. Zameraný na nebeské veci. Zdalo sa, že sa o zem vôbec nezaujíma. Pri každom kázaní, skôr ako zhromaždeným predložil Božie Slovo, vyprosoval všetkým pokoj slovami: „Nech vám Pán daruje pokoj!“ Tento pokoj hlásal stále s veľkou láskou a horlivosťou, mužom i ženám, všetkým ľuďom, ktorých na svojej ceste stretával. A tak mnohí, ktorí predtým nenávideli pokoj a spásu, objali z milosti Božej celým srdcom pokoj a stali sa ľuďmi pokoja a boli horlivejší o svoju večnú spásu.“