Dokážeme sa trochu vžiť do radosti týchto 72 učeníkov? Ako veľmi často aj my vo svojom bežnom živote narážame na silu diabla, či už v zápase s osobnými pokušeniami, alebo pri stretnutí s ľuďmi, ktorí sa dostali pod jeho moc a my im napriek našej úprimnej snahe nevieme pomôcť. Učeníci, ktorých Ježiš rozposlal prežívali úžasnú Božiu moc, ktorá je skrytá v mene nášho Pána Ježiša Krista, v sile jeho Ducha. A práve z tohoto mali radosť, keď sa vrátili znovu k Ježišovi.
I keď kresťan, obdarovaný Duchom Svätým a zmocnený Božím Slovom, robí veľké veci, predsa nie v tom má byť podstata jeho radosti. Pán Ježiš hovorí: „No neradujte sa z toho, že sa vám poddávajú duchovia, ale radujte sa z toho, že vaše mená sú zapísané v nebi.” Akým spôsobom sú zapísané naše mena v nebi? Hlavne preto, že Ježiš si nás vyvolil. On si nás nevyvolil preto, že by sme boli perfektní, lepší ako tí druhí. A to, že sme boli obdarovaní mocou Ducha, tiež nie je dôvodom jeho vyvolenia. Prečo nás teda vyvolil? Možno práve preto, že sme patrili a patríme k oným maličkým, ktorí v očiach sveta nič neznamenajú. A nevyvolil nás preto, aby sme si zrazu pre božie dary začali namýšľať, akí sme my veľkí a významní. Boh nepotrebuje veľkých a významných. Ľudské sebavedomie je na prekážku Božiemu dielu.
Človek, vo svojej pýche, je schopný privlastniť si ešte aj Božie skutky, ktoré Pán Boh vykonal skrze neho. Zostaňme radšej malí a pokorní a takto budeme stále zapísaní v Ježišovom Srdci, v knihe života, ktorá je v raji. Našu pokoru nech rozhojňuje aj to poznanie, že všetko je milosť. Sv. Jakub nás napomína: „Bratia, neklamte sa, každý dokonalý dar pochádza zhora, od Otca svetiel.” A na inom mieste Písma Svätého nachádzame túto myšlienku sv. Pavla: „Čo máš také, čo by si nebol dostal a keď si dostal, prečo sa chváliš, ako by si to nebol dostal?” Koľkí budujú svoje falošné sebavedomie na rôznych zjaveniach, ktoré obdržali. Ale keď si s nimi človek niekedy stretne, zisťuje, že im je to len na škodu, pretože stále si nahovárajú, aký sú oni významní a strácajú pokoru. Pravé Zjavenie Boha vedie predovšetkým k hlbokej pokore a človek, ktorý ho mal sa ním nechváli. Ak sa niekto vystatuje svojimi zjaveniami, tak sú to naozaj jeho zjavenie a nepochádzajú od Boha, ale sú ovocím jeho pýchy a diabolského klamú.
Podstata našej radosti je v tom, že ak nás Ježiš vyvolil, sme zapísaní hlboko v jeho Milosrdnom srdci a že sa v každej chvíli zľutúva nad nami a uzdravuje naše duše z ich hriechov a pokleskov.
Vo včerajšom evanjeliu sme počuli Ježišovo „beda“ mestám, ktoré neuverili. Dnes počujeme z jeho úst zvelebovanie Boha Otca, Pána neba i zeme, že svoje tajomstvá skryl pred múdrymi a rozumnými, ale zjavil ich maličkým. Kto sú títo maličkí. Maličký je ten, kto si uvedomuje svoju závislosť a chce žiť pod vládou Otca, lebo je to dôstojne a správne. Jedným z prejavov dospelosti je schopnosť samostatného jestvovania. Dieťa sa vtedy stáva dospelým, keď začína byť samostatným človekom. Jeho prechod k dospelosti hodnotíme pozitívne a to je správne. Nemáme rád typy ľudí detinských, nedozretých, neschopných prijať mieru zodpovednosti. To čo sa nám páči na deťoch, nepáči sa nám na ľuďoch dospelých. Žiadny otec ani matka by nechceli celý život bdieť nad svojim potomstvom ako nad malými deťmi.
I keď je samostatnosť pozitívom vo vzťahu k ľuďom, nie je pozitívom vo vzťahu k Bohu. Pred Bohom sme a máme zostať deťmi. Nie v zmysle nezodpovednosti, ale vo vedomí stálej odkázanosti. Táto odkázanosť je však spasiteľná. Prvotný hriech spočíval v tom, že sa človek začal voči Bohu chovať ako „dospelý“ v zmysle nezávislosti. Dalo by sa to vyjadriť tým kratučkým zvolaním, ktoré poznáme z rozprávky: „Ja sám!“ Zobral si život do vlastných rúk a sám si chcel určiť, čo je pre neho dobré a čo zlé. Nechcel prijať do svojho života Boží zákon. Tým, že odmietol Božiu vládu, dostal sa pod moc zlého ducha. V jeho bytosti sa prejavili rôzne deformácie. Po dedičnom hriechu sa nám rozum zatemnil, vôľa sa naklonila ku zlu a prebudila sa v nás žiadostivosť.
„Môj Otec mi odovzdal všetko. A nik nevie, kto je Syna, iba Otec, ani kto je Otec, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť.“ Krásne o týchto skutočnostiach hovorí vo svojom traktáte „Proti bludom“ sv. Irenej:
„Nik nemôže poznať Otca bez Božieho Slova, čiže bez Synovho zjavenia, a ani Syna bez Otcovej priazne. Otcovu priazeň však dovŕšil Syn; Otec posiela, Syn je poslaný a prichádza. A Otca, ktorý je pre nás neviditeľný a nevymedziteľný, poznáva jeho vlastné Slovo a hoci je nevysloviteľný, ono nám ho vyslovuje. A zasa naopak: iba Otec poznáva svoje Slovo. Aj jedno aj druhé zjavil Pán. A preto Syn svojim zjavením zjavuje pravdu o Otcovi. Lebo zjavenie Syna je pravda o Otcovi; veď skrze Slovo sa zjavuje všetko. A Otec na to zjavil Syna, aby sa skrze neho zjavil všetkým a tých, čo mu veria, spravodlivo prijal do neporušiteľnej, večnej blaženosti. Ale veriť mu znamená plniť jeho vôľu.
A tak skrze samo stvorenie Slovo zjavuje Boha Stvoriteľa, skrze svet Pána a Pôvodcu sveta, skrze dielo Umelca, ktorý ho vytvoril a skrze Syna toho Otca, ktorý Syna splodil. A toto všetci síce rovnako vyslovujú, ale nie rovnako veria. Aj skrze Zákon a Prorokov Slovo rovnako ohlasovalo seba i Otca a všetok ľud rovnako počúval, ale nie všetci rovnako uverili. A Otec sa ukázal skrze ono Slovo, ktoré sa stalo viditeľným a hmatateľným, hoci mu neverili všetci rovnako: ale všetci videli v Synovi Otca. Veď to neviditeľné u Syna je Otec a viditeľné u Otca je Syn.
Syn v službe Otcovi zdokonaľuje všetko od začiatku až do konca a bez neho nik nemôže poznať Boha. Lebo pravda o Otcovi je Syn, pravda o Synovi je v Otcovi a skrze Syna sa zjavila. A preto Pán povedal: „Nik nepozná Syna, iba Otec, ani Otca nepozná nik, iba Syn a tí, ktorým to syn zjaví“. To „zjaví“ nebolo povedané iba do budúcnosti, akoby Slovo začalo zjavovať Otca až vtedy, keď sa narodilo z Márie, ale vzťahuje sa všeobecne na celý čas. Syn je od počiatku pri svojom stvorení a zjavuje Otca všetkým, ktorým chce, kedy chce a ako chce Otec. A preto vo všetkom a skrze všetko je jeden Boh Otec, jedno Slovo – Syn, jeden Duch a jedna Spása pre všetkých, ktorí v neho veria.“