„Zabudli ste na Boha, čo vás živil, na večného Boha a zarmútili ste Jeruzalem, ktorý vás vychoval.” Môžeme si položiť otázku: „Je vôbec možné zabudnúť na Boha?” Je mnoho neveriacich ľudí, ktorí žijú akoby Boha nebolo, vôbec na Neho nemyslia. Ani ráz za svoj život nepoďakujú za svoju existenciu svojmu Pôvodcovi a Otcovi, ktorý je na nebesiach. Nehľadajú Boha, neskúmajú jeho vôľu, nesnažia sa ju naplniť, ale žijú len podľa vlastných chúťok, plný zmätkov a depresii. Lenže to, čo sme počuli v dnešnom čítaní z proroka, prorok Baruch adresuje nie neveriacim ale veriacim ľudom.
Je možné, aby veriaci človek zabudol na Boha? Veľmi často sa ľudia spovedajú: „Zabudol som sa pomodliť ráno, na obed alebo večer“. Tieto chvíle majú byť našou rozpomienkou na Boha. A predsa Ježiš nás vyzýva, aby sme sa modlili neustále. „Pána mám vždy pred očami; a pretože je po mojej pravici, nezakolíšem sa.” (Ž 16,8) Je otázne ako žijem v čase, keď nemám Boha pred sebou? Bezbožne? Duchovný život môžeme charakterizovať ako „chodenie s Bohom”.
Keď sa mladí ľudia zaľúbia a začnú spolu chodiť, vtedy neustále na seba myslia a tešia sa zo vzájomnej prítomnosti, ale čo je najdôležitejšie, ustavične berú ohľad na svojho partnera. Chlapec sa začne častejšie holiť, dievča sa snaží vyzerať a byť upravenejšie, trošku lepšie a krajšie sa oblieka, aby sa páčila. Toto je láska. Láska nieje len počas rande, tak ako modlitba nieje len ráno, na obed a večer. Láska je stále cez deň i v noci. Ak niekoho naozaj milujeme, snažíme sa ustavične žiť v jeho prítomnosti.
Ako sa však môžeme ustavične modliť? Tak, že svoje myslenie otvoríme smerom k Bohu, že zo svojich myšlienok urobíme dialóg s Bohom. Prestaneme sa v myšlienkach pohybovať v začarovanom kruhu svojho „JA“, ale tak ako doporučuje apoštol: „Na Boha uvaľte všetky svoje starosti, On sa postará”, takto všetky svoje myšlienky budem odovzdávať Bohu. Teda, čo to je ustavičná modlitba. Je to živá túžba žiť ustavične v Božej blízkosti, je to chodenie s Bohom, snaha mať Boha ustavične pred očami. Sv. apoštol Peter nám doporučuje: „Majte oči upreté na Ježiša, ktorý je pôvodca a zavŕšiteľ našej viery On sám z vlastnej skúsenosti vie, čo znamená tento pohľad upretý na Ježiša. Keď sa díval na Ježiša, kráčal po vode. Išiel po ľudský nemožnej ceste. Ale ako náhle stratil z pohľadu Ježiša, začal sa topiť.
„Dôverujte deti a volajte k Bohu; Ten, čo to dopustil, spomenie si na vás,” Ako by to bolo s nami, keby Boh na nás ustavične nemyslel. Len vďaka stálej Božej pozornosti a koncentrácie na každého jedného z nás, sme tu a existujeme, keby Boh ne chvíľočku prestal na nás myslieť, rozplynuli by sme sa v ničote. Keď sa Boh stratí z nášho vedomia, vtedy nás trestá za to, že sme nemysleli na Neho. Nikdy neprestane na nás myslieť, pretože tým pádom by sme zanikli. Ale aj tak môžeme prežívať veľkú prázdnotu vo svojej duši, keď dávame iným veciam prednosť pred Bohom. Veľmi často sa to stáva pri sledovaní Televízii, že nás program tak zaujme, že zabudneme na Boha. A potom s hrôzou zistíme, že sme stratili vedomie Božej prítomnosti
„Ako sa vaša myseľ odklonila od Boha, tak sa obráťte a desaťkrát usilovnejšie ho hľadajte. Veď Ten, čo vás postihol touto pohromou, vás aj zachráni a vovedie do večnej blaženosti.”
O sv. Františkovi čítame: „Bedlivo sa vystríhal skľúčenosti, ako by to bolo najväčšie zlo. Akonáhle spozoroval, Že vstupuje do jeho duše, rýchlo sa ponoril do modlitby. Vravieval totiž: „Božieho služobníka môžu niektoré veci zmiasť – ale potom sa má rýchlo vnoriť do modlitby a pred Najvyšším Otcom zotrvávať tak dlho, až sa mu zase vráti radosť zo spásy. Ak zotrvá v zádumčivosti, trudnomyseľnosti, zahniezdi sa v ňom ono babylonské zlo, ktoré srdce nahlodá akoby hrdzou, ak nebude skoro slzami vyplavené.”