Dnešné prvé čítanie z proroka Ezechiela nám zjavuje, že Boh je Bohom prítomnosti. Boh je Večná Prítomnosť časová i priestorová. Možno by bolo lepšie povedať, že je Prítomnosťou, ktorá stojí nad časom i nad priestorom. V ňom je všetko prítomné. To, čo vzhľadom k nám už bolo, je a dokonca ešte aj to, čo len vzhľadom k nám bude. Často sa v duchovnom živote dopúšťame chyby, ktorú by sme mohli definovať tým, že nežijeme v prítomnosti. Nie sme plne prítomní pred prítomnosťou Božou. Niekedy žijeme v minulosti, zahrabaní do svojich hriechov alebo do svojich domnelých zásluh, inokedy zasa snívame o budúcnosti, čo raz urobíme pre Boha a žijeme zo svojich sľubov. Svoju veľkosť odvodzujeme z toho, čo raz pre Boha urobíme.
Božie Slovo hovorí: „Ak sa spravodlivý odvrátil od svojej spravodlivosti a pácha neprávosť, zomrie pre ňu. Zomrie pre neprávosť, ktorú spáchal.“ Nikto z nás sa pri Božom súde nebude môcť brániť tým, že kedysi žil spravodlivo, že kedysi miništroval, alebo chodieval do kostola, keď bol malý. Alebo tým, že bol pred rokmi pokrstený a na prvom svätom prijímaní. A teraz je z neho ožran prvej triedy. Veľmi často sa s týmto postojom stretáme u ľudí, ktorí nepraktizujú svoju vieru. Spoliehajú sa na to, že boli na prvom svätom prijímaní, po prípade na to, že si kedysi urobili deväť prvých piatkov. Božie Slovo hovorí jasne: „Kto vytrvá do konca, ten bude spasený!“ To, že kedysi boli na prvom svätom prijímaní, bude pre nich skôr obžalobou, že zanechali svoju prvú lásku, poľavili vo svojej horlivosti, opustili Ježiša, ktorému sa raz odovzdali. Hriech je veľmi riskantný luxus, ktorý si nemôžeme dovoliť. Pred tvárou Božou nič neznamenajú minulé zásluhy, ak nie sú sprevádzané súčasnou vernosťou.
Pred tvárou Božou však nič neznamenajú ani hriešna minulosť, ak sa hriešnik od nej odvráti: „Ak sa však hriešnik odvráti od svojich hriechov, ktoré popáchal, a koná podľa práva a spravodlivosti, zachráni si život. Keď teda uzná všetky svoje hriechy, ktoré popáchal, a odvráti sa od nich, určite bude žiť, nezomrie…“ Prorok Ezechiel v božom mene hovorí, že je potrebné odvrátiť sa od svojho hriechu. Doslova otočiť sa mu chrbtom, prestať ho obdivovať. Hriech treba uznať, nie obraňovať. Uznať, že je skutočným zlom. Toto uznanie je okamihom skutočnej ľútosti. Je potrebné pozrieť sa na hriech božími očami. Nechcieť ho skrášľovať. Uznať a odvrhnúť ho.
Všetci sme voči hriechu zaujatí, pretože hriech je v nás, je v našom srdci. Hriech nás okúzľuje a fascinuje, lebo po dedičnom hriechu je v nás, v našom srdci. Zdá sa nám, akoby bol našou podstatou. Naše vnútro sa pri pokušení ozýva. Máme chuť na hriech. Sami zo seba nie sme schopní svoj hriech odsúdiť. Je potrebné uznať, že je pravda to, čo hovorí Božie Slovo o hriechu, lebo jedine Boh pozná súvislosti, ktoré sú pred našimi očami často skryté. Odvrátiť sa od hriechu, uznať hriech a konať podľa práva a spravodlivosti, toto sú podmienky odpustenia. Často, aj pri svätej spovedi, tento ozajstný odvrat od hriechu chýba, preto sviatosť nemôže priniesť ovocie, ktoré prisľubuje, a to: radosť z odpustenia a silu nehrešiť. Boh je Bohom prítomnosti a vernosti. Jeho zaujíma naša vernosť teraz a tu.
Koľko kresťanov sa cíti byť stále priviazaní ku svojím hriechom, ktoré už dávno opustili a vyznali. Ak sa nám naše hriechy znovu a znovu ukazujú, tak sa skôr dívajme na to, ako sa voči nám zachoval v nich Boh, že nás nezničil a že nám hriech odpustil. Z tohto Veľkolepého Božieho Odpustenia čerpajme silu pre každodenné odpúšťanie tým, ktorí nám ubližujú. Niekedy možno práve preto sa naše hriechy k nám stále vracajú, že nechceme a možno aj nevieme, odpúšťať zo srdca. Ale, ak my odpustíme hnevníkom, aj Boh nám už odpustil.
Dopúšťame sa ešte jednej veľkej chyby. Niekedy svoju veľkosť chceme zdôvodniť tým, čo sme Bohu sľúbili. Dalo by sa to vyjadriť aj takto: „Som dobrý, pretože som Pánu Bohu sľúbil veľké veci!“ Týka sa to predovšetkým nás, ktorí sme aj oficiálne Bohu čosi sľúbili, ale týka sa to aj každého kresťana, ktorý si často dáva krásne predsavzatia. Hovorí sa, že celé peklo je vydláždené našimi krásnymi, ale nesplnenými predsavzatiami. Tak ako hladného nemôže potešiť, ak mu len prisľúbime chlieb, tak ani Božie srdce nemôžu tešiť sľuby, ak sa ich nesnažíme naplniť. Aj žalmista volá: „Vyplním svoje sľuby Pánovi!“ Ak tak nepostupujeme, podobáme sa tomu synovi z dnešného podobenstva, ktorý síce potešil otcovo srdce svojou ochotou, ale potom sa na všetko vykašľal. Aj v tomto zmysle je Boh Bohom prítomnosti. A pre nás všetkých platí: Jedine čo naozaj máme vo svojich rukách je prítomnosť. Svätosť spočíva v tom, využiť v dobrom slova zmysle prítomný okamžik.
„V malom ruskom mestečku žil istý rabín. Šírili sa o ňom reči, že každé ráno pred rannou modlitbou vystupuje do neba. Jeden z miestnych inteligentov neveril tejto klebete a rozhodol sa odkryť podvod. S týmto cieľom sa ukryl pred domom rabína. A čo vidí? Naozaj! Ešte za svitania zbožný rabín opúšťa svoj dom, oblečený do pracovných šiat a uberá sa smerom k blízkemu lesu. Nedôverčivý sa za nim opatrne zakráda a pozoruje počínanie podozrivého. Rabín medzitým vybral sekeru a chystá drevo na kúrenie. Zviaže ho a nesie do domu úbohej a chorej stareny. Pozorovateľ pozrel cez okno: rabín kľačal na zemi a rozkladal oheň v sporáku. Keď sa ten človek vrátil do mesta, pýtali sa ho: „No čo, odhalil si ten podvod? Ako je to s tým každodenným nanebovstúpením starého Žida?” „Rabín vystupuje ešte vyššie ako do neba,” odpovedal zahanbený.
Každý dobrý skutok nás prenáša bližšie k Bohu a každý hriech nás vzďaľuje od Boha. Možno nedokážeme povedať „áno“ ku každej Božej výzve, možno to nedokážeme tu a teraz. Robme to, čo dokážeme a to, čo je nad naše sily riešme tak, ako Panna Mária. Ona ku Slovu Božiemu pristupuje s veriacou ochotou, ktorú vyjadruje modlitbou: „Nech sa mi stane podľa Tvojho Slova!“ Tento jej postoj sa Bohu tak páči, že počína z Ducha Svätého. Nepočína z ľudskej schopnosti a sily, ale počína z Ducha Svätého, lebo len tak sa dá počať Božie Slovo, len tak sa dá správne odpovedať na Božie výzvy. Znovu zopakujem: Jedine čo naozaj máme vo svojich rukách je naša prítomnosť. Svätosť spočíva v tom, využiť v dobrom slova zmysle prítomný okamžik.
Majster Eckhart, významný nemecký mystik, takto vyslovuje jednu zo zásad svätosti: „Najdôležitejšia hodina je vždy prítomnosť, najvýznamnejší človek je ten, ktorý teraz stojí oproti tebe, najnutnejší skutok je vždy láska.“ (Eckhart)
Ráz sa pýtali žiaci jedného mudrca ako dosahuje dokonalosť. On odpovedal: „To je veľmi jednoduché. Ak si sadnem, tak sedím. Ak stojím, tak stojím. Keď utekám, tak utekám…“ Jeho žiaci namietali: „My predsa robíme to isté!“ „Nie, vy keď sedíte, už stojíte, keď stojíte, už bežíte. A keď bežíte, už ste v cieli.“ Vysvetlil učiteľ svojim žiakom.