V dnešnej úvahe chcem zamerať vašu pozornosť na verš, ktorý sme počuli v prvom čítaní z proroka Ezechiela. Keď prorok vyjadruje Boží pohľad na hriechy človeka, tak veľmi výstižne hovorí: „Ak sa však bezbožný odvráti od svojej bezbožnosti, ktorú páchal, a koná podľa práva a spravodlivosti, zachráni si život.“ Aj sv. Pavol charakterizuje stav človeka po dedičnom hriechu ako stav bezbožnosti a z toho plynúcej morálnej bezmocnosti. Teda základný hriech, prvotný predmet Božieho hnevu, vidí sv. Pavol v bezbožnosti (gr. = ASEBEIA) a poukazuje ako sa táto bezbožnosť prejavuje: v odmietnutí oslavovať Boha (gr. = DOXAZEIN) a v odmietnutí vďačnosti voči Bohu (gr. = EUCHARISTEIN), inými slovami, v odmietnutí uznať Boha v jeho Božstve, nevzdávaní mu patričnej úcty.
Takáto bezbožnosť sa dotýka aj nás. Nie sme bezbožní v zmysle svetonázoru, ale v zmysle absencie Božej dobroty a moci v našich srdciach. Táto bezbožnosť sa prejavuje napríklad v tom, že síce chodíme do kostola, ale na mnohé veci máme svoj vlastný názor a neprijímame Božie Slovo ako normu pre svoj život. Alebo radšej nepristupujeme k eucharistii, akoby sme sa mali zriecť svojho hriechu. Nežijeme z Ducha Božieho, ale len zo svojich ľudských síl.
Väčšinou, keď sa zamýšľame sami nad sebou a nad svojou osobnou hriešnosťou, považujeme za svoju najväčšiu chybu určitú danosť, s ktorou sme sa narodili. Niečo, za čo v podstate ani nemôžeme a s čím si sami nevieme rady. Vo víťazstve nad hriechmi hľadáme svoju spásu a sme zúfalí, keď zisťujeme, že s určitými vecami nevieme, napriek najlepšej vôli, niečo pozitívne urobiť. Naše duchovné úsilie sa vyčerpáva v tom, na čo nemáme silu, a preto po určitých sklamaniach prijímame ako normálny stav určitý kompromis s hriechom. Človek sa po dedičnom hriechu rodí ako bezmocný voči diablovi, stáva sa otrokom hriechu. Všetci sme voči hriechu zaujatí, pretože hriech je v nás, je v našom srdci. Hriech nás okúzľuje a fascinuje. Hriech zaujal srdce človeka a človeku sa zdá, akoby hriech tvoril jeho podstatu a to až natoľko, že keď nehreší, tak sa mu zdá, že nežije. Naše vnútro sa pri pokušení ozýva. Máme chuť na hriech. Sami zo seba nie sme schopní svoj hriech odsúdiť. Hriech nám chutí, ale keď ho spáchame, je nám zle.
Pán Ježiš v evanjeliu sv. Jána hovorí na adresu farizejov: „Keby som nebol prišiel, nemali by hriechu. Hriech je v tom, že neuverili v Syna Božieho.” (Jn 15,22) Ježiš prichádza ako Spasiteľ poslaný od Otca na našu záchranu, prichádza ako Božský a účinný liek proti našej smrteľnej chorobe. Spása spočíva v prijatí Kristovej vlády a víťazstvo nad hriechom je toho ovocím a dôsledkom. Jedine Ježiš si dokáže poradiť s hriechom v nás. Pokánie je ochotou prijať Božie Kráľovstvo, ktoré sa priblížilo svetu v osobe Ježiša Krista. Adam zhrešil tým, že si zobral život do vlastných rúk a rozhodol sa žiť len podľa seba a pre seba. My všetci sme túto formu života zdedili po ňom. Sme voči Bohu hriešne „sebestační“.
Základný skutok pokánia je znovu – prijatie Ježiša ako svojho Pána a Spasiteľa. Uznať Boží nárok na seba. A toto sa deje vo svätom prijímaní. Práve sv. prijímanie rieši náš najväčší problém, našu bezbožnosť a hriešnu sebestačnosť. V ňom sme vyzvaní prijať Ježiša ako svojho Pána a Spasiteľa. V ňom sa učíme aj eucharistickému životnému štýlu, vďačnosti voči Bohu a oslave Boha. Snaha o časté sv. prijímanie nás vedie k duchovnému zápasu s hriechom, ktorý vládne v našich srdciach. Každodenné pokánie nachádza svoj prameň a svoj pokrm v Eucharistii. Snaha o časté sv. prijímanie nás vedie k duchovnému zápasu.
Pod svätým prijímaním nerozumiem len prijatie Kristovho tela v Eucharistii, ale prednostne prijatie Ježiša ako učiteľa, prijatie Božieho Slova. Sv. Ján evanjelista hovorí, že Boh tým, ktorí Ježiša prijali, dal moc, stať sa Božími deťmi. (zrov. Jn 1,12) Čo to však je prijatie Božieho Syna? Prijatie Božieho Syna je prijatie Vteleného Božieho Slova. Chcem povedať, že to, čo nazývame „svätým prijímaním”, teda prijatím Božieho Syna, nespočíva len v tom, že otvorím svoje ústa po tom, čo som povedal „Amen” ku Telu Kristovmu. Nemám prijímať Ježiša ako predmet, ale ako živú osobu. Skrze prijatie Krista sa mám vydať Bohu. Je zvláštne, že mnohí z vás ženatých a vydatých sa nebáli svoj život a svoju bytosť odovzdať hriešnemu človeku v manželstve, ale bojíte sa odovzdať život svätému a vrcholne charakternému Bohu, ktorý je Láskou. Vydali ste sa hriešnemu človeku, lebo ste pochopili, že život vo dvojici je plnší, ale tu sa dnes ponúka do páru sám Boh.
Vo svätom a životodarnom prijatí Syna Božieho ide predovšetkým o to, aby sa Slovo Božie, II. Božská osoba, stala riadiacim princípom môjho života, mojím Životom. Toto je prvý a základný princíp svätého prijímania. Prvoradé je prijatie Božieho Slova. Snaha prijať Boha, ktorý sa zjavuje v Slove, snaha porozumieť Bohu, ktorý má Slovo, snaha zjednotiť sa s Ním vo vôli. Môžeme to vyjadriť aj ako poslušnosť jeho príkazom. To znamená: prijať Ježiša ako svojho Pána a Spasiteľa. Je to zároveň základný predpoklad duchovného boja. Ak nie je Kristus v nás, určite prehráme zápas s diablom. A naopak, sv. Pavol prehlasuje: „Kristus vo vás, nádej slávy”. V človeku, ktorý prijal Ježiša ako svojho Pána, je Kristus na tróne života. Ľudské Ego (Ja) je detronizované. Všetky záujmy sú poddané Božiemu riadeniu. Výsledkom je život v harmónii s Božím plánom.
Je potrebné zaprieť seba, to znamená, zaprieť svoje ego vo všetkých prejavoch. Predovšetkým ide o to, aby sa naše ego pokorilo pred Božím Slovom, aby zostúpilo z trónu, ktorý zaujalo od okamihu prvotného hriechu, aby sa zrieklo hriešnej zaľúbenosti do seba, lebo takáto forma lásky ho nikde neprivedie, ale aby milovalo Boha viac ako seba, lebo takáto Láska ho privedie k večnej blaženosti. Musí sa zrieknuť miesta zbožňovania, ktoré hriešne zaujalo a uvoľniť ho Bohu, ktorému jedinému patrí. Trón života patrí Božiemu Slovu. Zapretie seba to je snaha zrieknuť sa tohto vedúceho postavenia vo svojom živote. Nežiť svoj život, ale žiť Božie Slovo. Zapretie seba je snahou získať slobodu od svojho ega. Nechcieť byť stredom všetkého, nevzťahovať všetko na seba, nechcieť aby všetci krúžili okolo mňa.
Pred tvárou Božou nič neznamená hriešna minulosť, ak sa hriešnik od nej odvráti: „Ak sa však hriešnik odvráti od svojich hriechov, ktoré popáchal, a koná podľa práva a spravodlivosti, zachráni si život. Keď teda uzná všetky svoje hriechy, ktoré popáchal, a odvráti sa od nich, určite bude žiť, nezomrie…“ Prorok Ezechiel v božom mene hovorí, že je potrebné odvrátiť sa od svojho hriechu. Doslova otočiť sa mu chrbtom, prestať ho obdivovať. Odvrátiť sa od hriechu, uznať hriech a konať podľa práva a spravodlivosti, toto sú podmienky odpustenia. Hriech treba uznať, nie obraňovať. Uznať, že je skutočným zlom. Toto uznanie je okamihom skutočnej ľútosti. Je potrebné pozrieť sa na hriech božími očami. Nechcieť ho skrášľovať. Uznať a odvrhnúť ho. Často, aj pri svätej spovedi, tento ozajstný odvrat od hriechu chýba, preto sviatosť nemôže priniesť ovocie, ktoré prisľubuje, a to: radosť z odpustenia a silu nehrešiť. Ale nesmieme zabúdať, že prameňom všetkých hriechov je bezbožnosť a túto treba riešiť prijatím Ježiša.
O Sv. Františkovi čítame: „A hoci sv. František ešte nekázal ľudu verejne, uberajúc sa cestou, napomínal a povzbudzoval mužov i ženy, hovoriac jednoducho s láskou: „Milujte Boha, bojte sa ho a čiňte pokánie za svoje hriechy.” A brat Egíd hovorieval: „Robte, čo vám hovorí tento môj duchovný Otec, lebo vám hovorí to najlepšie”.