Dnes sme počuli kratučké evanjelium o tom, ako sa Panna Mária a Ježišovi príbuzní chceli k nemu dostať, ale pre veľký zástup nemohli. Pán Ježiš nám v dnešnom evanjeliu dáva lekciu o tom, že cirkev nie je záležitosťou pokrvného príbuzenstva, ktoré sa najmä v Oriente veľmi silne prežíva, ale že cirkev je spoločenstvo a rodina ľudí s tým istým Duchom. Ježiš hovorí: „Mojou matkou a mojimi bratmi sú tí, ktorí počúvajú Božie slovo a uskutočňujú ho.“ Našou DNA je ochota počúvať Božie Slovo a uskutočňovať ho. Pán Ježiš nám všetkým oznamuje, že patríme do Božej rodiny, ak počúvame a konáme Božie Slovo. Iné potvrdenie svojej kresťanskej totožnosti nemáme a ani ho nehľadajme.
Aj keď zdanlivo dnešnej evanjelium znižuje veľkosť Panny Márie, je to len zdanie. Pán Ježiš svojim výrokom vlastne odhaľuje, v čom tkvie podstata jej materstva. Syn Boží sa nikdy nerodí do tohto sveta čiste z prirodzených ľudských síl, tak ako prichádzajú na svet ľudské deti. Syn Boží prichádza na svet ako ovocie poslušnosti a odovzdanosti Bohu. A Panna Mária ho práve týmto spôsobom počala, poslušným prijatím Božej vôle a odovzdanosťou. Hlboko v srdci nosila Božie Slovo a premýšľala o ňom. My všetci sme povolaní počať Krista v sebe a dobrým príkladom aj v druhých.
Sv Bonaventúra hovorí: „Počína Ježiša, ale neporodí ho ten, kto počuje Božie Slovo, ale nepraktizuje ho. Ten prevádza jeden duchovný potrat za druhým, robí si predsavzatie, že sa obráti, ale potom na toto svoje predsavzatia sústavne zabúda a necháva ho neuskutočnené. Dá sa o takomto človeku povedať, že je to síce človek, ktorý má vieru, ale chýba mu skutky.“
Skutočné a sväté prijímanie je len to, ktoré je trvalé. Vôbec nejde v našom duchovnom živote o to, aby sme si raz, po prípade dvakrát, do roka splnili svoju povinnosť voči Bohu a láskavo išli na spoveď a na chvíľu prijali Ježiša do seba. Boh nechce od nás láskavosť ale lásku. Láskavosť má koreň v našej vôli, ale Láska je plnenie Božej vôle. Vo svätom prijímaní ide o naplnenie prikázania lásky k Bohu. Sväté prijímanie, ak nie je a nemá byť aktom trvalého odovzdania, potom vôbec nie je sväté, ale je ako Judášov bozk – zradou Krista. Ísť na svätú omšu a nehľadať možnosť stretnutia s Kristom vo sviatosti, je ako keď ide dievčina na dohodnuté rande, na ktorom oznámi svojmu chlapcovi, že ho už nechce, že si našla iného.
Pre tých, ktorí to s Kristom myslia skutočne vážne, sú určené tieto slová od sv. Bonaventúru: „Uvažujme teraz o pozitívnom prípade pravého a úplného materstva, ktoré nás robí podobnými Panne Márii. Duša počína Ježiša, keď je nespokojná so životom, aký vedie a pod vplyvom svätých vnuknutí a zapálená svätým žiarom sa konečne rázne odtrhne od svojich starých návykov a chýb a je akoby duchovne oplodnená milosťou Ducha Svätého, dá si predsavzatie, že začne nový život. Došlo ku Kristovmu počatia.
Keď bol požehnaný Boží Syn počatý, narodí sa v srdci, ale len vtedy, keď duša všetko rozumne zvážila, vyžiadala si vhodnú radu a vzývala Boha o pomoc a ihneď uskutoční svoje sväté predsavzatie a začne uskutočňovať to, čo v nej už dávno zrelo, ale sa to stálo odkladalo z obavy, že nie je k tomu súca. Ale jedno musíme zdôrazniť: Toto predsavzatie „začať nový život“ sa musí ihneď prejaviť niečím konkrétnym. Pokiaľ nie je predsavzatie vykonané, bol síce Ježiš počatý, ale nebol zrodený. Ide o jeden z mnohých duchovných potratov. Je to jeden z toľkých odkladov, ktorými je pretkaný náš život a ktoré sú hlavným dôvodom, prečo je tak málo svätých.“