V dnešnom evanjeliu počujeme, že Herodes chcel vidieť Ježiša. Možno práve na tejto stati pochopíme, že nie každá túžba je zrelá k videniu Ježiša. Herodes chcel predovšetkým vidieť nejaký zázrak, ale nie s úmyslom robiť pokánie, ale len ako senzáciu, ktorá by na chvíľu rozptýlila nudu jeho zhýralého života. Táto jeho túžba sa znovu prejaví, keď stojí pred ním Ježiš spútaný. „Keď Herodes Ježiša uvidel, veľmi sa zaradoval: už dávno si ho želal vidieť, pretože o ňom mnoho počul a dúfal, že uvidí, ako robí nejaký zázrak. Kládol mu mnoho otázok, ale On mu na nič neodpovedal. Boli prítomní aj veľkňazi a zákonníci a neústupne na Neho žalovali. Tu sa Herodes od neho so svojimi vojakmi pohŕdavo odvrátil, vysmial sa mu, dal ho obliecť do slávnostného šatu a poslal ho zasa k Pilátovi.“ (Lk 23,8-12)
Pán Ježiš videl do Herodesovho srdca a sám ho na inom mieste nazval líškou. Neúprimný človek, plný faľše, idúci len za svojou slávou, nie je vhodný k tomu, aby sa s ním preberalo Božie Slovo. Je to aj pre nás určitá inštrukcia, aby sme najprv skúmali ľudský charakter tých, ktorých chceme osloviť a ohlasovať im Božie Slovo. Nie každý je toho hodný a nie každý je k tomu zrelý. Sú ľudia tak zvrátení, že nemajú predpoklad na prijatie Slova. Sv. Pavol takýchto ľudí charakterizuje výrazom: „živočíšny človek“, ktorého bohom je jeho brucho.
Z povedaného vyplýva, že nie každá túžba je zrelá na to, aby sa mohla skutočne s Kristom stretnúť. Dôležitý je motív, prečo hľadáme Ježiša. Dokiaľ ho nehľadám preňho samého, pre jeho charakter a jeho slovo, nie je naša túžba zrelá pre stretnutie s ním.
P. Jozef Augustín, SJ vo svojich duchovných cvičeniach, odvolávajúc sa na skúsenosť sv. Ignáca hovorí: „Podstatou duchovného života sú – z našej ľudskej stránky – hlboké priania a túžby. Pokiaľ by sa na nám týchto hlbokých túžieb a prianí nedostávalo, nemohli by sme viesť ani skutočný duchovný život. Pred každou modlitbou sa teda pýtajme, akými prianiami sa naša modlitba riadi. Naše modlitebné stretnutia s Bohom, sú často povrchné, pretože nie sú v prvej rade motivované hlbokými túžbami, ale viac pocitom povinnosti, viny, strachu alebo ľudskými ohľadmi.“ Máme sa pred modlitbou sami seba pýtať: „Čo chcem, po čom túžim? O čo mi skutočne ide? Prečo sa púšťam do modlitby?“
Ak budem môcť konštatovať, že chcem vidieť Ježiša, On určite príde. Nie preto, že som spravodlivý, ale preto, že som hriešny a neviem si so svojimi hriechmi poradiť a hlavne preto, že po ňom túžim. Pre hriešneho človeka je v konečnom dôsledku stretnutie s Ježišom stretnutím s vlastnou hriešnosťou. Pán Ježiš pred Herodom mlčí, ale Herodes sám zisťuje, že v Ježišovi pred ním stojí ten, ktorého dal sťať. Pán Ježiš hovorí, že čokoľvek sme urobili jednému z najmenších, jemu sme urobili. V stretnutí s Ježišom, ožíva pred našimi očami celý náš život a vo svetle jeho svätosti, vidíme lepšie svoje hriechy. Preto stretnutie s Božím Slovom, môže byť pre nás aj výčitkou. V liste Hebrejom sa píše, že Božie Slovo je živé a účinné, ostrejšie ako dvojsečný meč, preniká na rozhranie duše a ducha. A to nás môže zraniť. Avšak toto zranenie je podobné operačnému zákroku, ktorý je síce bolestivý, ale nutný k nášmu uzdraveniu. Sv. Augustín hovorí, že človeku sa najprv zdá, akoby Božie Slovo bolo jeho nepriateľom, a až neskoršie pochopí a zistí, že je príčinou jeho Spásy. Môže sa však stať aj to, čo urobil Herodes so svojimi vojakmi: Pohrdli Slovom, ktoré bolo určené k ich záchrane. A toto je zátvrdlivosť, pre ktorú nieje odpustenie. Vyprosujme si pravú túžbu po Ježišovi, ktorý je Vteleným Božím Slovom.