V dnešnom evanjeliu sme počuli: „Ježiš zvolal Dvanástich a dal im silu i moc nad všetkými zlými duchmi a liečiť neduhy.“ V Ježišovi sa zjavuje Božia moc, skrze jeho poslušnosť Otcovi. Len Ježiš, ktorý bol poslušný až na smrť, môže prehlásiť po svojom vzkriesení: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi.“ Ježiš je Pravý Boh ale súčasne aj pravý človek a ako pravý človek, prijíma moc od Boha. Táto moc nie je prirodzenou výbavou človeka. Táto moc pramení zo zjednotenia človeka s Bohom.
My sami často narážame na bezmocnosť a nemohúcnosť svojho života. V mnohých prípadoch nám chýba sila proti zlu, ktoré nás ohrozuje na tomto svete. Len Ježiš je pre náš svet prameňom sily k uzdraveniu a oslobodeniu človeka. Jedine On uschopňuje apoštolov, aby vyháňali zlých duchov. Dokiaľ nám Ježiš nedá takúto moc, nemôžeme vyháňať zlých duchov.
Ako sa môžeme dopracovať k takejto apoštolskej moci? Človek je najmocnejší, keď je na kolenách, teda keď sa modlí. Takáto moc je dar Božej milosti, o ktorú môžeme v modlitbe prosiť. Predpokladom k prijatiu takejto milosti je „byť Ježišovým učeníkom, apoštolom.“ To znamená pracovať v službe Božieho Slova. Len Ježiš rozposiela apoštolov zvestovať Božie Kráľovstvo a uzdravovať.
Aj služba uzdravovania má svoju postupnosť, ktorú musíme dodržať, ak chceme niekoho priviesť ku zdraviu. Najprv musí byť hlásané Božie slovo, zvestovanie a prijatie Božieho kráľovstva. Ohlásenie podmienok, za ktorých môžeme vstúpiť do Kráľovstva. Prvá podmienka je zmierenie s Bohom skrze odpustenie hriechov. Postupne nastupuje úplne podriadenie Božej vôli a až potom môže prísť k uzdraveniu. Najprv Boh pravdou uzdravuje našu dušu a potom svojou mocou uzdravuje aj naše telo. Najprv treba zlikvidovať tú veľkú prekážku, ktorá stojí medzi nami a Bohom ako veľký múr a to sú naše hriechy.
Kniha prísloví hovorí: „Každý Boží výrok je vyskúšaný, je štítom tým, čo sa k nemu utiekajú. Nepridávaj nič k jeho slovám, aby ťa neusvedčil; a bol by si luhárom“. K Božiemu Slovu nemáme nič pridávať, ani z neho uberať. Laxisti majú sklon uberať, rigoristi zasa pridávať, ale obidva tieto postoje sú proti Bohu a jeho Slovu. Už diabol v rajskej záhrade pri rozhovore s Evou prekrúcal a pridával k Božiemu Slovu a tak ho zatemňoval. Otázka, ktorý položil Eve, znela: „Naozaj povedal Boh: „Nesmiete jesť z nijakého rajského stromu!?” Boh predsa zakázal jesť len z jedného stromu a to stromu poznania Dobra a Zla. Podobne konala aj Eva, keď zveličila: „Ani dotknúť sa ho nesmieme.“ V poslednej knihe Písma sv., v apokalypse, nachádzame podobnú výzvu: „Ja dosvedčujem každému, kto počuje slova proroctva tejto knihy: Kto k ním niečo pridá, tomu Boh pridá rany popísané v tejto knihe. A ak niekto uberie zo slov knihy tohto proroctva, tomu Boh odníme podiel na strome života a miesto vo svätom meste, ako sa o nich píše v tejto knihe.“
Božie Kráľovstvo sa nevyučuje, ale ohlasuje, neprednáša, ale hlása. Hlásateľom môže byť len ten, kto je pevne presvedčený o pravde svojej veci a kto miluje to, čo hlása. Hlásanie vychádza zo srdca človeka. Ľudské srdce, ktoré má skúsenosť s Bohom, je najsilnejším zdrojom hlásania. Evanjelizácia, čiže hlásanie Božieho kráľovstva, je niečo iné, ako katechizácia – teda prednášanie právd viery. Zdroj všetkej teológie je Božie Slovo zachytené v Písme Svätom. Písmo obsahuje živú teológiu. Písmo sväté obsahuje poklad celého Zjavenia. Aj pre teológov platí zásada, že nemajú ani uberať ani pridávať k obsahu Božieho Slova.
Pán Ježiš dal príkaz apoštolom: „Na cestu si neberte nič, ani palicu ani kapsu ani chlieb ani peniaze ani dvoje šaty nemajte.“ Toto nie je určenie a vymedzenie životného štýlu kresťana, ale je to doporučenie pre apoštolov, pre tých, ktorí chcú misijne pôsobiť. Svojou dobrovoľnou chudobou majú apoštoli dokázať, že naozaj veria v Božiu ale aj v ľudskú dobrotu, na ktorú sú dobrovoľne odkázaní. Už v SZ Leviti, služobníci chrámu, nemali mať žiadny podiel na vlastníctve zasľúbenej zeme, ale mali žiť výhradne pre Boží kult a byť odkázaní na zbožnosť a štedrosť celého Izraela. Ich bieda svedčila o bezbožnosti národa a nútila ich pracovať na obrátení ľudu. Podobný životný štýl máme žiť aj my, Menší bratia – františkáni.
Všeobecne záväzný kresťanský životný štýl vystihuje znovu kniha Prísloví: „O dve veci ťa prosím: neodopri mi ich, kým nezomriem: Vzdiaľ odo mňa úskočnosť a lživé slová, nedávaj mi ani chudobu ani bohatstvo, udeľ mi vždy toľko, koľko potrebujem pre život, aby som sa nenasýtil a nezaprel ťa a nepovedal: „Kto je Pán?“ alebo chudobou pripretý nekradol a nepotupil meno svojho Boha.“ Kresťanský životný štýl nespočíva ani v biede ani v luxuse, ale v slobode od vlastnenia veci. Vzorom nám môže byť apoštol Pavol „viem aj oplývať, ale viem mať aj nedostatok.“ Aj v kresťanskej almužne ide o akési múdre vyrovnanie. Zo svojho prebytku dávať tým, ktorí to potrebujú.
Posledná veta evanjelia hovorí: „Oni šli, chodili po dedinách, všade hlásali evanjelium a uzdravovali.“ Ich vnútorná radosť rástla, pretože každý kto hlása Božie Slovo a radostnú zvesť, má stále väčší podiel na blaženej plodnosti samotného Boha. Otec plodí Syna – svoje Slovo a hlásateľ ho plodí v ľuďoch.