Dnešné prvé čítanie nám ukazuje aký má byť postoj kresťana k hriechom druhých. Všimnime si Ezdráša, hoci sám je v tejto veci nevinný, berie hriech na seba. Počína si ako Ježiš, ktorý berie na seba hriechy celého sveta. Vina je čosi nepríjemné, sme stvorený pre nevinnosť. Preto keď narážame na skutočnosť hriechu a z neho prameniacej viny, chceme sa z nej oslobodiť. Veľmi často si pri svojom spytovaní počíname tak, že buď vinu zvaľujeme na druhých alebo dokonca negujeme, popierame hriech. I keď takýto postoj môže viesť aspoň k relatívnemu pokoju, nevedie k skutočnému zmiereniu s Bohom a ani so sebou. V prvom prípade si počíname ako ľudia, ktorí prinášali Bohu zástupnú obetu za seba. V druhom prípade si chceme nahovoriť, že hriech sa nestal, a tak klameme samých seba.
Jediný správny postoj je kajúcnosť. Všimnime si modlitbu kňaza Ezdráša: „Bože môj, som zmätený a hanbím sa pozdvihnúť k tebe svoju tvár, lebo nám naše neprávosti prerástli cez hlavu a naše hriechy sa od čias našich otcov nakopili až po nebo.” Všimnime si, že Ezdráš sa nevyzlieka z viny a hriechu, ale vedome ho prijíma na seba. Robí sa za neho zodpovedným. A hoci je sám nevinný, modlí sa za tých, ktorí hrešia a prosí za nich, dokonca berie ich hriech na seba. Toto je Duch Kristov, toto je Duch, ktorý sa Bohu páči.
Keď v okamihu krstu Ježiš zobral na seba hriechy celého sveta a Ján Krstiteľ ho nazval baránkom božím, ktorý sníma hriech sveta, vtedy sa otvorilo nebo a Boh Otec vyznal: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo.” Uznajme pred Bohom, že aj my máme svoj podiel na zlobe sveta, v ktorom žijeme, pretože sme nevydávali každým svojím činom a každou myšlienkou svedectvo Bohu, ktorý je Láska. Tak málo je Lásky v nás a predsa od tejto Lásky závisí existencia sveta. Svet žije z obeti, svet žije z obeti Kristovho teľa. „Chlieb, ktorý ja dám, je moje telo, obetované za život sveta.”
„Teraz sme na chvíľočku našli milosť u Pána, nášho Boha. Náš Boh zachránil naše zvyšky a postavil nám stan na svojom svatom mieste, osvietil naše oči e dal nám trochu pookriať z našej poroby.” Niekedy sa v duchovnom živote veriacich objavuje akési „nevedomie hriechu”. „Som dobrý, ja nemám hriech“. Ak si niekto mysli, že toto je svätosť milá Bohu, tak sa mýli. Božie slovo v liste sv. apoštola Jána hovorí: „Kto by povedal, že je bez hriechu, klame sám seba a nieje v ňom pravda.” To, že nemáme vedomie hriechu, signalizuje len toľko, že sme si na svoj život neposvietili Božím Slovom. Božie Slovo osvetľuje temnoty nášho života, Boží Duch zjavuje svetu a aj nám, náš hriech. Cirkev nepozná iný druh svätosti ako je kajúcnosť.
Sv. Martin Tourský na svojej smrteľnej posteli sa ospravedlňoval spolubratom, ak im dal iný príklad, ako kajúcnosť. Sv. František, o ktorom sa všetci jeho súčasníci vyjadrovali, ako o Božom človeku, keď poznával svoju dušu vo svetle Božom, bál sa o svoju spásu. Naša spása nieje z nás, ale z toho, že sme prijali Ježiša do svojho života. V nás samých sa objavuje súčasne dvojaká skúsenosť. Vedomie našej slabosti, ale súčasne aj vedomie Božej moci a sily.
Ráz som čítal takýto príbeh, je to trošku symbolický vyjadrená pravda: Zomrel istý človek a Boh mu dal možnosť vidieť peklo. Keď videl množstvo duší v pekelnom ohni, pýtal sa opatrne svojho anjela, akí ľudia sú v pekle. „Sú tam katolíci?” Anjel povedal: „Určite!” „Sú tam evanjelici, baptisti, adventisti, jehovisti, ateisti. Anjelova odpoveď bola: „Zaiste!” Náš človek bol z toho zhrozený. Boží Anjel ho však priviedol aj k Nebeskej bráne a mohol na chvíľu vidieť more blažených duší. Znovu sa opatrne opýtal, akí ľudia sú tam. Bol zhrozený keď sa dozvedel, že tam nie sú ani katolíci, ani evanjelici, ani židia, ani mohamedáni. Zvedavý sa pýtal anjela: „Pre Božie milosrdenstvo ťa prosím, povedz mi, akí ľudia sú v nebi?” Anjel mu povedal: „V nebi sú len kajúcnici?“ V nebi sú ľudia, ktorí uznávali svoj hriech a prijímali svoj život ako pokánie za svoj hriech, a zvláštne miesto v nebi majú tí, ktorí sa urobili zodpovední za hriechy svojich blížnych. Oni nasledujú baránka, kamkoľvek ide.