V dnešnom čítaní počujeme: „Nik nezažne sviecu a neprikryje ju nádobou, ani ju nepostaví pod posteľ, ale postaví ju na svietnik, aby tí, čo vchádzajú videli svetlo.“ Pán Ježiš logický zdôvodňuje zapálenie sviece. Zmyslom zapálenia sviece je, aby svietila. Bolo by úplne proti jej zmyslu, zapáliť ju a schovať. Takisto zmyslom kresťanského života je svietiť dobrým príkladom. Boh nás zapálil svojím Duchom a teraz od nás žiada, aby sme svietili dobrým príkladom. Máme v rukách i v srdci Božie Slovo, o ktorom hovorí žalmista: „Svetlom pre moje nohy je Tvoje Slovo.“
„Lebo nič nie je skryté, čoby sa nevyjavilo, a nič utajené, čoby sa neprezvedelo a nedostalo na verejnosť.“ Uvedomujeme si dostatočne túto skutočnosť? Aj naše tajné chyby a hriechy budú pred božou tvárou odhalené. Často sa nehanbíme hriechy konať, ale hanbíme sa ich vyznať v spovedi. Žijeme s akousi maskou na tvári. Sv. Pavol nás vyzýva, aby sme sa milovali v pravde. Boh nás miluje v pravde, preto pred ním môžu a musia padnúť všetky masky. Vyznanie hriechov je ako vylúčenie toho, čo je nestráviteľne, čo neslúži rastu.
A preto: „Dávajte teda pozor, ako počúvate!“ Božie Slovo vstupuje do nášho srdca skrze sluch. Správne počúva ten, kto sa úplne oslobodil od svojho ega a kto prijal Ježiša ako svojho Pána a Spasiteľa. Ten, kto mu odovzdal vládu nad svojím životom, kto sa zriekol svojho života a všetkého, čo má. Ak sme to ešte neurobili, tak všetko, čo počujeme, a teda aj Božie Slovo, sa odráža od akéhosi krivého zrkadla nášho ega – ja. Počúvame a predsa nepočujeme, lebo sme plní seba a svojich názorov a starostí. Všetko preciedzame cez seba a tak to špiníme a krivíme. Počujeme niečo úplne iné ako to, čo sa hovorí. Naše ego je dokonca schopné vnímať vrcholne blaženého a oblažujúceho Boha ako nepríjemnosť. Len čisté srdce je schopné vidieť Boha takého aký skutočne je.
„Dávajte teda pozor, ako počúvate, lebo kto má, tomu sa pridá, a kto nemá, tomu sa vezme aj to, o čom myslí, že má.“ Božie Slovo učí, že aj v duchovnom živote platí zásada, ktorá je bežná v ekonomike. Ak niekto podniká, pozná túto zásadu. Jeho majetok vzrastá v podnikaní. Samozrejme ak podniká rozumne a v zhode s ekonomickými zásadami. Ale človek, ktorý je lenivý postupne stráca aj to, čo predtým vlastnil. Ľudská duša sa každým Božím darom rozširuje a je schopná prijať viac. Duša rastie z Boha a každé rozšírenie je pre ňu osožné a dobré.
Keď sme pri tom podnikaní, napadá mi, aby sme nedopadli ako ten podnikateľ, o ktorom hovorí tento vtip: Rozprávajú sa dvaja podnikatelia. „Ako ti ide podnikanie?” „Nie je to dobré. Každý deň končím s mínusom.” „A z čoho potom žiješ?” „Našťastie soboty a nedele nerobím!”