V dnešnom evanjeliu sme počuli ako Pán Ježiš hovorí učeníkom: „Kto je verný v najmenšom, je verný aj vo veľkom, a kto je nepoctivý v malom, je nepoctivý aj vo veľkom. Ak ste teda neboli verní v nespravodlivej mamone, kto vám zverí pravé bohatstvo? A ak ste neboli verní v cudzom, kto vám dá, čo je vaše?“ Pán Ježiš hovorí o vernosti a o jej ovocí. Boh skúma našu vernosť. Boh je Láska a vernosť vyplýva z Lásky. Boh sám sa predstavuje ako Verný. Mojžiš hovorí: „A ty spoznáš, že Pán, tvoj Boh, je Boh mocný a verný, ktorý zachováva svoju zmluvu a svoju láskavosť na tisíc pokolení k tým, čo ho milujú a zachovávajú jeho prikázania.“ (Dt 7,9) Podobnú skúsenosť vyjadruje aj sv. Pavol v druhom liste Timotejovi: „Spoľahlivé je to slovo: Ak sme s ním zomreli, s ním budeme aj žiť. Ak vytrváme, s ním budeme aj kraľovať. Ak ho zaprieme, aj on zaprie nás. Ak sme neverní, on ostáva verný, lebo seba samého zaprieť nemôže.“ (2 Tim 2,11-13) Vernosť je základom i požiadavkou každej lásky.
Pokušenia napádajú práve túto požiadavku lásky. Keď sa v knihe Genezis opisuje pokušenie Kaina ku vražde jeho brata Ábela, tak je diabol vykresľovaný ako šelma, ktorá striehne pri dverách domu na človeka a chce sa ho zmocniť. Boh však Kainovi hovorí, že má nad pokušením zvíťaziť, že nemusí zhrešiť. Ukazuje sa i to, čo si dnešný kresťan neuvedomuje, že hriech nespočíva len v spáchaní zlého skutku, ale každý ťažký hriech spôsobuje, že si človeka obsadí nejaký démon a človek, ktorý má byť Božím chrámom, sa zrazu stane príbytkom démonov. Či to necítite pri pozeraní nejakého hlúpeho filmu, ako sa vás zrazu zmocní nečistý duch. Predtým ste sa dokázali modliť, po hriechu sa už tak ako pred ním modliť neviete. Nevernosť spôsobuje, že sa pred Bohom začneme cítiť trápne a nesvoj, asi tak ako sa cíti neverný manžel pri svojej milujúcej žene.
Sv. František vyslovil pravidlo: „Každé prekonané pokušenie je ako snubný prsteň, ktorým sa Pán zasnubuje s dušou svojho služobníka.“ Každé prekonané pokušenie umocňuje lásku. Platí to aj v manželskej láske, ale platí to aj vo vzťahu k Bohu. Pokušenie nemusí nutne končiť našou porážkou. Sv. Pavol v Prvom liste Korinťanom vyslovuje pravidlo: „Preto kto si myslí, že stojí, nech si dáva pozor, aby nepadol. Skúška, ktorá na vás dolieha, je iba ľudská. A Boh je verný. On vás nedovolí skúšať nad vaše sily, ale so skúškou dá aj schopnosť, aby ste mohli vydržať.“ (1 Kor 10,12-13) Aj keď prichádzajú na nás rôzne pokušenia, sú to len skúšky v rámci našich síl. Keď sa v tej chvíli obrátime k Bohu, zistíme, že je tu východisko zo skúšky, že nemusíme zhrešiť. Pokušenie často ponúka okamžitú, ale krátkodobú blaženosť. Po nej nasleduje dlhodobá nepríjemnosť. Víťazstvo často spočíva v krátkodobej nepríjemnosti, ale po ňom nasleduje dlhodobá blaženosť a pokoj. Znovu budem citovať sv. Františka: „Krátka je (hriešna) rozkoš, trest však večný, utrpenie nepatrné, sláva bez konca.“
V knihe Zjavenia sv. Jána nachádzame túto výzvu: „Neboj sa toho, čo máš trpieť. Hľa, diabol niektorých z vás má uvrhnúť do väzenia, aby ste boli skúšaní; a budete desať dní v súžení. Buď verný až do smrti a dám ti veniec života.“ (Zj 2,10) Za vernosť Boh sľubuje odmenu. Za vernosť v nespravodlivej mamone, sa nám zverí pravé bohatstvo. Za vernosť v cudzom, dostaneme to, čo je naše? Tento hmotný svet Pán Ježiš veľmi priliehavo nazýva nespravodlivou mamonou. My kresťania si niekedy hovoríme: „Tento svet je pokazený a v tomto svete sa nedá žiť čestne, ale až raz zomriem, potom sa budem chovať čestne.“ Pán Ježiš nás však vyvádza z tohto omylu. Strom padne na tu stranu, na ktorú sa celý život nakláňal. Podobne staroba i večnosť zafixuje človeka v tom, čomu celý život žil. Boh už teraz skúma naše životy a pozerá, či sme poctiví a verní. Ľahko by bolo byť verným, keby nás nič nepokúšalo, ale vernosť sa predsa dokazuje práve vytrvalosťou v pokušeniach. Pán Ježiš hovorí: „Nemôžete slúžiť Bohu i mamone!“ Slúžiť máme len Bohu ale aj túto nespravodlivú mamonu máme posväcovať dobrým životom, máme ju použiť k Božej služba. Čím ťažší je život okolo nás, tým viac môže zažiariť láska v našich dušiach a skutkoch.
Sv. Maximilián Kolbe dokázal žiť Kristovu lásku uprostred pekla koncentračného tábora, podobne Sv. Terézia od Kríža, Edita Steinová, alebo mnohí iní kresťania, ktorých mená ani nepoznáme. Niekedy sa mylne domnievame, že svätí sa rodili len v mimoriadne vhodných a prajných dobách. Keď však dobre sledujeme životy svätých, zistíme s prekvapením, že veľmi často žili a pôsobili vo veľmi ťažkých pomeroch. Ale mocou Božou sa posvätili práve týmito ťažkosťami.
Pán Ježiš nám svojím učeníkom jemne vyčíta, že synovia tohto sveta vedia byť chytrejší vo svojich veciach, ako my kresťania v Božích podnikoch, ak vôbec v mene Božom podnikáme. Koľko športovcov a umelcov denne trénuje za desať minút potlesku a nejakú plechovú medailu a nám je zaťažko odriecť si to, čo evidentne škodí našej duši a často už aj nášmu telu. Nepozerať televíziu, keď vieme, že po tom filme nám duchovne nebude dobre, že budeme náchylnejší na hriech. Oni to robia za desať minút potlesku a v našom prípade ide o večne uznanie u Boha a trvalý potlesk nebies. Toto bolí srdce Pána Ježiša, že my, ktorí sa tak radi nazývame kresťanmi, nevieme sa celkom nasadiť pre Božie i Naše Kráľovstvo. V tomto svete sme len dočasne a koľko do neho investujeme námahy a je nad Slnko jasnejšie, že raz z neho budeme musieť odísť. Investujme do večnosti už teraz. Ukladajme si nehynúce poklady, ktoré hrdza nezničí a zlodeji neukradnú. Nad každým pokušením môžeme zvíťaziť v znamení kríža, nielen tak, že sa prežehnáme, ale tak, že prijmeme krátke utrpenie sebazaprenia. Keď dobrovoľné prijímame kríž, stáva sa pre nás posvätením. Nasledujme Krista nielen v jeho radostných tajomstvách, ale aj v Kríži, aby sme skrze bolestné tajomstvá mali účasť na jeho Sláve. Amen