V dnešnom evanjeliu nachádzame podobenstvo o nepoctivom správcovi. Kto je to správca? Ako môžeme definovať správcu? Správca sa nachádza kdesi uprostred medzi pánom a otrokom. Kresťan je nazvaný správcom. Skúsme sa nad tým zamyslieť. Otrok je ten, ktorý je do detailov riadený svojím pánom. Nepozná zámery svojho pána, nemusí vedieť kam smeruje jeho činnosť. Musí poslúchať na slovo. Nič nie je ponechané na jeho vlastnú fantáziu a predstavivosť. Všetko robí v otrockej poslušnosti, pretože ináč nemôže a jeho motiváciou je strach o svoj život. Pán je zasa ten, kto jedna vo svojom úplne suverénne. Robí si so svojím majetkom, čo sa mu zachce. Robí len to, čo sa mu zachce. Nikomu sa nemusí zodpovedať za to, čo urobil.
Naša situácia v pozemskom živote na tomto svete stojí kdesi uprostred týchto extrémov. Správca nie je otrokom. Používa určitú mieru slobody na úseku, ktorý mu bol určený. Nemôže však jednať bez obmedzenia ako pán. Predovšetkým sa od neho vyžaduje poctivosť, aby sa pán mohol na neho spoľahnúť. Požaduje sa od neho aj zodpovednosť, aby s tým, čo je pánovo jednal zodpovedne. Čím lepšie pozná svojho pána a čím viac ho miluje, tým dokonalejšie plní svoje poslanie. Je mu ponechaný dosť veľký priestor pre vlastnú fantáziu a podnikavosť. Pracuje na cudzom, nie na vlastnom, a podniká v úmysloch svojho pána, ale môže do toho vložiť mieru vlastnej podnikavosti a svoju vlastnú fantáziu. Čaká sa od neho, že bude podnikať a že bude poctivý.
Máme jednu veľkú výhodu pred hociktorým pozemským správcom. Máme zjavené úmysly a slová nášho Pána zachytené v Písme Svätom. A dokonca, keď po tom veľmi túžime, môžeme prijímať Ducha svojho Pána, teda môžeme dokonale plniť vôľu svojho Pána. Postavenie správcu najlepšie vyjadruje našu situáciu v tomto svete. Jedine Boh je suverénny Pán, ale my nie sme Boží otroci, ale správcovia božích vecí.
Keď sme povrchne počúvali dnešné podobenstvo, možno nás zarazí skutočnosť, že pán pochválil nepoctivého správcu. Áno aj nie! Pochválil aj pokarhal. Niečo u neho obdivoval a kvôli niečomu ho prepustil. Rozhodne nepochválil jeho nepoctivosť. Toto podobenstvo nechce byť schválením nepoctivosti v našom živote. Chce byť len zamyslením, ako šikovne si vedia počínať svetskí ľudia vo svete. Pán nepochváli svojho sluhu pre jeho nepoctivosť a pre jeho zlé šafárenie, ale len pre opatrnosť a predvídavosť. V tomto podobenstve je pre nás dôležitý a prijateľný záver, ktorý ho objasňuje. Nasledovanie opatrnosti a predvídavosti tohto, ináč nepoctivého, správcu.
Niečo podobné môžeme zažiť, keď premýšľame nad inými výrokmi Pána Ježiša: „Hľa posielam vás ako ovce medzi vlkov. Buďte teda opatrní ako hady a jednoduchí ako holubice.“ V tomto výroku sa spomínajú štyri zvieratá, z ktorých tri sú obrazom kresťanov. Ovca, had a holub. Nevieme si dať dokopy tieto tri zvieratá. Nevieme si dať dokopy kresťanský životný štýl a hada. Had je pre nás výrazom ľstivosti a falošnosti a dokonca symbolom Satana. Ale keď pozorne čítame podobenstvo, všimneme si, že Pán Ježiš nehovorí: „Buďte ako hadi.“ Nehovorí tiež: „Buďte ako holuby“. Hovorí jasne „Buďte opatrní ako hady“. Teda vzorom pre kresťana nie je had ako taký, ale len jeho opatrnosť. Had naozaj musí byť veľmi opatrní. Na rozdiel od holuba nemá krídla, ktoré by mu dovolili rýchlo uniknúť, ak neskoro zbadá nejakého dravca. Ak dobre pozorujete hada, vždy pozorne skúma terén, v ktorom sa pohybuje a až sa presvedčí, že mu nehrozí nebezpečenstvo, plazí sa po kúsku opatrne dopredu. Čiže i kresťan má byť veľmi opatrný vo všetkom svojom počínaní, pretože každý náš skutok ma dôsledok pre nás a pre náš nielen pozemský ale často až večný život.
Pán Ježiš nám svojím učeníkom jemne vyčíta v tom dnešnom podobenstve, že synovia tohto sveta vedia byť chytrejší vo svojich veciach, ako my kresťania v Božích podnikoch, ak vôbec v mene Božom podnikáme. Koľko športovcov a umelcov denne trénuje za desať minút potlesku a nejakú plechovú medailu a nám je zaťažko odriecť si to, čo evidentne škodí našej duši a často už aj nášmu telu. Nepozerať napríklad televíziu, i keď vieme, že po tom filme nám duchovne nebude dobre, že budeme náchylnejší na hriech. Oni to robia za desať minút potlesku a v našom prípade ide o večne uznanie u Boha a trvalý potlesk nebies. Toto bolí srdce Pána Ježiša, že my, ktorí sa tak radi nazývame kresťanmi, nevieme sa celkom nasadiť pre Božie i Naše Kráľovstvo.
Tento hmotný svet Pán Ježiš veľmi priliehavo nazýva nespravodlivou mamonou. My kresťania si niekedy hovoríme: „Tento svet je pokazený a v tomto svete sa nedá žiť čestne, ale až raz zomriem, potom budem spravodlivý v Božom kráľovstve.“ Pán Ježiš nás však vyvádza z tohto omylu. Strom padne na tu stranu, na ktorú sa celý život nakláňal. Podobne staroba i večnosť zafixuje človeka v tom, čomu celý život žil. Boh už teraz skúma naše životy a pozerá, či sme poctiví a verní. Ľahko by bolo byť verným, keby nás nič nepokúšalo, ale vernosť sa predsa dokazuje práve vytrvalosťou v pokušeniach. Sv. František vyslovil aj takúto zaujímavú myšlienku: „Každé prekonané pokušenie je akoby snubným prsteňom, ktorým sa Pán zasnubuje s dušou svojho služobníka.“
Pán Ježiš hovorí: „Nemôžete slúžiť Bohu i mamone!“ Slúžiť máme len Bohu ale aj túto nespravodlivú mamonu máme posväcovať dobrým životom, máme ju použiť k Božej služba. Čím ťažší je život okolo nás, tým viac môže zažiariť láska v našich dušiach a skutkoch. Sv. Maximilián Kolbe dokázal žiť Kristovu lásku uprostred pekla koncentračného tábora, podobne sv. Edita Steinová, alebo mnohí iní kresťania, ktorých mená ani nepoznáme. Niekedy sa mylne domnievame, že svätí sa rodili len v mimoriadne vhodných a prajných dobách. Keď však dobre sledujeme životy svätých, zistíme s prekvapením, že veľmi často žili a pôsobili vo veľmi ťažkých pomeroch. Ale mocou Božou sa posvätili práve týmito ťažkosťami. Keď dobrovoľné prijímame kríž, stáva sa pre nás posvätením. Nasledujme Krista nielen v jeho radostných tajomstvách, ale aj v Kríži, aby sme skrze bolestné tajomstvá mali účasť na jeho Sláve. Amen