25. nedeľa cez rok „B“ – (Mk 9,30-37)

Evanjelium, ktoré sme počuli, začína tvrdením: „Ježiš a jeho učeníci prechádzali Galileou. Nechcel však, aby o tom niekto vedel, lebo učil svojich učeníkov…“ Z toho môžeme pochopiť, že okrem všeobecnej formácie všetkých, ktorí nasledovali Ježiša a snahy osloviť a zasiahnuť všetkých ľudí, existovala ešte zvláštna formácia užšieho kruhu apoštolov. Oni sú pozvaní dôvernejšie poznať Ježišove myšlienky. Postupne sú zasväcovaní do tajomstva Ježišovej lásky až do krajnosti, Ježišovho utrpenia a smrti. Čím viac milujeme Ježiša, tým sa i nám dostáva tohto zasvätenia do Kristovho Spasiteľného utrpenia, preto sa nemáme čudovať, ak sa na ceste za Kristom ocitneme v bezútešnosti a v rôznych trápeniach.

O čom s nimi Ježiš hovoril? „…a hovoril im: „Syn človeka bude vydaný do rúk ľudí a zabijú ho. Ale zabitý po troch dňoch vstane z mŕtvych.” Ježiš je a bude vydaný do ľudských rúk. Toto údesné tajomstvo pokračuje v každej svätej omši. Ježiš sa znovu a znovu dáva do našich rúk, bezbranný ako kus chleba. Naše ruky ho môžu milovať i nenávidieť. Zakiaľ žijeme v ťažkom hriechu, sú naše prijímania Krista v eucharistii pre Neho bolestnou agóniou. Ale postupne, ako nás Ježiš oslobodzuje spod jarma hriechu a duša sa nám začne otvárať pre Božiu lásku, sa stane sväté prijímanie našou účasťou na Ježišovom slávnom Vzkriesení. Toto križovanie sa odohráva v každej ľudskej duši žijúcej v hriechu a zmŕtvychvstanie, v tej, ktorá chce Krista milovať a nasledovať.

Apoštoli „…nechápali toto slovo a spýtať sa ho báli.“ Apoštoli mali svoj sen o mesiášovi a preto nemohli pochopiť to, čo hovoril Ježiš. Oni mali iné predstavy. Evanjelium ukazuje, že si už delili miesta v budúcej vláde. Preto sa Ho báli opýtať, lebo ich sny by sa museli rozplynúť ako obláčik pary. Radšej sa nepýtali, aby nemuseli radikálne meniť svoje krásne predstavy o pozemskej budúcnosti s Ježišom.

„Tak prišli do Kafarnauma. A keď bol v dome, opýtal sa ich: „O čom ste sa zhovárali cestou?”“ Ježiša zaujíma nielen to, čo robíme, keď sme s ním v kostole, ale náš bežný život, naše problémy na pracovisku, naše existenčné problémy. On vie aj o tom o čom my pred ním mlčíme. Je dobré, aby sme zo všetkých svojich myšlienok, aj z tých najskrytejších, za ktoré sa hanbíme, urobili modlitbu. Aby sme s Ježišom rozprávali o všetkom, čo žijeme a čo sme a aby sme mu ustavične odovzdávali svoju hriešnosť, ktorú v sebe objavujeme.

Evanjelium hovorí, že apoštoli „mlčali, lebo sa cestou medzi sebou hádali, kto z nich je väčší.“ Možno sa v tejto chvíli hanbili priznať pred tvárou tichého a pokorného Ježiša, že sa hádali o prvé miesto. Bola to hádka o tom, kto je väčší. Evanjelista Matúš prináša podrobnosť, že táto hádka vznikla ako reakcia na prosbu matky synov Zebedejových, aby jej synovia, teda Jakub a Ján sedeli na význačných miestach v nebeskom kráľovstve. Zatiaľ čo Ježiš predpovedal svoje utrpenie, apoštoli snívali svoj sen o povýšení seba.

„Sadol si, zavolal Dvanástich a povedal im: „Kto chce byť prvý, nech je posledný zo všetkých a služobník všetkých.”“ Pán Ježiš nieje proti súťaži, ktorá môže byť zdravá a vedie k vyšším výkonom, ale ukazuje, že prvenstvo si zaslúži ten, kto viacej slúži. Boh Tvorca Vesmíru slúži všetkému a všetkým. My žijeme, ale On je Život. On riadi každý pohyb a rozvoj nášho organizmu. On dokonca pracuje na tom, aby som dokázal zo seba vylúčiť všetko nepotrebné a zlé. On ma očisťuje ako matka pokakané dieťa. Sám to nerobím, lebo inteligentná činnosť buniek a mojich orgánov ostáva predo mnou skrytá. Ja sa len teším z výsledku, ktorým je zdravé a živé telo.

Na tomto Božom postoji služby pohoreli už padlí anjeli. Výkrik, ktorým podľa legendy Lucifer zhrešil, znel: „Non serviam!“ = „Nebudem slúžiť!“ Nešlo natoľko o službu Bohu, ktorá mohla byť príťažlivá a vznešená, ako naša liturgia, ale išlo o vzburu voči službe slabému človeku stvorenému z hliny, ale určenému k tomu, aby sa stal „Božím obrazom“ – Zjavením Boha v hmotnom svete. V liste Hebr 1,14 počujeme takúto definíciu anjelov: „Či nie sú všetci služobnými duchmi, poslanými slúžiť tým, čo majú dostať do dedičstva spásu?“

„Potom vzal dieťa, postavil ho medzi nich, objal ho a povedal im: „Kto prijme jedno z takýchto detí v mojom mene, mňa prijíma.“ Vieme, že v antickom svete dieťa nemalo cenu. Rodičia mohli rozhodnúť o tom, či si dieťa ponechajú, alebo ho odložia, teda nechajú zomrieť hladom. U Židov a ani u skutočných kresťanov to tak nebolo a nieje. Ježiš stavia dieťa na svoju úroveň. Deti treba prijať v Ježišovom mene, nie hocijako. Deti sa majú prijímať v Božom Duchu, ktorý je dokonalou láskou. Keď ste ich neprijali s láskou, potom sa nemôžete čudovať, že sa vám na starobu odplatia. Aj otvorenosť voči deťom je otvorenosťou voči Ježišovi, ktorý sa zjavuje ako Život. Pozrite sa na svet Islamu, kde deti nie sú odmietané. Svojím počtom naháňajú dnes strach bezdetnej Európe, ktorá sa ich na jednej strane bojí a na druhej strane, v niektorých západných krajinách je hospodársky úplne na nich závislá.

„A kto prijíma mňa, nie mňa prijíma, ale toho, ktorý ma poslal.” Prijať dieťa, rovná sa prijať Ježiša a to sa rovná, prijať Boha – Absolútno. Rozmýšľajte nad tým, či sa vám táto výmena neoplatí. Za dočasné starosti prijať takú úžasnú odmenu. Tento príkaz je aj pre nás kňazov a rehoľníkov, ktorí síce nežijeme v ľudskom manželstve, ale sme a máme byť duchovnými otcami a matkami. Sv. Pavol v liste Galaťanom 4,19 hovorí: „Deti moje, znovu vás v bolestiach rodím, kým vo vás nebude stvárnený Kristus“. Kňaz, rehoľník a rehoľnica sú pozvaní pracovať na stvárnení Krista vo vás, vo vašich dušiach. A to môže byť niekedy ťažšie ako telesný pôrod.

Katechizmus nás poučuje: „Manželstvo a manželská láska sú však svojou povahou od prírody zamerané na plodenie a výchovu potomstva; v tom dosahujú svoje naplnenie. Deti sú najvzácnejším darom manželstva a veľmi prispievajú k dobru samých rodičov. Boh sám, ktorý povedal: „Nie je dobre byť človeku samotnému” (Gn 2,18), a ktorý „od počiatku stvoril ľudí ako muža a ženu” (Mt 19,4), dal im osobitnú účasť na svojom stvoriteľskom diele, a preto požehnal muža a ženu a povedal: „Ploďte a množte sa” (Gn 1,28). Odvtedy správne chápaná manželská láska a celá z nej vyplývajúca štruktúra rodinného života, bez zanedbania ostatných cieľov manželstva, smeruje k tomu, aby boli manželia ochotní odvážne spolupracovať s láskou Stvoriteľa a Spasiteľa, ktorý prostredníctvom nich stále rozširuje a obohacuje svoju rodinu. Plodnosť manželskej lásky obsahuje aj ovocie mravného, duchovného a nadprirodzeného života, ktorý rodičia odovzdávajú výchovou svojim deťom. Rodičia sú prvými a hlavnými vychovávateľmi svojich detí. V tomto zmysle základnou úlohou manželstva a rodiny je byť v službe života.“