25. nedeľa cez rok „A“ – (Mt 20,1-16)

Ak sme dobre sledovali dnešné podobenstvo, dáme za pravdu prvému čítaniu z proroka Izaiáša. Božie myšlienky sú iné než naše. Boh myslí inak ako my. Dokonca sú Božie myšlienky tak ďaleko od našich ľudských, ako je nebo nad zemou. Túto Božiu nevýslovnú a pre nás nepochopiteľnú múdrosť vyjadril jeden indický učenec nasledujúcou vetou: „Svet je absolútne dokonalý – vrátane tvojej vlastnej nespokojnosti s ním aj všetkého toho, čo sa snažíš robiť, aby si ho zmenil.“ Boha a jeho činy človek nikdy nedokáže úplne pochopiť. Vždy zostane určitý priestor, ktorý vyžaduje vieru. Vieru v to, že aj keď všetko Božie konanie nechápeme, alebo sa nám dokonca môže zdať zlé a ohrozujúce, je to vždy len Dobro. Nechápem, ale dôverujem, že: „Všetko napomáha k dobru tým, ktorí milujú Boha“, ako hovorí apoštol Pavol.

V podobenstve, ktoré nám v dnešnom evanjeliu rozpráva Ježiš, nás učí, že Boh je úplne iným spôsobom Spravodlivý, ako sme my spravodliví. Ľudskú spravodlivosť definujeme ako snahu dať každému, čo si zaslúži, odmenu alebo trest, alebo ako to vyjadrujeme v účtovníctve: „Mal dať“ a „dal“. Do takej formy spravodlivosti sa Boh naozaj nevtesná. Jeho Spravodlivosť je niečo viac. Boh svoju Spravodlivosť uplatňuje skrze svoje milosrdenstvo, nedáva len podľa zásluh, ale prihliada na potreby.

Dnešné podobenstvo v podstate ukazuje dve skupiny ľudí. Prvú skupinu tvoria tí, s ktorými bola uzavretá zmluva o práci, a ktorí pracovali od rána za sľúbený denár. Mohli by sme ich označiť ako ľud zmluvy (Izrael). A potom druhá, možno počtom aj väčšia skupina. Túto tvoria tí, ktorých nikto iný nenajal. Ktorí sa do práce na vinici Pánovej zapojili v neskoršom čase a ktorým Pán prisľúbil len toľko, že im dá, „čo bude spravodlivé!“ A oni uverili a išli do vinice. Mohli by sme ich označiť ako ľud viery (pohania).

Keby v dnešnom podobenstve začal Pán vyplácať od tých prvých a nechal ich najprv odísť, možno by nebola žiadna vzbura. Dostali presne toľko, na koľko sa s Pánom dohodli. Lenže Pán rád provokuje hriešneho človeka, a preto začína vyplácať od tých posledných. Problém nie je v tom, že by tí prví nedostali toľko, čo im bolo sľúbené, ale v tom, že aj tí ostatní boli postavení na rovnakú úroveň. Toto podobenstvo nás prenáša do eschatológie, teda do večnosti. Ukazuje nám jeden zorný uhol Božieho súdu. Výplata predstavuje čas Božej odmeny a spravodlivosti. Dáva rovnako všetkým, ktorí sa stretli s jeho pozvaním a prijali ho. Neberie ohľad na to, či sa niekto s týmto pozvaním stretol na začiatku svojho života, alebo na konci, rozhodujúce v Božích očiach je to, že pozvanie prijal.

Odmena je rovnaká pre všetkých, ale subjektívne radosť z danej odmeny nie je rovnaká. Nie je chyba v odmene, ale v subjektívnom postoji. Prvým kalí radosť z odmeny skutočnosť, že aj tí poslední dostali toľko, čo oni. Uráža ich, že dostali rovnako. Miesto blaženého nazerania na Boha a večnej radosti s ním, nastupuje u nich zlostné a nechápavo zazeranie, mračenie, hnevanie sa na Boha, ktorý je Dobrý, ktorý chce dať každému toľko, čo prvému. Odmena je tá istá, ale subjektívny postoj je iný. Jeden sa raduje nad nezmerným Božím milosrdenstvom, druhý smúti, že aj ten posledný dostal toľko, čo on. Je len jedna jediná odmena pre všetkých a tou je Bo sám. Abrahámovi Boh hovorí: „Ja som tvoja odmena!“

Pekne to vyjadruje jedna čínska poviedka: „O dlhých paličkách.“ Istý čínsky mudrc prosil Boha, aby mohol na vlastné oči uvidieť nebo i peklo. Boh vypočul jeho prosbu a poslal svojho anjela, aby ho sprevádzal po týchto miestach. Anjel ho najprv zaviedol do vkusne zariadeného priestoru, kde uprostred na ohnisku stal veľký kotol s dobre a chutne upravenou ryžou. Ale okolo kotla sedeli zúfalí ľudia s extrémne dlhými paličkami a snažili sa nabrať si jedlo z kotla a položiť si ho do úst. Vyzerali veľmi úboho: boli schudnutí, bledí a smutní. Atmosféra tu bola ťažká a neradostná. Paličky boli tak dlhé, že nebolo možné dať si výborne upravenú ryžu do úst. Títo ľudia skutočne prežívali pekelné muky a trpeli nevýslovnou chuťou do jedla a zároveň hladom. Keď opustili tento priestor, anjel mu vysvetlil, že práve videl peklo.

Potom ho zaviedol na druhú stranu vesmíru do priestoru, ktorý vyzeral rovnako vkusne upravený ako ten predošlý. Uprostred stál kotol s chutnou ryžou, tak ako v predošlom mieste, okolo sedeli ľudia tiež s extrémne dlhými paličkami. Títo ľudia však vyzerali šťastní a dobre živení, zdraví a prekypujúci radosťou. Mudrc sa zamýšľal, ako je to možné, že tí prví boli v rovnakej situácii zúfalo nešťastní a títo žiarili nesmiernou blaženosťou. Zrazu si všimol, že na tomto mieste jeden druhému týmito dlhými paličkami podáva jedlo do úst. Nemysleli len na seba, nesnažili sa za každú cenu len seba samých nakŕmiť. Už na zemi sa títo ľudia naučili zabúdať na seba a všímať si potrebu druhých, a tak sa kŕmili navzájom. Toto miesto bolo nebo. Svätec žasol nad Božou múdrosťou a dobrotou. Pochopil, že Boh nikoho nerobí nešťastným, ale nešťastní sú tí, ktorí nemilujú.

Boh je absolútne jednoduché bytie. V ňom nie je žiadny rozdiel medzi krásou, láskou a spravodlivosťou. Boh je Krása práve preto, že je aj Pravda aj Láska. Mohli by sme povedať, že je Krásna a Láskavá Pravda, alebo je Pravdivá a Krásna Láska. Je našou blaženosťou, keď ho skutočne milujeme. Boh je však zvláštnou Blaženosťou. Je Blaženosťou, ktorá sa nedá oddeliť od Lásky, Pravdy a Spravodlivosti. Nemôže byť z Boha blažený ten, kto nemiluje dobro. Boh je súčasne Krása ale aj Pravda, Spravodlivosť aj Láska. V Ňom všetky tieto vlastnosti sú jedno. Ten, kto koná dobro, začína Boha prežívať už v tomto živote ako Radosť vo svojom svedomí, teší sa z tejto Krásnej Pravdy a Lásky. Naopak človek, ktorý má záľubu v zlom, cíti sa Bohom zaskočený a je z neho nešťastný. Boh miluje všetko, čo stvoril a predsa samou svojou podstatou je spásou i Súdom, Odmenou i Trestom. Ale je stále ten istý a nemenný Boh, ktorý je len Dobro.

Sv. Ignác z Loyoly tvrdí, že ľudská duša vníma duchov rôzne podľa svojho smerovania. Keď duša postupuje od dobrého k lepšiemu, Boh i anjeli sa jej javia ako príjemní a diabol nepríjemný. Ale keď postupuje od zlého k horšiemu, vníma duchov naopak. Boh a anjeli sú jej nepríjemní a diabol sa jej zdá prijateľní (ale len počas pozemskej existencie). Je možné, že keď zomrieme, zistíme, že to isté svetlo nesmiernej blaženosti svieti v nebi, aj v očistci a dokonca aj v pekle. Nebešťania sa v nebi tešia z nesmierne Dobrého Boha, duše v očistci trpia v prítomnosti nesmierne Dobrého Boha a v bolesti sa očisťujú, a duše v pekle sú zúfalo nešťastné z nesmierne Dobrého Boha. Nebešťania ho vnímajú ako jasné a blažené svetlo, duše v očistci ako bolestné svitanie a v pekle ako najtemnejšiu a desivú noc. Na Božiu dobrotu sa dá nazerať, ale aj zlostne zazerať, ako nám to pre výstrahu ukazuje dnešné podobenstvo.

Na záver zopakujem to, čo sme počuli v prvom čítaní z proroka Izaiáša: „Lebo moje myšlienky nie sú vaše myšlienky a vaše cesty nie sú moje cesty“ – hovorí Pán. „Ako sú nebesá vyvýšené nad zem, tak sú moje cesty vysoko od vašich ciest a moje myšlienky od vašich myšlienok.“