25. nedeľa cez rok „A” – (Mt 20,1-16)

Ak sme dobre sledovali dnešné podobenstvo, dáme za pravdu prvému čítaniu z proroka Izaiáša. Božie myšlienky sú iné ako naše. Boh myslí ináč ako my. Dokonca sú Božie myšlienky tak ďaleko od našich ľudských, ako je nebo nad zemou. Túto Božiu nevýslovnú a pre nás nepochopiteľnú múdrosť vyjadril jeden indický učenec nasledovnou vetou: „Svet je absolútne dokonalý – vrátane tvojej vlastnej nespokojnosti s ním i všetkého toho, čo sa snažíš robiť, aby si ho zmenil“. Boha a jeho činy človek nikdy nedokáže úplne pochopiť. Vždy zostane určitý priestor, ktorý vyžaduje vieru. Nechápem ale dôverujem. Vieru v to, že i keď všetko Božie konanie nechápem, alebo sa mi dokonca môže zdať zlé a mňa ohrozujúce, je to vždy len Dobro. „Všetko slúži na dobré tým, ktorí milujú Boha”, hovorí apoštol Pavol.

V podobenstve, ktoré nám v dnešnom čítaní vyrozprával Ježiš, nás učí, že Boh je úplne iným spôsobom Spravodlivý, ako sme my spravodliví. Ľudskú spravodlivosť definujeme, ako snahu dať každému, čo si zaslúži. Odmena a trest, alebo tak ako to vyjadrujeme v účtovníctve: „Mal dať“ a „dal“. Do takejto formy spravodlivosti sa Boh naozaj nevtesná. Jeho Spravodlivosť je čosi viac. Boh svoju Spravodlivosť uplatňuje skrze svoje milosrdenstvo, nedáva len podľa zásluh, ale prihliada aj na potreby.

Dnešné podobenstvo v podstate ukazuje na dve skupiny ľudí. Prvá skupina sú tí, s ktorými bola uzavretá dohoda o práci, ktorí pracovali od rána za sľúbený denár. Mohli by sme ich označiť ako ľud zmluvy. A potom druhá, možno počtom aj väčšia skupina. Túto tvoria tí, ktorých nikto iný nenajal, ktorí sa do práce v Pánovej vinici zapojili v neskoršom čase a, ktorým Pán prisľúbil len toľko, že im dá: „čo bude spravodlivé!“ A oni uverili a išli do Pánovej vinice. Mohli by sme ich označiť ako ľud viery.

Keby v dnešnom podobenstve začal Pán vyplácať od tých prvých a nechal ich pekne odísť, možno by nebola žiadna vzbura. Dostali presne toľko, ako sa s Pánom dojednali. Lenže Pán rád provokuje hriešneho človeka, a preto začína vyplácať od tých posledných. Problém nie je v tom, že by tí prví nedostali toľko, čo im bolo sľúbené, ale v tom, že aj tí ostatní boli postavení na rovnakú úroveň. Toto podobenstvo akoby nás prenášalo do eschatológie, teda do večnosti. Ukazuje nám jeden zorný uhol Božieho súdu. Výplata vlastne predstavuje čas Božej odmeny a spravodlivosti. Dáva rovnako všetkým, ktorí sa stretli s jeho pozvaním a prijali toto pozvanie. Neberie ohľad na to, či sa niekto s týmto pozvaním stretol na začiatku svojho života, alebo na konci, rozhodujúce v Božích očiach je to, že pozvanie prijal. Odmena je tá istá pre všetkých.

Avšak subjektívna radosť z danej odmeny nie je tá istá. Nie je chyba v odmene, ale v našom postoji. Jedným kalí radosť z odmeny skutočnosť, že aj tí poslední dostali toľko, čo oni. Uráža ich, že dostali rovnako. Namiesto blaženého nazerania na Boha a večnej radosti s ním, nastupuje u nich zlostne a nechápavé zazeranie. Hnevanie sa na Boha, ktorý je Dobrý, ktorý chce dať každému toľko, čo aj prvému. Odmena je tá istá, ale subjektívny postoj je iný. Jeden sa raduje nad nezmerným Božím milosrdenstvom, druhý smúti, že aj ten posledný dostal toľko, čo on. Pekne to vyjadruje aj čínska poviedka: „O dlhých paličkách.”

Istý čínsky svätec veľmi prosil Boha, aby mohol na vlastne oči uvidieť nebo a peklo. Boh vypočul jeho prosbu a poslal svojho anjela, aby spomínaného mudrca sprevádzal po týchto miestach. Anjel najprv zaviedol svätca do jednej veľkej, celkom vkusne zariadenej miestnosti, kde uprostred na ohnisku stal veľký kotol s dobre a chutne upravenou ryžou. Ale okolo kotla sedeli zúfalí ľudia s extrémne dlhými paličkami a snažili sa nabrať si jedlo z kotla a položiť si ho do úst. Vyzerali veľmi úboho: boli vychudnutí, bledí a smutní. Atmosféra tam bola veľmi tiesnivá a studená. Paličky boli také dlhé, že nebolo možné dať si výborne upravenú ryžu do úst. Títo ľudia skutočne prežívali pekelné muky a trpeli nevýslovnou chuťou do jedla a zároveň hladom. Keď opustili tento priestor, anjel vysvetlil svätcovi, že toto bolo peklo.

Potom ho zaviedol na druhú stranu vesmíru do miestnosti, ktorá vyzerala rovnako vkusne upravená ako tá predošlá. Uprostred stál kotol s chutnou ryžou, takou ako v predošlej miestnosti, okolo sedeli ľudia takisto s extrémne dlhými paličkami. Títo ľudia však vyzerali šťastní a dobre živení, zdraví a prekypujúci radosťou. Svätec sa zamýšľal, ako je to možné, že tí prví boli v tej istej situácii zúfalo nešťastní a títo žiaria blaženosťou. Zrazu si všimol, že na tomto mieste jeden druhému týmito dlhými paličkami podával jedlo do úst. Nemysleli len na seba, nesnažili sa za každú cenu len seba samých nakŕmiť. Už na zemi sa títo naučili zabúdať na seba a všímať si potrebu druhých, a tak sa kŕmili navzájom. Toto miesto bolo nebo. Svätec žasol nad Božou múdrosťou a dobrotou. Pochopil, že Boh nikoho neurobil nešťastným, ale nešťastní sú tí, ktorí nemilujú.

Je možné, že keď zomrieme, zistíme, že to isté Svetlo nesmiernej blaženosti svieti aj v nebi, aj v očistci a dokonca aj v pekle. Nebešťania sa v nebi nesmierne tešia z nesmierne Dobrého Boha, duše v očistci trpia v prítomnosti nesmierne Dobrého Boha a duše v pekle sú zúfalo nešťastné z nesmierne Dobrého Boha. Na Božiu dobrotu sa dá nazerať, ale aj zazerať, ako nám to pre výstrahu ukazuje dnešné podobenstvo.

Boh je absolútne jednoduché bytie. V ňom nie je žiadny rozdiel medzi krásou, láskou a spravodlivosťou. Boh je Krása práve preto, lebo je aj Pravda aj Láska. Mohli by sme povedať, že je Krásna a Láskavá Pravda, alebo je Pravdivá a Krásna Láska. Je našou Blaženosťou, keď ho skutočne milujeme. Boh je však zvláštna Blaženosť. Je Blaženosť, ktoré sa nedá oddeliť od Lásky, Pravdy a od Spravodlivosti. Boh je súčasne Krása ale aj Pravda, Spravodlivosť a Láska. V Ňom všetky tieto vlastnosti sú jedno. Ten, kto robí dobro, začína Boha prežívať už v tomto živote ako Radosť vo svojom svedomí, teší sa z tejto Krásnej Pravdy a Lásky. Naopak človek, ktorý má záľubu v zle, cíti sa Bohom zaskočený a je z neho nešťastný. Boh miluje všetko, čo stvoril a predsa samou svojou podstatou je Spásou i Súdom, Odmenou i Trestom. Ale je stále ten istý a nemenný Boh, ktorý je len Dobro.

Na záver zopakujem to, čo sme počuli v prvom čítaní z proroka Izaiáša: „Lebo moje myšlienky nie sú vaše myšlienky a vaše cesty nie sú moje cesty” – hovorí Pán. „Ako sú nebesá vyvýšené nad zem, tak sú moje cesty vysoko od vašich ciest a moje myšlienky od vašich myšlienok.”