Evanjelium dnešného dňa nám ukazuje rôzne postoje k Ježišovi. Farizej Šimon sa rozhodol, že urobí dobrý skutok a pozve chudobného kazateľa Ježiša na obed. Šimon prijíma Ježiša ako objekt jeho dobročinnosti. Vždy keď pozývame chudobného človeka robme to s úctou, lebo aj v ňom prebýva Boží Syn. Šimon neprijal Ježiša ako svojho Pána a Spasiteľa, naopak sleduje a kritizuje počínanie Boha.
Dnešný príbeh hovorí aj o verejnej hriešnici, ktorá prišla bez pozvania do Šimonovho domu a priniesla v alabastrovej nádobe voňavý olej, s plačom pristúpila zozadu k Ježišovým nohám, začala mu ich máčať slzami a utierať svojimi vlasmi, bozkávala jeho nohy a natierala vzácnym olejom. Ona na rozdiel od farizeja Šimona rozpoznala, kto je Ježiš, lebo úcta akú mu preukazuje nepatrí človeku, ale jedine Bohu.
Pri tejto hostine sa dostáva Ježišovi zvláštna pocta. Dostáva sa mu pomazania vzácnym olejom. Mária obetovala naozaj veľmi drahocenný nardový olej ako prejav svojej vďačnosti i úcty. Bola to veľká obeta, ak uvážime, že cena tohto oleja sa rovnala ročnej mzde robotníka. Aj v tomto skutku bola akási predtucha Ježišovej smrti. Podľa židovského zvyku sa takýmto vzácnym olejom natierali nohy mŕtvym.
Veľmi zvláštny bol aj spôsobom utierania Ježišových nôh. Bola to ľudská láska vyjadrená telesne a veľmi nežným spôsobom. Vyjadrila svoju lásku voči Bohu tak, ako to vedela. Ježiš tento jej prejav prijal. A nemuselo to byť pre neho vôbec príjemne, keď si uvedomíme, ako žila Magdaléna predtým. Keby sme boli tak čistý ako On, ani nám by ten prejav nevadil. Ale my sme hriešny a žiadostivý. Tak ako Ježiš naučil Petra správne loviť ryby, tak aj Máriu Magdalénu vychováva k dokonalej láske. To telo, ktoré tak milovala, zomrie pre ňu na kríži.
Týmto nám chce Ježiš povedať aj to, že láska k Bohu nemá hraníc. Človek sa, v záujme vlastného sebazachovania, musí obmedzovať vo všetkých svojich túžbach a láskach. Ale v láske k Bohu neexistuje žiadne obmedzenie, kde by sme mohli povedať: „Už som dosť miloval“. Prikázanie lásky k Bohu hovorí: „Milovať budeš“ a nie „miluj“. V tomto smere nebudeme nikdy nehotoví. Hovorí tiež„ celým srdcom, celou dušou, zo všetkých síl. Láska a vďačnosť nemajú hraníc. Ich rozsah vždy určuje ľudské srdce. Láska nevypočítava, čo musí a čo nie.
Vzniká tu zvláštna situácia, keď zbožný farizej nepozná, kto je Ježiš, ale verejná hriešnica to spozná. Šimon to nespoznal, lebo nemal v sebe lásku. O tejto hriešnici však sám Ježiš vydáva svedectvo: „Jej hriechy, jej mnohé hriechy sú odpustené, lebo veľmi miluje.“ Tu nejde o potvrdenie životného štýlu hriešnice, lebo ona sa stretá s Pánom Ježišom v okamihu svojej ľútosti a tak ako mnohým iným pred ňou by Ježiš mohol adresovať aj jej slová: „Choď a viac nehreš!“ Ale On to nehovorí a nepripomína jej minulosť, len skryte hovorí o jej mnohých hriechoch, pretože, keď Boh odpúšťa, tak odpúšťa naozaj. Prorok hovorí v mene Božom: „Ak sa hriešnik odvráti od svojej zlej cesty, ja si na jeho hriechy viac nespomeniem!“
Je pravda, že človek, ktorému Boh viac odpúšťa, ten ho viac bude milovať. Najhoršie sú na tom tí, ktorým „nemá“ čo odpustiť, ktorí svoj hriech nevidia a nevyznávajú. Za tento veľký prejav lásky a oddanosti voči Ježišovmu telu, v ktorom sa ukrýva Boh, sú žene adresované slová: „Máš odpustené hriechy!“ Ona sa nezačudovala, že jej Ježiš toto hovorí. Poznala svoje hriechy a vierou videla i Kristovo Božstvo.
Zamyslime sa nad tým: Aká úžasná správa sa nám v každej spovedi ohlasuje: „Máš odpustené hriechy, choď v pokoji!“ Pokoj nájde len ten, kto tomu úplne uverí. Všetci ostatní, ktorí sedeli pri stole v dome Šimona farizeja, nevideli vierou Kristovo Božstvo a preto si kládli otázku: „Kto je to, že aj hriechy odpúšťa!“ On však povedal žene: „Tvoja viera ťa zachránila. Choď v pokoji!“ Čo je to za vieru, ktorá zachraňuje. Viera je vstupnou bránou do Božieho kráľovstva. Viera je ako otvorenie dverí našej bytosti pred Ježišom naším Pánom, ktorý na ne klope v záujme našej Spásy. Viera vedie k prijatiu Ježiša, tak ako to prežila i táto hriešnica. Celý svoj život položila Ježišovi k nohám. Prijala Ježiša do srdca a len takáto viera zachraňuje.
I keď máme byť vnútorne slobodný a dokonca chudobný, i keď máme žiť šetrne, na božom kulte nemáme šetriť. Tak nás učí aj sv. František: „Uvedomme si my všetci duchovní, akého veľkého hriechu nevedomosti sa mnohí dopúšťajú proti Najsvätejšiemu Telu a Krvi nášho Pána Ježiša Krista a jeho presvätým menám a napísaným slovám, ktoré toto Telo sviatostne sprítomňujú. Vieme, že toto Telo nemôže byť, dokiaľ nie je sviatostne sprítomnené slovom. Veď na tomto svete máme a vidíme telesne z Najvyššieho len jeho Telo a Krv, mená a slová, ktorými sme boli stvorení a vykúpení zo smrti k životu.
Všetci tí, ktorí spravujú tieto presväté tajomstvá a zvlášť tí, ktorí ich spravujú bez patričnej úcty, nech vo svojom vnútri uvážia, aké úbohé bývajú kalichy, korporále a plátna, na ktorých sa obetuje Telo a Krv nášho Pána. A mnohí ich uchovávajú na nedôstojných miestach, prenášajú neúctivo, nehodne prijímajú a podávajú druhým bez rozlišovania. Tiež jeho napísané mená a slová bývajú niekedy pošliapané, pretože človek, telesne zmýšľajúci, neprijíma tieto veci, ktoré pochádzajú od Božieho Ducha. Či vás nepohne k milujúcej oddanosti to, že On, dobrotivý Pán, sám sa našimi rukami podáva a my sa ho dotýkame a denne svojimi ústami prijímame? Alebo nevieme, že sa dostaneme do jeho rúk?
Preto sa vo všetkých týchto i ostatných veciach rýchlo a dôkladne polepšime. A kdekoľvek je najsvätejšie Telo nášho Pána Ježiša Krista uchovávane nedôstojným spôsobom alebo len tak ponechané ležať, nech je odtiaľ odnesené, uložené na drahocennom mieste a starostlivo uzavreté. Tak isto, ak sa nájdu napísané mená a slová Pána na nečistých miestach, nech ich zoberú a uložia na čestnom mieste.
A my vieme, že toto všetko máme pred všetkým inými vecami zachovávať podľa prikázania Pána a ustanovenia matky Cirkvi; a kto to nerobí, nech vie, že za to bude musieť zložiť účty v súdny deň pred naším Pánom Ježišom Kristom. A kto tento list nechá opísať, aby bol lepšie zachovávaný, nech vie, že za to dostane požehnanie od Boha nášho Pána.“ (List Všetkým duchovným).