24. štvrtok, cyklus II. – (1 Kor 15,1-11)

My všetci potrebujeme evanjelizáciu. Potrebujeme znovu počuť radostnú zvesť o Božej láske. Človek môže chodiť roky do kostola a pri tom vôbec nemusí byť správnym spôsobom veriaci. Tento problém sa týka skôr tých, ktorí boli pokrstení ako malé deti. Často si zamenia vieru s chodením do kostola. Chodenie do kostola môže byť výrazom viery ale nemusí s ním mať nič spoločné. Je rozdiel medzi „veriť v Boha“ a „veriť Bohu“! To prvé môžeme nazvať akousi filozofickou vierou, vierou v existenciu rozumného a osobného princípu nad nami. Ale biblická viera, teda viera, skrze ktorú sa stal Abrahám spravodlivým v Božích očiach, to je „viera Bohu!“ „Abrahám uveril Bohu a bolo mu to počítané za spravodlivosť!“

Sv. Pavol nám v liste Korinťanom vysvetľuje podstatu kresťanskej viery: „Bratia chcem vám vysvetliť radostnú zvesť, ktorú som vám ohlasoval.“ Chce nám vysvetliť na akých základoch má stáť naše obrátenie, aby sme mohli povedať, že je to skutočne kresťanské. Napr. môže sa stať, že človek prežije citové rozrušenie pred nejakým krásne maľovaným obrazom Krista. Začne veriť, pretože prežil príjemne pocity pri pohľade na Kristovu tvár. Ak svoju vieru postaví na nejakom zmyslovom, či citovom zážitku, bude trvať dovtedy, dokiaľ tento zážitok potrvá. Nieje každé obrátenie skutočne kresťanské a nieje každá viera životodárna.

Viera je vtedy správna, keď sa zakladá na Slove Božom. Evanjelium je predovšetkým radostnou zvesťou o Bohu, ktorý miluje človeka. Ak v základoch osobnej viery nestojí táto pravda, je otázne, či takáto viera vedie ku Spáse. Už v dvojrozmernom priestore existuje možnosť obrátiť sa o 360 stupňov, teda obrátiť sa v kruhu. Nie je to ten istý smer, či sa otočím o jeden stupeň alebo o dva. Na začiatku, v strede kruhu to vyzerá takmer rovnako, ale skúste porovnať vzdialenosť oboch priamok napr. po sto metroch. I keď je na začiatku blízkosť, po určitej dobe smerovania v inom kurze sa vzdialenosť stále zväčšuje. Budete prekvapení, ako narástol rozdiel. To isté a možno ešte viac platí v duchovnej rovine.

Vôbec nieje jedno, či na počiatku mojej viery stojí strach alebo láska, či som sa obrátil na základe príjemného pocitu, alebo či som uveril Božiemu Slovu. Nejde predsa len o obrátenie ale ide o celkové smerovanie. Toto základné obrátenie vplýva na ďalšie smerovanie. Možno na počiatku obrátenia nebola viera v lásku a v odpustenie hriechov, ale strach. A dnes po rokoch duchovného života určuje môj duchovný život stále strach, horor z Boha a vedie k neuróze. Z tohto strachu možno konať aj dobré skutky, aby som sa nejako zabezpečil pred Bohom, ktorého sa bojím. A napriek svojím dobrým skutkom, stále urážam Boha svojou nedôverou v neho.

Sv. Pavol nás poučuje: „Bratia, chcem Vám vysvetliť radostnú zvesť, ktorú som vám ohlasoval. Vy ste ju prijali a ste v nej pevní. Ona vás privedie ku spáse, ak sa jej budete držať tak, ako som vám ju zvestoval. Inak by ste boli nadarmo uverili.“ Je možné uveriť nadarmo? Ako vidíme, áno a to vtedy, keď obrátenie nie je postavené na správnom základe, alebo ak správna viera nie je pevná a ak v správnej viere nevytrváme dokonca. Ku spáse je potrebná správna viera, istota v nej a vytrvalosť. Viera Bohu, ktorý s nami komunikuje skrze svoje Slovo. Viera sa má živiť Božím Slovom. Teda tým, čo naozaj povedal Boh a čo skutočne Boh prisľúbil. Len o to sa môžeme s istotou oprieť. Viera v Božie Slovo má byť istá.

Napríklad Pán Ježiš hovorí: „Kto uverí vo mňa a dá sa pokrstiť, bude spasený!“ Viera a krst vedú ku Spáse. Bohu verím Božskou vierou, človeku len ľudskou, teda vždy s určitou rezervou, lebo človek sa môže mýliť a človek môže aj klamať. Bohu verím s istotou, lebo On sa ani nemýli a ani neklame. Preto viera Bohu je istotou v tom, že Boh hovorí Pravdu. A Boh má pre nás len jedno jediné Slovo, ktoré sa zjavuje v Starom i Novom Zákone a tým Slovom je Boží Syn. Len viera ako istota spôsobuje duchovný pohyb a vytrvalosť. Ak by mi nejaký železničiar na moju otázku: „Či tento vlak ide do Košíc?“, odpovedal: „Možno ide!“, nikdy by som po takejto informácii do toho vlaku nenastúpil. Len istota viery spôsobuje pohyb. Občas sa opýtam starších ľudí, ktorí celý život verne chodili do kostola a žili zo sviatosti cirkvi, čo očakávajú po smrti. A veľmi často sa stretnem s odpoveďou. „A čo ja viem, či budem spasený alebo zatratený?“ Toto nieje správna odpoveď. Boh s nami predsa nehrá lotériu, ktorá môže dopadnúť hocijako. Ježiš predsa záväzne prehlasuje: „Kto uverí vo mňa a dá sa pokrstiť, bude spasený!“ Sv. Pavol nás o tom tiež ubezpečuje: „Ona (viera v radostnú zvesť) vás privedie ku Spáse, ak sa jej budete držať tak, ako som vám ju zvestoval. Inak by ste boli nadarmo uverili.“

Človek môže cítiť, či sa obrátil správne, či žije správnym duchovným životom a to podľa toho, či sa rozhojňuje jeho viera, rastie jeho nádej a láska. Či skutočne kráča tou novou a živou cestou, ktorou je Kristus? Môže to posúdiť aj podľa duchovného ovocia, ktoré v jeho živote jeho viera a smerovanie spôsobujú. Ten istý sv. Pavol na inom mieste hovorí, že „Ovocie Ducha je láska, radosť a pokoj, šťastie…!“ Apoštoli prijali pravú a životodárnu vieru od Krista a Cirkev od apoštolov. Cirkev až žiarlivo stráži túto pravú a životodárnu vieru. Vôbec nie je jedno, komu a v čo som uveril. Len jedna viera vedie ku Spáse.

Apoštol hovorí: „Odovzdal som Vám predovšetkým to, čo som sám prijal: že Kristus zomrel za naše hriechy podľa Písma; že bol pochovaný a na tretí deň vstal z mŕtvych podľa Písma“. Aj my môžeme druhým sprostredkovať len to, čo sme sami prijali. Len svedectvo s istotou môže zasiahnuť. Predovšetkým musím uveriť: „Boh tak miloval svet, že dal svojho Jednorodeného Syna, aby nik kto v neho verí, nezahynul, ale mal život večný!“

Autor knihy: „Okruh biblie,“ Roman Brandstätter, konvertita zo židovstva, píše v tejto knihe: „Pozrime sa pravde do očí. Mnohým ľuďom sa zdá, že pre život a vieru nie je Písmo potrebné. Veria v Krista, ale nevedia, kto je On. Ich vedomosti o Bohočloveku pozostávajú z niekoľkých katechizmových právd a z voľných, nesúvislých evanjeliových dejov. Možno takmer s istotou prehlásiť, že široké masy katolíkov veria v Krista, nepoznajú však Písmo. Hoci táto nevedomosť neprivádza do pochybností ich úprimné náboženské vedomie, predsa nieje ťažké všimnúť si, že takéto náboženské vedomosti sú odtrhnuté od svojich historických koreňov a v praktickom živote sa prejavujú ako mytológia s primitívnym obsahom. Každodenné čítanie evanjelia nás núti porovnávať svoj život s Kristovým učením. Nechuť človeka k dennému čítaniu Písma sv. je ovocím lenivosti, ale môže pochádzať aj z pocitu strachu pred konfrontáciou s Božou pravdou. Neznalosť zákona pred súdom neospravedlňuje. Kristus žiadal od ľudí, aby sa klaňali tomu, koho poznajú. V rozhovore so samaritánkou pri Jakubovej studni to jasne povedal: „Vy sa klaniate tomu, čo nepoznáte: my sa klaniame tomu, čo poznáme..!“

Ten istý autor píše o svojom starom otcovi, ktorí mu niekoľko dní pred smrťou dal takúto radu: „Bibliu čítaj neustále. Miluj ju viac ako rodičov. Viac ako mňa. Nikdy sa s ňou nerozíď! Keď zostarneš, dospeješ k presvedčeniu, že všetky knihy, ktoré si v živote prečítal, sú iba mizerným komentárom k tejto jednej jedinej knihe…“