Dnešné evanjelium ukazuje pohana – stotníka, ktorý lepšie chápe ako jeho židovské prostredie, že Ježiš je Syn Boží, a že Bohu, ktorý stvoril svet svojím stvoriteľským Slovom, stačí vysloviť Slovo, aby sa stal zázrak. Svojím postojom jasne vyjadruje vieru v Ježišovo božstvo. Ježiš môže konať ako Pán – neobmedzene. Rozkáže a stane sa. Čo privádza Pána Ježiša v tomto príbehu k obdivu? Je to viera človeka. Boh má právo na našu vieru a túži po našej dôvere. Viera je tak vzácna, že ju často nemajú ani ľudia chodiaci do kostola. Veľmi často v evanjeliách nachádzame poznámku o tom, že Ježiš nemohol urobiť žiaden zázrak a divil sa ich nevere. Viera vyvoláva Boží obdiv, nevera zasa údiv. Nevera akoby zväzovala ruky Všemohúceho. Sv. Jakub vo svojom liste píše, že človek, ktorý pochybuje, sa podobá morskej vlne hnanej a zmietanej vetrom. „Taký človek nech sa nenazdáva, že dostane niečo od Pána, muž s rozpoltenou mysľou, nestály vo všetkom svojom počínaní.“
Čo nás ďalej môže uvádzať do úžasu na tomto vojakovi z povolania. Dívajúc sa na neho povrchne a očami Ježišových súčasníkov, mohli by sme ho označiť ako rímskeho okupanta. Jeho prípad nám dokazuje, že skutočne živé a žité náboženstvo má moc aj nad vojenskou mocou. Môžeme predpokladať, že tento vojak prišiel do zeme Izraelskej ako jeden z veliteľov rímskej okupačnej armády. Aj v Ježišovej dobe existovali radikálne nacionalistické a náboženské skupiny. Napr. „Zelótov – Horlivcov“ alebo „Nositeľov dýky“, ktoré každého vojaka rímskej armády považovali za zločinca a snažili sa ho fyzický zlikvidovať. Bol to akýsi partizánsky odboj proti okupantom. Snáď mal tento vojak šťastie, že narazil na hlboko veriacich ľudí. Možno to bol práve ten sluha, za ktorého uzdravenie prišiel prosiť a ktorého si nesmierne vážil, lebo mu vysvetlil tajomstvá pravého náboženstva a viery. Výsledok tohto iného postoju vidíme. Z vojaka okupačnej armády sa stal priateľ, o ktorom môžu Židia vysloviť nádherný posudok: „Miluje náš národ a aj synagógu nám dal on postaviť.“
Čo nás ďalej uvádza do údivu na tomto vojakovi je jeho pokora. My všetci pred svätým prijímaním opakujeme jeho výrok o nehodnosti prijať Krista, ale nie sme vždy v srdci presvedčení o tom. Často sa považujeme za lepších, hodnejších. Je to jeden z kresťanských paradoxov, že práve vtedy, keď človek úprimne pred Bohom priznáva vlastnú nehodnosť, je pripravený na stretnutie s Kristom. Starcovi Silvánovi z hory Athos bolo povedané: „Mysli na peklo a nezúfaj!“ Tým mu chcel Ježiš naznačiť, že situácia nás ľudí je tak hrozná, že ústi do pekla. Ale zároveň chcel povedať, že Božia láska je tak silná, že keď si pokorne uznáme svoj hriech, tak nás privedie do neba.
Pred nedávnom sme si pripomínali 21. august 1968, na ktorý si mnohí z vás starších pamätajú. Našiel som jeden starší článok, v ktorom spomína pani Irena Štromfová, ktorá vtedy pracovala v redakcii Smeny: ,,S fotoreportérom Lacom Bielikom sme vyšli pred redakciu, na ktorú bol po celý čas obrátený ruský tank. Ľudia na ruských vojakov kričali, nadávali im, presviedčali ich, že u nás nemajú čo robiť. Zrazu babka so sieťovkou s nákupom z mliekárne, jednému mladému tankistovi ponúkla rožok. Zrejme videla, že sa na rožky žiadostivo pozerá. Okolostojaci sa na ňu rozkričali a rožok jej vyrazili z ruky. Videla som ako sa chlapcovi kotúľajú po tvári slzy. Babka sa ale nedala, hrdinsky mu podala i druhý rožok. On, stále slziac, si stiahol z prsta obrúčku a ponúkol jej ju. Obrúčku nevzala. Na tento okamih nikdy nezabudnem,“ konči redaktorka svoju spomienku. Takto nejako sa utvára svet na základe Božieho Slova.