V dnešnom evanjeliu sme počuli: „Ježiš chodil po mestách a dedinách a hlásal radostnú zvesť o Božom kráľovstve.“ Božie kráľovstvo je ústredným očakávaním celých Dejín Spásy. Židia i kresťania si na základe Božieho zjavenia lepšie uvedomujú to, čo často uniká tým, ktorí si nevšímajú Božie Slovo, že žijeme vo vyhnanstve, ďaleko od Pána. Biblia nás učí, že ľudský svet po prvotnom hriechu nie je totožný s Božím kráľovstvom. Sv. Ján evanjelista nás vo svojom liste priamo vyzýva: „Nemilujte svet!“ Keď hovorím o svete, ktorý nemáme milovať, nemyslím na prírodu, ktorá neprestáva byť dielom Božím a stále ohlasuje múdrosť Stvoriteľa, ale mám na mysli ľudskú spoločnosť a kultúru, ovládanú hriechom. Vo svete narážame na mnoho skutočností, ktoré si nemôžeme stotožniť s rajom o akom píše Písmo sv.. Mnohí práve v týchto skutočnostiach nachádzajú koreň a živnú pôdu svojej nevery.
Napr. Zvykli sme si na smrť ako na bežnú aj keď veľmi krutú realitu. Ale Božie Slovo dôrazne prehlasuje: „Boh smrť neučinil a nemá záľubu v smrti živých, závisťou diabla prišla na svet smrť.“ Máme tendenciu zaradiť správy o Ježišovom Vzkriesení alebo Nanebovzatí Panny Márie medzi mýty a oni sú pritom normálnejšie ako všetko ostatné, čo vo svete prežívame. Ľudský život sa podľa Božích plánov nemá končiť smrťou, ale nanebovzatím. Ježiš sa predstavuje nielen ako Život, ale aj ako Vzkriesenie. Boh nás nestvoril pre smrť. On nás chce živých a chce, aby sme existovali večne, pretože nás miluje. Smrť je dôsledkom odchodu z cesty života.
Človek, od okamihu prvotného hriechu, žije v stave vzbury voči svojmu Stvoriteľovi. Neposlúchame Boha a dôsledky našej neposlušnosti padajú na naše hlavy. Svet chce byť autonómny, nezávislý od Boha a v tom je jeho tragédia. Potrebujeme Boha podobne ako naša zem potrebuje Slnko. Ba ešte viac. Boh je pre dušu potrebný ako vzduch pre telo. Keď sa búrime voči Bohu, búrime sa voči vlastnému životu a šťastiu. Svet, v ktorom a akom žijeme, rozhodne potrebuje korektúru a to vyznávam spolu so všetkými ateistami, ale tá korektúra musí nastať z našej strany. Všetko, čo a ako vyšlo z Božích rúk, Boh ohodnotil jednoznačne ako dobré. Chyba nie je vo stvorených veciach, ale v našich postojoch.
Veci a dary sme ochotní prijať, ale návody na použitie k ním už nie a tak kazíme všetko. Takto chápeme aj prvotný hriech človeka: Jedením zo stromu poznania dobra a zla sa človek odmietol riadiť Božím zákonom, ktorý mu Boh dal ako návod k jeho bytosti a začal žiť len pre seba, podľa seba a len zo svojich síl. A tak stratil Božie priateľstvo. Boh sa stratil z jeho života. Na trón jeho života, ktorý patrí Bohu, sa uvelebilo jeho ego. A dôsledky vidíme v sebe i okolo seba.
Prichádza Ježiš a hovorí, aby sme zapreli samých seba a nasledovali jeho. „Zaprieť seba“, to znamená, zaprieť svoje ego vo všetkých prejavoch. Predovšetkým ide o to, aby sa ego, čiže naše „JA“, stred našej osobnosti, pokorilo pred Slovom Božím, aby ego zostúpilo z trónu, na ktorý sa samé uviedlo v okamihu dedičného hriechu. Tento trón v našich bytostiach patrí Božiemu Slovu. Musíme sa zrieknuť miesta, ktoré sme hriešne zaujali a uvolniť ho Bohu, ktorému jedinému patrí miesto zbožňovania a poklony. Zaprenie seba to je snaha zrieknuť sa tohoto vedúceho postavenia vo svojom živote. Nežiť svoj život, ale žiť Božie Slovo.
Ježiš je Pravý Boh ale súčasne aj pravý človek. Pravý človek je Bohočlovek. Bohočlovečenstvo je naša pôvodná ľudská veľkosť. Len tak sa môžeme stať obrazom Božím a naplniť tak svoje pôvodne určenie. V Ježišovi sa priblížil Boh k človeku. Boh a človek v ňom uzatvorili Novú zmluvu, ktorá má základ v Ježišovom tele a krvi. Boh vstúpil do ľudskej existencie. Pre tých, ktorí sú ochotní poslúchať a ktorí si uvedomujú zlo našej neposlušnosti, je to radostná zvesť. Božie kráľovstvo sa zjavuje všade tam, kde sa človek riadi Božím Slovom. Pán Ježiš nás všetkých pozýva k pokániu a slovo pokánie má v hebrejskom jazyku podobný význam ako výzva „vráťte sa domov!“. To my sme odišli od Boha a nie On od nás. Boh na nás čaká a teší sa z nášho návratu.
Pán Ježiš nám v jednom podobenstve prehlasuje o Božom kráľovstve toto: „S Božím kráľovstvom je to tak, ako keď človek hodí semeno do zeme; či spí alebo vstáva, v noci či vo dne, semeno klíči a rastie a on ani o tom nevie. Zem sama od seba prináša úrodu.“ Kráľovstvo Božie nespočíva v tom, že sa my sami začneme horlivo cvičiť v čnostiach a tak sa staneme lepšími. Božie kráľovstvo má svoj základ vo viere a v odovzdanosti, vo svätom prijímaní alebo v prijatí Ježiša Krista a v našom následnom vydaní. Ježiš je Život. Nie život, ktorý by sme mohli silou svojej vôle napodobovať a kopírovať, ale Život, ktorý má vlastnú silu a vitalitu, ktorý rastie tak, že ani nevieme ako. Je len jeden Život a tým je Boh sám. Bez Boha neexistuje žiadny život, len živorenie ku smrti. Ak sa človek usiluje žiť bez Boha, nutne zomiera a schopnosti jeho duše sa nerozvíjajú. Ale keď sa odovzdá Bohu, keď uzná Ježiša za svojho Pána a príjme ho, ako svojho Spasiteľa, vtedy sa v jeho živote objavia veľké veci, ktoré mu urobí Pán.
Podobenstvo doslove hovorí o tom, že človek ani nevie ako v ňom začne existovať nejaká čnosť, alebo nejaký dar Ducha Svätého. Od nás sa žiada s ochotou prijať Slovo. Slovo Božie je ako duchovný gén. Ono v sebe obsahuje informáciu, podľa ktorej v nás bude Duch Svätý vytvárať osobnosť Ježiša Krista. Od nás sa očakáva, že ho zasadíme, že ho do seba prijmeme, že ho budeme zalievať túžbou po podobnosti s Ježišom, teda láskou k Nemu a že nebudeme myslieť, chcieť a konať opačne. Keď sme prijali tento nový život, keď sme prijali Ježiša do svojho srdca, máme s nim chodiť, tak ako dvaja zaľúbení. Sv. Pavol vo svojom liste hovorí o jednej veľmi dôležitej črte, ktorá nesmie chýbať nášmu chodeniu s Kristom: „Preto sa usilujeme páčiť sa mu, či sme mu blízko a či ďaleko“ Úsilie „páčiť sa“ je veľmi dôležité všade tam, kde ide o lásku, či sa už jedná o manželstvo alebo priateľstvo. Ale platí to aj v duchovnom živote. Ak v nás vyhasne toto úsilie „páčiť sa“, to úsilie čosi investovať do vzťahu k Ježišovi, môže sa stať, že začneme prežívať svoj duchovný život ako nepodarené manželstvo.
Spása človeka spočíva v tom, že znovu prijme Ježiša do seba, znovu sa v poslušnosti podrobí Božiemu zákonu. Toto je skúsenosť všetkých tých, ktorí vo svete uskutočňujú vôľu Božiu. Keď kráčame cestou Božích prikázaní, rastie v nás vnútorný pokoj, rastie náš zážitok vnútorného šťastia, dokonca rastie naša odolnosť voči hriechu, rastie účinnosť našich modlitieb, rastie láska k Bohu a jeho Slovu. Toto všetko spôsobuje Ježiš, ktorého sme prijali ako svojho Pána a Spasiteľa. Je to presne tak ako hovorí: „semeno klíči a rastie“ a človek ani nevie ako.
Sv. Cyprián z Kartága hovorí: „Aj sám Kristus môže byť Božím kráľovstvom, po ktorom denne túžime, aby prišlo, a želáme si, aby sa nám rýchlo ukázal jeho príchod. Keďže on sám je vzkriesením, lebo v ňom vstávame z mŕtvych, tak aj pod Božím kráľovstvom možno rozumieť Jeho, lebo v ňom budeme kraľovať.”