Ústrednou témou dnešných čítaní, je vzťah Boha k hriešnikom. Aký vzťah má Boh k hriešnikom? Názorným vyjadrením tohto vzťahu sú Ježišove podobenstvá. Z nich môžeme pochopiť, ako Boh hľadá hriešnika a chce spasiť každého človeka. Podstata hriechu je v tom, čo výstižne vyjadruje podobenstvo o márnotratnom synovi: odchod od Otca, odchod od Boha. Hriešne skutky, ktoré sprevádzajú život každého hriešnika, sú dôsledkom tohto odchodu. Keď som čítal toto evanjelium, pripadalo mi skoro ako zázrak, že sa zachovalo v našom zbožnom cirkevnom prostredí až do dnešného dňa. Naozaj sa mi to zdá ako nesmierne Božie dobrodenie, že toto podobenstvo niekto za tých dvetisíc rokov nevymazal. Je to zvláštne, ale náš Pán sa cíti medzi hriešnikmi lepšie ako medzi „zbožnými“. Veď farizeji, o ktorých píše evanjelium, neboli žiadne béčka. Tvorili akúsi náboženskú elitu Izraela. Boli to ľudia krásnych modlitieb a kázni, plní dobrých predsavzatí a pevnej vôle, vedeli aj čosi obetovať pre „svojho boha“. Boli to však zároveň ľudia, ktorí nemohli pochopiť, že aj ich život potrebuje korektúru z božej strany, že je takisto poznačený hriechom.
„K Ježišovi sa približovali všetci mýtnici a hriešnici a počúvali ho. Farizeji a zákonníci šomrali: „Tento prijíma hriešnikov a jedáva s nimi.“ Farizejstvo je snaha žiť svoju nábožnosť len čiste z vlastných síl a podľa seba a tým pádom len pre seba. Vo farizejstve sa prejavuje prvotný hriech človeka, v ktorom si človek zobral život do svojich vlastných rúk a rozhodol sa sám určovať, čo je dobré a čo zlé. Naša čiste ľudská snaha končí pri slušnosti človeka. Pri človeku, ktorý nerobí to, čo sa nepatrí, ale vnútorne je rovnako hriešny ako bezbožník. Pán Ježiš hovorí: „Ak vaša spravodlivosť nebude väčšia ako spravodlivosť farizejov a zákonníkov, nevojdete do Božieho kráľovstva.” Hriech nespočíva len v tom, že čosi konám alebo nekonám. Hriech je v tom, čo v sebe mám, lepšie povedané, čo v sebe nemám. Hriech je v tom, že nemám v srdci Boha. Hriech je v tom, čo som. Moje zlé bytie, nezasiahnuté Kristom. Zlé sklony a skutky, nečisté myšlienky a predstavy sú dôsledkom môjho bezbožného bytia. Keby som mal v srdci Boha, nemal by som hriech.
Ježiš nám zjavuje Boha ako Spasiteľa. Boh je lekár a hriech je choroba. Hriešnik je chorý človek, stratený prípad. Hriešnikovi netreba závidieť ale pomáhať. A Boh chce pomôcť človeku, ak to človek dovolí, ak človek nechá Boha konať vo svojom srdci. Tvorcom ľudskej dokonalosti je sám Boh. A On chce, aby sme všetci boli dokonalí, ale musíme Mu uveriť, že bez neho to nepôjde. Človek je stále v pokušení stavať svoju babylonskú vežu, pomník vlastnej slávy. Človek Starozákonnej éry dobre vedel, kto je tvorcom jeho dokonalosti, a preto sa modlil: „Bože, stvor vo mne srdce čisté a v mojom vnútri obnov ducha pevného. Neodvrhuj ma od svojej tváre a neodnímaj mi svojho ducha svätého“.
Pán Ježiš miluje tých, ktorých SZ považoval za hriešnikov. Možno i pre schopnosť rozpoznať pravdu o sebNe. Keby sme prichádzali s pravdou pred Pána, On by nás určite vnútorne uzdravil a oslobodil od našich hriechov, ale keď veľmi často klameme samých seba i Jeho, nemôže nám pomôcť.
„Farizeji a zákonníci šomrali: „Tento prijíma hriešnikov a jedáva s nimi.”“ Sú kresťania, ktorí sa domnievajú, že Spása je odmenou za dobrý život na tejto zemi a Cirkev sa grupuje z vybranej elity, z lepšej klasy. Pravda je však taká, že Cirkev je Božím ústavom Spásy pre hriešnikov a Spása je božou operáciou, ktorú potrebuje každý jeden človek a ktorá nás uschopňuje k dobrému životu, k vstupu do neba. Cirkev, ak je naozaj Cirkvou Kristovou, je súčasne aj Cirkvou hriešnikov. Ježiš prijíma hriešnikov a jedáva s nimi a preto aj hriešnici môžu a majú prijímať Krista.
„Preto im povedal im toto podobenstvo: „Ak má niekto z vás sto oviec a jednu z nich stratí, nenechá tých deväťdesiat deväť na púšti a nepôjde za tou, čo sa stratila, kým ju nenájde?” Prečo? Preto lebo každá ovca má hodnotu, možno 10.000 Sk možno i viac. Do hodnoty ovce nerátame, len hodnotu mäsa, ale aj hodnotu mlieka, ktoré produkuje po celý život, vlny, ktorú dáva i hodnotu ošetrenia lúk, ktoré pôsobí. Žiadny dobrý hospodár sa neuspokojí so stratou. Bude ju hľadať, dokiaľ ju nenájde. Bude ju hľadať aj za cenu toho, že opustí tých 99 a nechá ich na pustom mieste.
A čo si myslíte akú hodnotu má človek? Má hodnotu Božieho Syna. Každý jeden človek sa môže skrze prijatie Ježiša stať Božím Synom. Okrem toho máme hodnotu jedinečného neopakovateľného originálu, originálneho Božieho obrazu. Každý človek môže byť neopakovateľným obrazom Boha, ak sa snaží žiť a uskutočňovať Božie Slovo. Azda Boh Pastier, ktorý je dokonca mojím Otcom, ma nebude hľadať? Azda sa s tým niekedy vyrovná a uspokojí, že sa mu stratil syn. Boh sa neuspokojí so stratou stvorenia.
Zvláštne je Božie počínanie. Ježiš opúšťa 99 poriadnych. Možno ste to už zažili, že sa usilujete o poriadny kresťanský život a zrazu pustota vo vás. Môžete si vtedy povedať: „Pán Ježiš zasa odišiel hľadať stratenú ovcu.” A On to veľmi často robí. Ako sa ochrániť pred touto opustenosťou? Existuje len jeden recept. „Hľadať stratenú ovcu spolu s ním.” To sa dá činom i modlitbou. Čin spočíva v praktickom apoštoláte, v evanjelizácii. Modlitbou rozumiem príhovornú modlitbu za hriešnikov, tiež modlitbu ako účasť na Ježišovom utrpení.
„A keď ju nájde, vezme ju s radosťou na plecia a len čo príde domov, zvolá priateľov a susedov a povie im: „Radujte sa so mnou, lebo som našiel ovcu, čo sa mi stratila.” Hriešnik sa vezie na Ježišových pleciach domov, na tých istých pleciach, na ktorých niesol kríž. Požehnané ramená nášho Boha.
„Hovorím vám: Tak bude aj v nebi väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatymi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú!” Zdá sa to paradoxné. Vieme, že Boh nechce, aby sme hrešili. A zároveň má väčšiu radosť z hriešnika, ktorý robí pokánie. My však nemusíme hrešiť, aby sme sa hriešnikmi stali. My hriešnikmi sme od okamihu počatia. Boh má radosť z pokánia, z návratu človeka, nie z hriechu ale z pokánia. Niekto múdry povedal, že najväčším problémom dejín Spásy je obrátenie „Spravodlivých.” Paradox je v tom, že neexistujú ľudia, ktorí by pokánie nepotrebovali. Ale existujú len takí, ktorí si myslia, že nepotrebujú pokánie. Radosť nášho Boha je radosť nad človekom, ktorý činí pokánie.
Podobne vyznieva záver podobenstva. „Alebo ak má žena desať drachiem a jednu drachmu stratí, nezažne lampu, nevymetie dom a nehľadá starostlivo, kým ju nenájde? A keď ju nájde, zvolá priateľky a susedky a povie: „Radujte sa so mnou, lebo som našla drachmu, čo som stratila.“ Hovorím vám: Takú radosť majú Boží anjeli z jedného hriešnika, ktorý robí pokánie.” Boh hľadá padlého človeka už hneď na počiatku v raji a nikdy v tom neprestáva. Radosť anjelov je aj radosťou Boha a radosť Boha je radosťou anjelov.
Podobnú skúsenosť vo svojom živote urobil sv. apoštol Pavol. Rozpráva o nej v druhom čítaní. Hovorí: „Toto slovo je spoľahlivé a úplne vierohodné: Kristus Ježiš prišiel na svet zachrániť hriešnikov a ja som prvý z nich.“ Sv. Pavol apoštol, ktorý sám na seba zakúsil veľkosť Božieho zľutovania, nám hlása a ako on sám hovorí, je to spoľahlivé a úplne vierohodné, že „Kristus Ježiš prišiel na svet zachrániť hriešnikov.“ Aby sa človek vedel z toho radovať, musí prijať i to nasledujúce: „z ktorých prvý som Ja“. Dokiaľ človek nepozná svoju vlastnú hriešnosť, nepozná ani radosť z evanjelia. Dokiaľ nepochopil, že on sám, ten slušný človek, je strateným prípadom, ktorý na svojom polepšení nedokáže urobiť ani to najmenej, dotiaľ nepochopí podstatu radostnej zvesti evanjelia. Z vlastných síl dokážeme meniť vonkajšok ale nie vnútro človeka.
Ak človek žije svoje kresťanstvo ako svoj vlastný výkon, jeho asketickým úsilím mu môže stvrdnúť srdce, takže stratí okrem zlých vášni aj vášne dobré, schopnosť mať niekoho rád. Ale ak svoje kresťanstvo prijíma, ako dar milosti, srdce mu stále spieva hymnus vďačnosti ako sv. Pavlovi: „Ďakujem tomu, ktorý ma posilnil, Kristovi Ježišovi, nášmu Pánovi, že ma uznal za verného a zveril mi službu, hoci som bol predtým rúhač, prenasledovateľ a násilník.“ Pavol zažil v sebe tento veľký Boží zázrak, keď Boh zmenil človeka násilného a rúhača, prenasledovateľa na jedného z najväčších apoštolov. „Ale dosiahol som milosrdenstvo, aby sa na mne na prvom ukázal Kristus Ježiš všetku zhovievavosť ako príklad pre tých, čo v budúcnosti v neho uveria, aby dosiahli večný život.
Sv. Pavol sám na sebe zažil tento veľký zázrak. Boh zmenil človeka násilného, rúhača, prenasledovateľa na jedného z najväčších apoštolov. A to isté môže dnes Boh urobiť s každým z nás, kto pokorne prosí, ako ten mýtnik v chráme: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu.!“ a kto dovolí, aby Kristus bol strojcom jeho dokonalosti. Základom spásy je prijatie Krista.
Práve zážitok vlastnej hriešnosti je cestou, na ktorej pocítime bezmocnosť stať sa vlastnými silami lepšími. Oplakávanie vlastnej hriešnosti je podľa duchovných otcov výrazom intenzívnej skúsenosti s Bohom. Tak napr. hovorí sv. Izák Sýrsky: „Kto pozná svoje hriechy, je väčší ako ten, kto svojou modlitbou vzkriesi mŕtveho. Kto hodinu plače a vzdychá nad sebou, je väčší ako ten, kto vyučuje celý svet. Ten, kto pozná svoju vlastnú slabosť, je väčší ako ten, kto videl anjelov. Kto v samote skrúšenosťou nasleduje Krista, je väčší ako ten, kto sa teší priazni plných kostolov.“
Všetci sme hriešny a je znakom duševného zdravia, keď si niekto svoju hriešnosť a obmedzenosť uvedomuje. A je znakom duševnej choroby, keď niekto nechce uznať svoju obmedzenosť a hriešnosť. A znovu zopakujem, aby sme si to všetci zapamätali: Kristus Ježiš prišiel na svet zachrániť hriešnikov; a ja som prvý z nich. Každý, kto poznal svoju hriešnosť, ale zakúsil aj Božiu milosť nech volá s Pavlom: „Kráľovi vekov, nesmrteľnému, neviditeľnému jedinému Bohu česť a sláva na veky vekov. Amen“