V dnešnom evanjeliu kladie Pán Ježiš učeníkom a teda aj nám jednu veľmi dôležitú otázku. Všetko stojí na odpovedi, ktorú dáme na otázku. „Za koho ma pokladáte vy?“ Ježišova otázka môže byť ešte konkrétnejšia: „Za koho ma pokladáš osobne ty!“ Prijímam ho len ako človeka a teda jeho slová prijímam len ľudskou vierou, to znamená, že si ponechávam určitú rezervu a dokonca na niektoré veci mám svoj vlastný názor, ktorý považujem za múdrejší. Alebo ho prijímam ako Bohočloveka, Božie Slovo a teda s istotou viery. Prijímam jeho slovo ako normu pre svoj život a svoje chovanie.
„Ježiš je Mesiáš“. Tak to vyznáva apoštol Peter. Ježiš je naozaj riešením problémov človeka. Ale toto pochopíme a uznáme až vtedy, keď si prestaneme stotožňovať „nasledovanie Krista“ s „chodením do kostola“. Pán Ježiš nikde nehovorí: „Ak budete chodiť v nedeľu na sväté omše, budete spasení“, ale: „Ak ma budete nasledovať,“ On ukazuje cestu ku Spáse. On sám je tou Cestou, Pravdou i Životom. To čo platí vo svete, neplatí u Boha. Dokonca svet stojí v nepriateľstve voči Bohu. Sv. Ján učí: „Nemilujte svet, ani čo je vo svete. Kto miluje svet, nie je v ňom láska Otcova“. Milovať to znamená stotožňovať sa, premieňať sa do podoby toho, čo milujeme. Milovať svet znamená postupne sa premieňať do podoby, ktorú Boh nemiluje.
Sv. Peter v 3. kapitole Skutkoch apoštolských takto vyjadruje tajomstvo ľudského hriechu: „Zapreli ste Svätého a Spravodlivého. Vraha ste si žiadali prepustiť a Pôvodcu Života ste zabili..“ Toto sa deje v každom ľudskom hriechu. Je to zaprenie Ježiša. Hriech je hrozný, lebo zabíja „Pôvodcu života.“ Je to ako pracovať na odpílení konára, na ktorom sedíme. Hriech likviduje náš vlastný život. V evanjeliu ale počujeme opačnú výzvu: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“ Ježiš od nás požaduje niečo, čo úplne stojí v protiklade k nášmu mysleniu. Kto sa nechce presadiť, kto sa nechce zviditeľniť, kto netúži, aby bol všeobecne známy, slávny? Kto z nás vlastne túži po skutočnom zapieraní seba?
To čo vyžaduje Ježiš nie je žiadnym upevnením svojej pozície v duchovnom živote. „Zaprieť seba“, to znamená, zaprieť svoje ego vo všetkých prejavoch. Predovšetkým ide o to, aby sa ego, čiže naše „JA“, stred našej osobnosti, pokorilo pred Slovom Božím, aby ego zostúpilo z trónu, na ktorý sa samé uviedlo v okamihu dedičného hriechu. Tento trón v našich bytostiach totiž patrí Božiemu Slovu. Musíme sa zrieknuť miesta, ktoré sme hriešne zaujali a uvolniť ho Bohu, ktorému jedinému patrí miesto zbožňovania a poklony. Zaprenie seba to je snaha zrieknuť sa tohoto vedúceho postavenia vo svojom živote. Nežiť svoj život, ale žiť Božie Slovo
Seba zaprenie je snahou získať slobodu od svojho ega. Nechcieť byť stredom všetkého, nechcieť aby všetci krúžili okolo mňa. Viera v jazyku, ktorým hovoril Pán Ježiš, ma asi taký zmysel, ako nechať sa viesť, nechať sa riadiť. Je to opačný postoj aký zaujal Adam v raji, keď sa jedením zo stromu poznania dobrého a zlého, vedome rozhodol, že si sám určí, čo je pre neho dobré a čo zlé, že si bude žiť len podľa seba a pre seba.
Zaprenie seba to je aj zrieknutie sa seba vlastnenia. Je to darovanie sa Kristovi. To, že existujeme sami pre seba, bez reálneho vzťahu k Bohu ako k Bohu, vôbec nieje v poriadku. Sv. Pavol stav kresťana vyjadruje: „Či žijeme, či umierame, Pánovi sme!” Spása je v oslobodení od seba. A to sa deje vtedy, keď nás niekto tak uchváti, že zabudneme na seba. To sa napríklad deje, keď sa človek zaľúbi, keď sa zblázni do niekoho. Keď aspoň na chvíľu zabudne na seba. Sv. František opakuje: „Len keď zabúdame na seba, nachádzame seba samých“.
„Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa a pre evanjelium, zachráni si ho.“ Už v tomto živote platí, že len to semienko prinesie úrodu, ktoré sa nechá pochovať do zeme a teda v určitom zmysle sebe odumrie, zakope sa. Pán Ježiš nás všetkých vyzýva, aby sme strácali svoj život. Aj na úrovni čiste biologickej sa rozmnožujeme len vďaka ochote „dať svoj život!“ Keď si žena chce zachovať svoj život, neporodí žiadne dieťa, predsa každé dieťa ukrajuje čosi z jej fyzickej krásy a zdravia. Ale Kristovo Slovo sa potvrdzuje už v tejto prirodzenej veci, ako je rozmnožovanie ľudského pokolenia.
Keď sledujeme prevládajúci životný štýl vidíme v ňom snahu „užiť si, čo sa len dá!“ Ale mnohí ľudia urobili už trpkú skúsenosť, že hoci mali všetko, čo tento svet ponúka, vnútorné šťastie nenašli. Skúsme to naopak. Je potrebné seba zaprieť a nasledovať Krista. Zapretie seba to je zrieknutie sa seba vlastnenia. Je to vydanie sa Kristovi. Pokánie začína robiť človek v okamihu, keď jeho JA dobrovoľne opustí pozíciu na tróne života a prepustí toto miesto Ježišovi, Božiemu Slovu. To sa deje vo svätom prijímaní a v snahe žiť Božie Slovo. Dať prednosť Božiemu Slovu pred pokušením „žiť len pre seba a podľa svojej vôle“. Toto je skutočné pokánie.
Potreba pokánia vyplýva zo situácie človeka po dedičnom hriechu a patrí k základným požiadavkám Pána Ježiša. Aj keď svätú spoveď nazývame „sviatosťou pokánia“, nevystihuje celú šírku toho, čo pokánie vlastne je a ako sa má konať. Ježiš na mnohých miestach vyzýva: „Čiňte pokánie!“ Teda „robte pokánie“. Pokánie sa robí a niekedy tak tvrdo ako sa pracuje na denný chlieb. Ak som hrešil, ak som ubližoval, mám sa snažiť to napraviť. Ak som kradol, mám to vrátiť. Pán Ježiš nikde nehovorí: „Ak budete chodiť pravidelne na spoveď, je to v pohode!“ Spoveď je len maličkou čiastočkou z toho, čo pokánie všetko je.
Každý skutok, ktorý je výrazom nášho nasledovania Krista, vedie k odpusteniu hriechov. Formou pokánia je aj četba Písma Sv. Čítanie Písma Sv., hlásanie Božieho Slova zo strany kňaza a počúvanie zo strany veriacich ma silu. Sv. Augustín nazýva Božie slovo: „Sacramentum audibile“ – sviatosťou počúvania. Kňaz po prečítaní evanjelia hovorí: „Skrze slová evanjelia nech Boh zmije naše previnenia“. Je prirodzené, že Božie Slovo v Písme sv. neúčinkuje čírym vypočutím, ale spôsobuje odpustenie hriechov natoľko, nakoľko sa prijímajú s vierou. Vtedy totiž rozväzujú v človeku sily, ktoré sú schopné premeniť štýl života, čiže prehĺbiť našu vieru, nádej a lásku.
Každodenné pokánie nachádza svoj prameň a svoj pokrm v eucharistii. Snaha o časté sv. prijímanie nás vedie k duchovnému zápasu. U mnohých kresťanov sa úplne vytratilo vedomie, že s hriechom treba zápasiť. Nielen ho vyznávať v spovedi, ale mu aj aktívne odporovať. Mnohí kresťania prijímajú hriech ako realitu, s ktorou sa človek akosi musí vyrovnať a hľadajú možné i nemožné kompromisy, aby v tomto svete, ovládanom hriechom, mohli nejako bez úrazu prežiť. Zápas s hriechom spočíva v tom, že nerobíme to, čo sami chceme, lebo naša vôľa tiahne ku zlému. Musíme robiť to, čo vyžaduje Ježiš. On je náš životný štýl. Nemôžeme koketovať s hriechom, keď chceme, ak už nie denne, tak aspoň častejšie, pristupovať k eucharistii. Nejde tu o sviatočné sväté prijímanie, ale ide o prijatie Ježiša ako Pána a Spasiteľa. Pán Ježiš v eucharistii nieje cukrík, ktorý môžem ocumľať a potom na čas odložiť. Ide o našu stálu vydanosť. Ak chcete v tomto svete zažiť aspoň minimum možnej radosti, držme sa Ježišových slov. „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba a nech ma nasleduje.“ Boh dáva svojho Ducha tým, ktorí ho poslúchajú. Boží Duch je úžasnou odmenou za naše zaprenie seba.