V dnešnom prvom čítaní z knihy Ekleziastikus sme počuli tieto pravdy: „Hnev a nenávisť – obidvoje je odporné, len hriešnik sa ich pridŕža.“ Aj podľa presvedčenia otcov púšte, nič tak rýchlo nemení dušu do podoby démona, ako dobrovoľná nenávisť. Boh je láska. Láska je zmyslom našej existencie. Vyžívať sa v nenávisti znamená vedome ísť proti svojmu zmyslu. Keď sa milujeme navzájom „Boh je v nás a jeho láska v nás dosahuje dokonalosť!“
„Kto sa chce pomstiť, zakúsi pomstu od Pána, ktorý si zachová jeho hriechy v pamäti“. Božie Slovo prisľubuje, že „ak sa hriešnik odvráti od svojich ciest, na jeho hriechy si viac Boh nespomenie.“ Existuje však výnimka. Keď sa človek chystá pomstiť, keď človek sám nechce odpustiť. Nakoniec i to dnešné podobenstvo ukazuje podobný prípad. 10.000 talentov je strašne veľa. Je to približne 260.000 kg striebra. Neviem aká je cena striebra, ale približne odhadujem, že dlžoba tohoto sluhu tvorila niekoľko miliard korún. Niekto povedal, že to predstavovalo v tej dobe celonárodný dôchodok Palestíny. Naproti tomu suma 100 denárov je suma niekoľko tisíc korún. Niekoľko tisíc korún tiež nie je maličkosť, ale v porovnaní s niekoľkými miliónmi je to zanedbateľné. Teda urobme si z toho záver. Pán zo svojej nesmiernej dobrotivosti odpustil sluhovi dlh, veľkodušne na neho zabudol, nie naozaj, ale preto, že chcel na neho zabudnúť. Akonáhle však sluha neodpustil svojmu spolusluhovi, Pán na neho vytasil celú jeho predošlú dlžobu. Veru: „Kto sa chce pomstiť, zakúsi pomstu od Pána, ktorý si zachová jeho hriechy v pamäti.“
„Odpusť krivdu svojmu blížnemu; potom sa aj tebe, keď budeš prosiť, odpustia hriechy.“ Odpusť Ty a aj tebe Boh odpustí. Bojíš sa stretnutia s Bohom. Bojíš sa ako bude na teba prísny. Boh Ti v hodinke tvojho súdu nameria tým istým metrom, akým si Ty meral blížnemu. Nič nie je istejšie ako toto: „Odpusť krivdu svojmu blížnemu; potom sa aj tebe, keď budeš prosiť, odpustia hriechy.“ „Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstva.“ Odpustiť znamená, zriecť sa pomsty.
Čo sa v nás deje, keď nám niekto ublíži? Aby sa viac toto bolestné zranenie neopakovalo, tak si nasadzujeme pancier. Pancier, pôvodne myslený ako ochrana pred jedným konkrétnym človekom, nám v skutočnosti bráni stretať sa aj s ostatnými ľuďmi a dokonca nám bráni komunikovať s Bohom. Dá sa povedať, že naša civilizácia je civilizáciou dobre obrnených ľudí. Boh na rozdiel od nás je absolútne obnažené bytie. O čo teda ide v odpustení? Nakoľko sme ľudia dobre opancierovaní, cez náš pancier často nemôže k nám preniknúť ani Boh so svojím liečivým vplyvom. Bojíme sa dať pancier dolu, ale ak to neurobíme, nemôže Ježiš liečiť. Musíme dať pancier dolu a to sa deje vtedy, keď odpúšťame. Musíme si uvedomiť, že odpustenie nie je možnosť, ale nutnosť. Je to požiadavka samotného Boha. Je to podmienka nášho uzdravenia a našej spásy.
„Ak človek prechováva hnev proti blížnemu, ako môže žiadať uzdravenie od Boha?“ Toto je základná pravda biblického uzdravovania, alebo uzdravovania na základe viery. Naše choroby nie sú pre Boha problémom. Ježiš nám zjavuje Božiu moc, ktorá dokonca kriesi mŕtvych. Boh volá mŕtvych po mene, ako by len spali. V chorobe nás nelikviduje Boh, ktorý je Život a chce život, ale likviduje nás náš nespravodlivý hnev. Boh je Život a choroba je na opačnej strane ako život. Tam kde sa človek zrieka hnevu a nenávisti, tam kde sa človek rozhodne vedome odpúšťať, tam nachádza uzdravenie. Osobne poznám pani, ktorá mala rakovinu a na mnohých miestach metastázy. Keď sa začala k Bohu modliť, pochopila, že sa musí zmieriť so svojimi blížnymi a rakovina aj s metastázami zmizla.
K nášmu uzdraveniu je potrebný súcit s blížnymi: „Nemá súcit s človekom sebe podobným a odprosuje za svoje hriechy!“ Starozákonný pisateľ tohto textu sa tomu čuduje. Nemá súcit s človekom sebe podobným a odvažuje sa odprosovať za svoje hriechy. Súcit neznamená schválenie hriechu, ale pochopenie pre hrešiaceho, pre jeho slabosť, pre jeho morálnu biedu. Ježiš mal súcit aj s telesnou ale aj s duchovnou biedou. Ako sa napríklad zachoval k cudzoložnej žene, ktorú sa podľa Mojžišovho zákona chystali zabiť. Nepovedal jej: „To nič nie je!“, ale: „Nikto ťa neodsúdil, ani ja ťa neodsudzujem? Choď a už nehreš!“
„Prechováva v sebe hnev, hoci sám je smrteľným človekom; kto mu potom odpustí hriechy?“ Práve preto, že sme smrteľní a hriešni, máme byť solidárni. Nemáme v sebe prechovávať hnev voči človeku. Máme nenávidieť hriech, ale milovať hriešnika. My často robíme presne naopak. Milujeme hriech, ale nenávidíme hriešnika. Keď nás už nič nevie podnietiť k odpusteniu, tak počúvajme túto pravdu: „Pamätaj na svoj koniec a zanechaj nenávisť. Mysli na rozklad a smrť a ostaň verný prikázaniam. Pamätaj na prikázania a neprechovávaj hnev voči blížnemu! Spomeň si na zmluvu s Najvyšším a povznes sa nad urážku.“ Veľmi často sa hneváme kvôli veciam, ktoré pominú, napr. kvôli dedičstvu. Nič si z tohto sveta nezoberieme, len lásku v srdci, ak tam nejaká bude. Teda ak si pokúšaný k hnevu, mysli na rozklad a na smrť. Mysli na zmluvu s Najvyšším, ktorý ti prisľubuje za vernosť jeho príkazom, omnoho väčšie bohatstvo, ako to, ktoré opúšťaš, preto, aby si mohol odpustiť. Ak sa od teba žiada odpustenie, pamätaj, že Boh Ti odpúšťa nekonečne viac.
Vypočujme si ešte tento príbeh, ktorý sa odohral za prenasledovania cisára Valéria. Boli dvaja priatelia, Nikefor a Saprícius. Obaja kresťania. Pre hlúposť sa pohádali. Vyvrcholilo to tak, že v kresťanskom spoločenstve bolo z toho pohoršenie. Časom Nikefor vstúpil do seba, premohol pýchu, uponížil sa a požiadal Saprícia o odpustenie. Tento nechcel o tom ani počuť. V tej dobe vypuklo prenasledovanie kresťanov. Medzi prvými zajatými bol aj Saprícius. Sotva sa to Nikefor dozvedel, utekal za ním až na popravisko. Verejne na kolenách ho prosil za odpustenie. Saprícius opäť odmietol a hrdo vykročil na popravisko. S nenávisťou v srdci sa darmo hrabal k mučeníckej palme. Pán v takejto obeti nemal zaľúbenie. Keď sa kat zahnal, aby mu sťal hlavu, zvolal: „Zadrž! Obetujem radšej bohom.” Nikefor so slzami pribehol a prosil ho, aby nezrádzal Krista. Odmietol a z lešenia zostúpil ako zradca. Božou i bratskou láskou hnaný Nikefor si kľakol namiesto zradcu. Verejne pred sudcom vyznal, že je kresťan. Z lešenia sa za toto priznanie skotúľala Nikeforová hlava. Sv. Ján evanjelista nás poučuje: „Ak niekto povie: „Milujem Boha,” a nenávidí svojho brata, je luhár. Veď kto nemiluje brata, ktorého vidí, nemôže milovať Boha, ktorého nevidí. A toto prikázanie máme od neho: aby ten, kto miluje Boha, miloval aj svojho brata“. (1 Jn 4,20 – 21)
Prosme, aby nám Ježiš, ktorý nám naše hriechy odpustil a dáva sa nám v eucharistii, dal silu k odpusteniu naším blížnym. Odpustenie je zároveň aj cestou k psychickému a fyzickému zdraviu. Boh nestvoril smrť a neteší sa smrti živých. Boh chce zdravých ľudí. Hľadajme cestu uzdravenia, aby sme sebe urobili dobre a Bohu česť!