V dnešnom prvom čítaní z knihy Ekleziastikus sme počuli tieto pravdy: „Hnev a nenávisť – obidvoje je odporné, len hriešnik sa ich pridŕža.“ Aj podľa presvedčenia otcov púšte, nič tak rýchlo nemení dušu do podoby démona, ako dobrovoľná nenávisť. Boh je láska. Láska je zmyslom našej existencie. Vyžívať sa v nenávisti znamená vedome ísť proti svojmu zmyslu. Keď sa milujeme navzájom „Boh je v nás a jeho láska v nás dosahuje dokonalosť!“
„Kto sa chce pomstiť, zakúsi pomstu od Pána, ktorý si zachová jeho hriechy v pamäti“. Božie Slovo prisľubuje, že „ak sa hriešnik odvráti od svojich ciest, na jeho hriechy si viac Boh nespomenie.“ Existuje však výnimka. Keď sa človek chystá pomstiť, keď človek sám nechce odpustiť. Nakoniec i to dnešné podobenstvo ukazuje podobný prípad. Pán zo svojej nesmiernej dobrotivosti odpustil sluhovi dlh, veľkodušne na neho zabudol, nie naozaj, ale preto, že chcel na neho zabudnúť. Akonáhle však sluha neodpustil svojmu spolusluhovi, Pán na neho vytasil celú jeho predošlú dlžobu. Veru: „Kto sa chce pomstiť, zakúsi pomstu od Pána, ktorý si zachová jeho hriechy v pamäti.“
„Odpusť krivdu svojmu blížnemu; potom sa aj tebe, keď budeš prosiť, odpustia hriechy.“ Odpusť Ty a aj tebe Boh odpustí. Bojíš sa stretnutia s Bohom. Bojíš sa ako bude na teba prísny. Boh Ti v hodinke tvojho súdu nameria tým istým metrom, akým si Ty meral blížnemu. Nič nie je istejšie ako toto: „Odpusť krivdu svojmu blížnemu; potom sa aj tebe, keď budeš prosiť, odpustia hriechy.“ „Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstva.“
„Ak človek prechováva hnev proti blížnemu, ako môže žiadať uzdravenie od Boha?“ Toto je základná pravda biblického uzdravovania, alebo uzdravovania na základe viery. Naše choroby nie sú pre Boha problémom. Ježiš nám zjavuje Božiu moc, ktorá kriesi dokonca mŕtvych. V chorobe nás nelikviduje Boh, ktorý je Život a chce život, ale likviduje nás náš nespravodlivý hnev. Boh je život a choroba je na opačnej strane ako život. Tam kde sa človek zrieka hnevu a nenávisti, tam kde sa človek rozhodne vedome odpúšťať, tam nachádza uzdravenie. Osobne poznám človeka, ktorý mal rakovinu a na mnohých miestach metastázy. Keď sa začal k Bohu modliť, pochopil, že sa musí zmieriť so svojimi blížnymi a rakovina aj s metastázami zmizla.
K nášmu uzdraveniu je potrebný súcit: „Nemá súcit s človekom sebe podobným a odprosuje za svoje hriechy!“ Starozákonný pisateľ tohto textu sa tomu čuduje. Nemá súcit s človekom sebe podobným a odvažuje sa odprosovať za svoje hriechy. Súcit neznamená schválenie hriechu, ale pochopenie pre hrešiaceho, pre jeho slabosť, pre jeho morálnu biedu. Ježiš mal súcit aj s telesnou ale aj s duchovnou biedou. Ako sa napríklad zachoval k cudzoložnej žene, ktorú sa podľa Mojžišovho zákona chystali zabiť. Nepovedal jej, „Nič to nie je!“ Ale „Nikto ťa neodsúdil, ani ja ťa neodsudzujem? Choď a už nehreš!“
„Prechováva v sebe hnev, hoci sám je smrteľným človekom; kto mu potom odpustí hriechy?“ Práve preto, že sme smrteľní a hriešni, máme byť solidárni. Nemáme v sebe prechovávať hnev voči človeku. Máme nenávidieť hriech, ale milovať hriešnika. My často robíme presne naopak. Milujeme hriech, ale nenávidíme hriešnika.
Keď nás už nič nevie podnietiť k odpusteniu, tak počúvajme túto pravdu: „Pamätaj na svoj koniec a zanechaj nenávisť. Mysli na rozklad a smrť a ostaň verný prikázaniam. Pamätaj na prikázania a neprechovávaj hnev voči blížnemu! Spomeň si na zmluvu s Najvyšším a povznes sa nad urážku.“ Veľmi často sa hneváme kvôli veciam, ktoré pominú, napr. kvôli dedičstvu. Nič si z tohto sveta nezoberieme, len lásku v srdci, ak tam nejaká bude. Teda ak si pokúšaný k hnevu, mysli na rozklad a na smrť. Mysli na zmluvu s Najvyšším, ktorý ti prisľubuje za vernosť jeho príkazom, omnoho väčšie bohatstvo, ako to, ktoré opúšťaš, preto, aby si mohol odpustiť. Ak sa od teba žiada odpustenie, pamätaj, že Boh Ti odpúšťa nekonečne viac.
Na záver jeden výstražný príklad: „Dávid Hume bol anglický filozof, o ktorom sa hovorilo, že neverí v Boha. Občas sa u známych stretával s jedným kňazom. Ale stretnutie nikdy netrvalo dlho, lebo kňaz zakaždým demonštratívne odchádzal, len čo vstúpil údajne neveriaci filozof. Jedného dňa však Dávid Hume chytil kňaza za rukáv a povedal: „Kamže tak naponáhlo, priateľko? Mali by sme si na seba pomaly zvykať, lebo ešte dlho budeme musieť byť spolu. My dvaja sa stretneme na rovnakom mieste, totiž na mieste zatratenia. Ja pre nedostatok viery a vy pre nedostatok lásky.”
Prosme, aby nám Ježiš, ktorý nám naše hriechy odpustil a dáva sa nám v eucharistii, dal silu k odpusteniu naším blížnym. Odpustenie je zároveň aj cestou k psychickému a fyzickému zdraviu. Boh nestvoril smrť a neteší sa smrti živých. Boh chce zdravých ľudí. Hľadajme cestu uzdravenia, aby sme sebe urobili dobre a Bohu česť!