Dnes nás bude zaujímať problém odpustenia, alebo odpúšťania. Ježiš sa nám prihovára skrze podobenstvo. Pre lepšie pochopenie nám uvádza podobenstvo o nemilosrdnom sluhovi. Aby sme podobenstvo dobre pochopili, musíme si urobiť jasno v peňažných jednotkách vtedajšieho sveta. Sluha dlhoval kráľovi 10.000 talentov. Jeden talent predstavoval hodnotu 26,2 kg striebra. Teda sluha dlhoval 262 ton striebra. K aktuálnej cene striebra to tvorí približne 6.812.000.000 Kč (278.541.053,32 €). Niekto vypočítal, že to predstavovalo v tej dobe celonárodný ročný dôchodok celej Palestíny. Ten istý sluha mal dlžníka, ktorý mu dlhoval sto denárov. Jeden denár predstavoval hodnotu 4 g striebra, takže dĺžil 400 g striebra. To je približne asi 10.400 Kč (425 €). Ten, ktorému bola odpustená dlžoba v hodnote 6,812 miliardy Kč, nedokázal odpustiť dlžobu v hodnote 10.400 Kč. Toto podobenstvo nám dokazuje, že je Niekto, kto odpúšťa stále a komu sme všetci beznádejne zadlžení a to až natoľko, že sa z tejto dlžoby nikto nevyplatí. Musel by byť predaný on sám, so všetkým, čo je a čo vlastní. Urobme si z toho záver. Až takto odpúšťa Boh a od nás sa žiada odpustiť len tak málo. Pán Ježiš na záver dnešného podobenstva hovorí: „Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi.“
Čítal som kdesi, že veľkosť urážky rastie úmerne s veľkosťou a vznešenosťou toho, koho sme urazili. Ako je to potom s urážkou Boha? Čím človek uráža Boha? Určite nie tým, z čoho bol a ako bol stvorený! (svojou ničotnosťou a nedokonalosťou). Kniha Gn uvádza, že Boh stvoril človeka, aby sa stal jeho obrazom, teda miestom Zjavenia a Vtelenia Boha Lásky. Toto je Boží úmysel s každým človekom. Grécke slovo ADIKIA vyjadruje fakt, že každý hriech je nespravodlivosťou voči Bohu, popieraním Božieho práva na človeka. To, že existujeme sami pre seba, bez reálneho vzťahu k Bohu ako k Bohu, vôbec nie je v poriadku. Pokánie to je zrieknutie sa sebavlastnenia. Je to darovanie sa Kristovi. Kajúcnosť to je boj s naším sebectvom. Naznačuje nám to druhé čítanie, kde apoštol Pavol konštatuje, že „nikto nežije sám sebe, ani sebe neumiera“. Som dlžný Bohu seba samého – kompletne, lebo nie som svoj, nemám žiť sám sebe, ale mám vznešené povolania vydať sa Bohu, stať sa jeho nosičom, miestom zjavenia a vtelenia Lásky. Hriech je odmietnutím tohto Božieho pozvania. Teda toto je jeden rozmer dlžoby človeka voči Bohu. Boh stále hľadá v človeku to, čo človek v Adamovi stratil. Túto dlžobu naplňuje Kristus ako človek tým, že sa stal miestom Zjavenia a Vtelenia Lásky, že vydržal Boha – Lásku až do posledného okamžiku svojho pozemského života, že bol poslušný až na smrť.
Druhý rozmer našej dlžoby spočíva v tom, že ako náhle človek prijal do svojho života hriech a z neho plynúce „zvrátené potešenie zo sebectva“, stal sa dlžníkom diabla. Diabol si po prvotnom hriechu robí na človeka a jeho svet „právny nárok“, ktorý by sme mohli vyjadriť aj vetou: „Žil z môjho, žil na môj účet, je môj!“, lebo hriech je vynálezom diabla. Túto dlžobu si uvedomí každý hriešnik zvlášť v hodine smrti, keď cíti, že jeho nevyznané a neodpustené hriechy ho magický pútajú k démonom. Túto strašidelnú dlžobu zmýva Kristus svojou krvou, ak človek svoj hriech priznáva a vyznáva a prosí o odpustenie. Tohto sa predovšetkým týka Vykúpenie.
Vidíme, že sú tu dva priepastné dlhy, ktoré človek vlastnými silami nie je schopný vyrovnať, ale Kristus Ukrižovaný za mňa a namiesto mňa, spláca môj dlh. A vedomie oslobodenia a vykúpenia z tohto strašného bremena ma vedie k tomu, aby som odpustil omnoho menšie dlžoby a to hriechy spáchané voči mojej osobe. Kniha Eklesiastikus hovorí: „Odpusť svojmu blížnemu, ak ti uškodil: lebo aj tebe odpustia viny, ak o to poprosíš. Ak človek prechováva hnev proti blížnemu, ako si potom žiada od Boha, aby bol zdravý? Pre človeka sebe podobného nemá milosrdenstva, a pritom oroduje za svoje hriechy? Prechováva v sebe hnev, hoci sám je iba človekom, a pritom prosí o zľutovanie u Boha? Veď kto iný môže jeho hriechy uzmieriť? Mysli na koniec (všetkého) a zanechaj nepriateľstvo, lebo hniloba a smrť ti hrozia, ako to ustanovil (Boh).“
Myslím, že sme aspoň trochu pochopili, že odpustenie zo srdca je nutnosťou a nie ľubovoľnou možnosťou. Odpustenie zo srdca je podmienené z našej strany ochotou odpustiť. Samotné slovo odpustiť naznačuje, že máme čosi pustiť, čohosi sa zrieknuť. Pustiť pomstu zo svojich rúk. To je prvá fáza odpustenia. Ale Ježiš hovorí, že máme odpustiť zo srdca. My často robíme niečo, čo by sme mohli nazvať odpustenie z rozumu. V praxi to znamená, že sa snažíme na vec nemyslieť, zabudnúť. Ono to funguje, ale len do vtedy, dokiaľ sa nám znovu nedostane do zorného uhla ten, kto ublížil. Ak sa tak stane, znovu sa v srdci aktivizuje bolesť prvotného ublíženia a cítime, že sme vlastne neodpustili. Táto skúsenosť nám ukazuje, že každé ublíženie sa dotklo predovšetkým nášho srdca.
Malé dieťa je od prirodzenosti obdarené niečím, čo nazývame „prvotnou dôverou“. Prvotná dôvera spočíva v tom, že od nikoho a od ničoho neočakávame nič zlé. Očakávame len Dobro, pre ktoré sme stvorení. Toto je postoj, ktorý je potrebný k tomu, aby sme sa dokázali stretnúť s Absolútnym Dobrom. Tento postoj človek stráca, ako náhle narazí na zlo. Po takejto skúsenosti si človek vytvára akýsi ochranný pancier, ktorý je plodom strachu. O čo teda ide v odpustení zo srdca? Nakoľko sme ľudia dobre opancierovaní, cez náš pancier nemôže k nám preniknúť ani Boh so svojím liečivým vplyvom. Ak si chceme ponechať pancier, prestáva skrze naše srdce prúdiť Božia Láska. Čo teda máme robiť, ak chceme vo svojom živote uskutočniť toto odpustenie zo srdca?
Predovšetkým si uvedomiť, že je to nutnosť, že sa jedná o požiadavku samotného Boha. Je to podmienka nášho uzdravenia a našej spásy. Toto je absolútna nutnosť, ktorá sa nedá na ceste uzdravenia a spásy obísť. „Odpusť svojmu blížnemu, ak ti uškodil: lebo aj tebe odpustia viny, ak o to poprosíš. Ak človek prechováva hnev proti blížnemu, ako si potom žiada od Boha, aby bol zdravý?“ Existuje reálna spojitosť medzi odpustením a uzdravením chorého človeka, dokonca medzi odpustením a spásou. Je to skúsenosť, s ktorou sa stretávame v bežnej pastorácii i v medicíne. Koľko krát sa stane, že sa človek začne uzdravovať, až keď odpustí zo srdca.
Potom je potrebné analyzovať svoje srdce a hľadať v ňom všetky bolestivé miesta. Ak spustíme film svojich spomienok, zistíme, že určité veci bolia i po dlhom čase, ktorý od nich uplynul. Práve tieto udalosti musíme znovu prežiť pod božím pohľadom. Pozrieť sa na nich očami viery. Viera mi hovorí, že môj život nie je zhlukom náhodilosti a nezmyslov, ale že som predmetom výchovy samotného Boha, ktorý svoju pozornosť stále upriamuje na mňa, k môjmu dobru. Apoštol Pavol v liste Hebrejom nás vyzýva: „Bratia, nepohŕdajte Pánovou výchovou, všetko, čo sa s vami deje, je na vašu nápravu“. Musím sa pozrieť na udalosti môjho života, ako na niečo, čo sám Boh dovolil, aby ma priviedol bližšie k sebe, k Láske. Pri pohľade na výsledok Božej výchovy, ktorým je moja večná Spása, uznať Božiu múdrosť v celom mojom „zbabranom“ živote, prestať sa rúhať a reptať a začať ďakovať Bohu a žehnať ľuďom (i mojím nepriateľom). V konečnom zmysle ma odpustenie vedie ku zmiereniu s Bohom, ktorý miluje všetko, čo stvoril a chce, aby som ho skrze Vtelené Božie Slovo, Zjavil.
„Mysli na koniec (všetkého) a zanechaj nepriateľstvo, lebo hniloba a smrť ti hrozia, ako to ustanovil (Boh). Pamätaj na Božiu bázeň a nehnevaj sa na blížneho! Pamätaj na zmluvu Najvyššieho a prepáč vinu blížnemu!“ Každá svätá omša nám sprítomňuje zmluvu s Najvyšším, v každej svätej omši vidíme úžasnú mieru Božieho odpustenia, ktoré z Kríža udeľuje Spásu. Zmluva s Najvyšším sa uskutočnila v obetovaní tela a krvi Ježiša Krista. Tu hľadaj silu k odpusteniu. Sv. Ambróz hovorí: „zakaždým, keď piješ túto krv, dostávaš odpustenie hriechov a opájaš sa Duchom” a na inom mieste hovorí: „Tento chlieb je odpustením hriechov”.