Dnes nás bude zaujímať problém odpustenia, alebo problém odpúšťania. Aj my sami by sme chceli počuť nejaký počet dokedy ešte a kedy už nemusíme. Spolu s apoštolom Petrom sa teda podstavme pred Pána Ježiša, doveďme tam aspoň vo svojom srdci všetkých svojich hnevníkov. Doveďme pred Pána aj všetky tie krivdy, ktoré sme od svojich blížnych zniesli a ešte budeme musieť zniesť. A opýtajme sa ho: „Pane, koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi, keď sa proti mne prehreší? Myslíš si, že až sedem ráz?“ Sedem to je číslo plnosti.
Ježiš sa nám prihovára skrze podobenstvo. Toto podobenstvo nám dokazuje, že je Niekto, kto odpúšťa stále a komu sme my všetci beznádejne zadĺžení a to až natoľko, že sa z tejto dlžoby nikto nevyplatí. Musel by byť predaný on sám, so všetkým, čo je a čo vlastní. 10.000 talentov je strašne veľa. Je to približne 260.000 kg striebra. Neviem aká je cena striebra, ale približne odhadujem, že dlžoba tohoto sluhu tvorila niekoľko miliónov korún. Niekto povedal, že to predstavovalo v tej dobe celonárodný dôchodok Palestíny. Naproti tomu suma 100 denárov je suma niekoľko tisíc korún. Niekoľko tisíc korún tiež nie je maličkosť, ale v porovnaní s niekoľkými miliónmi je to zanedbateľné. Teda urobme si z toho záver. Až takto odpúšťa Boh a od nás sa žiada odpustiť len tak málo. Snáď by sme pochopili koľko Boh odpúšťa, keby nám zjavil biedu našich duší. Zostali by sme zhrození.
Počul som ráz príbeh jednej matky, ktorá prežila klinickú smrť. A keď už cítila, že sa jej život končí, vyslovila: „Bože a teraz ma odmeň!” Bola pyšná na svoje deti, ktoré chodili do kostola. Možno mala vedomie plné toho, čo dobrého urobila. A predsa, keď je Boh ukázal jej život vo svojom Svetle, začala sa triasť a prosiť Ho, aby sa ešte mohla vrátiť na zem. Zistila, že ona je stále dlžníčka, že o záslužnosti pred Bohom sa nedá ani hovoriť.
Vypočujme si ešte tento príbeh, ktorý sa odohral za prenasledovania cisára Valéria. Boli dvaja priatelia, Nikefor a Saprícius. Obaja kresťania. Pre hlúposť sa pohádali. Vyvrcholilo to tak, že v kresťanskom spoločenstve bolo z toho pohoršenie. Časom Nikefor vstúpil do seba, premohol pýchu, uponížil sa a požiadal Saprícia o odpustenie. Tento nechcel o tom ani počuť.
V tej dobe vypuklo prenasledovanie kresťanov. Medzi prvými zajatými bol aj Saprícius. Sotva sa to Nikefor dozvedel, utekal za ním až na popravisko. Verejne na kolenách ho prosil za odpustenie. Saprícius opäť odmietol a hrdo vykročil na popravisko.
S nenávisťou v srdci sa darmo hrabal k mučeníckej palme. Pán v takejto obeti nemal zaľúbenie. Keď sa kat zahnal, aby mu sťal hlavu, zvolal: „Zadrž! Obetujem radšej bohom.” Nikefor so slzami pribehol a prosil ho, aby nezrádzal Krista. Odmietol a z lešenia zostúpil ako zradca. Božou i bratskou láskou hnaný Nikefor si kľakol namiesto zradcu. Verejne pred sudcom vyznal, že je kresťan. Z lešenia sa za toto priznanie skotúľala Nikeforová hlava.
Sv. Ján evanjelista nás poučuje: „Ak niekto povie: „Milujem Boha,” a nenávidí svojho brata, je luhár. Veď kto nemiluje brata, ktorého vidí, nemôže milovať Boha, ktorého nevidí. A toto prikázanie máme od neho: aby ten, kto miluje Boha, miloval aj svojho brata“. (1 Jn 4,20 – 21)
Pane Ježišu daj nám pochopiť, že ani domnelá ochota k mučeníctvu nemá v tvojich, očiach cenu, ak nie sme ochotní opustiť zo srdca svojmu bratovi.