Dnešné čítanie z listu sv. Pavla Kolosanom začína výzvou: „Ako ste prijali Krista Ježiša, Pána, v ňom žite – v ňom zakorenení a na ňom postavení, upevnení vo viere, ako ste sa naučili- a vynikajte vo vzdávaní vďaky!“ Už včera sme mohli počuť obsahom myšlienok podobné zvolanie „Kristus vo vás, nádej slávy“. Tieto výroky nám odhaľujú podstatu kresťanského náboženstva. V kresťanstve nejde predovšetkým o prijatie nejakej doktríny, alebo podrobenie sa zákonu, ktorý by nás mohol priviesť ku Spáse. Boh nám neposiela ku Spáse len náuku a zákon, ale Boh nám vo svojom Synovi posiela Život. Na to aby sme sa mohli označovať ako kresťania, je potrebné prijať Ježiša ako svojho Pána, ako svoj Život. V ňom je Zákon i Náuka.
Sv. Pavol sa prihovára kresťanom a hovorí, aby, ak prijali Krista ako Pána, aby v ňom aj žili. Slovo Pán tu nahradzuje hebrejské Adonaj, ktoré Židia užívali namiesto Božieho mena JHVH. Teda doslova by sme mohli povedať: „Ak ste prijali Krista ako Boha“. A zároveň slovo Pán vyjadruje potrebu podriadiť sa mu. Asketické úsilie, ktoré napriek tomuto božiemu daru musíme vyvinúť, spočíva predovšetkým v tomto úsilí. V snahe stále žiť v jednote s Kristom vo svojich myšlienkach, citoch, vôli, slovách a skutkoch. Doslova a do písmena máme byť zakorenení v Kristovi. Podobne ako je ratolesť spojená s viničom má byť každý kresťan spojený s Kristom skrze Božie Slovo, Sviatosti a ustavičnú modlitbu. V ňom máme byť zakorenení a na ňom postavení. Pevní vo viere, ktorú sme prijali. Zabúdame na skutočnosť, že viera je istota v tom, čo povedal Boh. Boh vyslovil svoje Slovo, ktoré sa stalo telom a toto Slovo je Pravda. Viera je istotou v Božom Slove. Uveriť niekomu znamená prijať s istotou jeho slovo. Ak moja viera nie je istotou, je chorá. Bohu veríme nie preto, že chápeme, ale preto, že to vyslovil ten, ktorý je Pravdou.
Sv. Pavol nás nabáda k ustavičnej Eucharistii, k ustavičnému vzdávaniu vďaky „neprestávajte vzdávať vďaky“. Všetci sa môžeme zamyslieť, aký priestor v mojej osobnej modlitbe zaberá vďaka. A koľko priestoru zaberajú prosby, po prípade nariekanie a reptanie proti životu. Pán Ježiš je pre nás vzorom. V každej svätej omši nás učí ďakovať a to nie len za veci dobré ale za všetko. On sám pred svojím umučením, slávil Eucharistiu. V každej svätej omši si pripomíname, že to bolo v tú noc, keď bol zradený. Vzal chlieb, lámal ho a vzdával vďaky, hovoriac: „Toto je moje telo, ktoré sa za vás vydáva“. Ustavičné vďakyvzdávanie spôsobuje, že Boh mení zlo na našu Spásu. Eucharistia nás učí, ako skrze vieru a lásku môžeme premieňať zlo na dobro.
„Dajte si pozor, aby vás niekto nezviedol filozofiou a prázdnym mámením, založeným na ľudských obyčajoch a na živloch sveta, a nie na Kristovi!“ V dobe, keď sv. Pavol písal túto požiadavku, ktorá na nás možno pôsobí zvláštne, (veď dobre viete, že aj ku samotnému štúdiu teológie sa vyžaduje predchádzajúce filozofické štúdium) treba podotknúť, že v jeho dobe existovala len pohanská filozofia. Kresťanská filozofia sa rozvinula omnoho neskôr. Preto si nemáme myslieť, že sv. Pavol tu učí napr. proti sv. Tomášovi Akvinskému. V dobe sv. Pavla neexistovala kresťanská filozofia, ale len filozofia pohanská. V jeho dobe išlo o smery podobné dnešným smerom New Age, ktoré hľadali spásu bez Krista a mimo Krista. Spása ako produkt ľudských síl a možností. A predsa by asi aj na konto dnešného vyučovania teológie mal sv. Pavol výhrady. Ktosi to vyjadril takto: „Päť rokov sme sa učili o chlebe, ale sme ho nejedli.“ Chcel tým povedať, že sa päť rokov učil o Písme Svätom, ale nie Písmo Sväté.
„Veď v ňom telesne prebýva celá plnosť božstva. V ňom ste aj vy naplnení. On je hlavou každého kniežatstva a mocnosti.“ Kresťanstvo je náboženstvom Vtelenia. Celá plnosť Božstva vstúpila do človeka v osobe Ježiša Krista. Boh sa celý vyjadril prostredníctvom človeka. Boh má takú úctu voči človeku, ktorého stvoril na svoj obraz, že skrze človeka chce zjaviť svetu Seba samého. Ľudská bytosť má úžasnú schopnosť prijať a vyjadriť Boha, Lásku. Celá plnosť Božstva sa nám dáva v Kristovi, ktorého môžeme prijať v Eucharistii a v Božom Slove. Viera v Eucharistiu nemá základ ani v zmysloch, ani v rozume, ani v ničom ľudskom, ale úplne sa opiera o Božie Slovo. Skrze prijatia Krista máme aj my účasť na tejto Božej plnosti.
„V ňom ste boli obrezaní obriezkou urobenou nie rukou, ale obriezkou Kristovou, vyzlečením hriešneho tela. S ním ste boli pochovaní v krste a v ňom ste boli s ním aj vzkriesení vierou v moc Boha, ktorý ho vzkriesil z mŕtvych.“ Keď sa pozeráme na hmotný svet, veľmi často považujeme Ducha za niečo, čo je slabšie od hmoty a zabúdame, že Duch je základom celého hmotného stvorenia. Zabúdame, že Boh je Nadskutočno, Nadreálno, Nadhmotno, Nadtelesno. Všetka krása stvorených vecí, je len akoby iskričkou z nesmierneho plameňa, ktorým je Boh – Život a život v Bohu. Naše duchovné vzkriesenie závisí od našej viery v moc Boha. Sv. Pavol hovorí, že Boh svojou mocou vzkriesil Ježila z mŕtvych. Božia moc je nesmierna a absolútna. Koľko námietok bolo vznesených proti Panenskému počatiu Panny Márie alebo proti Eucharistii. Človek chce premietať na Boha vlastnú neschopnosť. Sv. Pavol hovorí, že našou obriezkou je viera v moc Boha. Pre Židov znamenala obriezka to, čo pre nás viera a krst. Vstup do Božej reality. Našou obriezkou je viera v moc Boha. Ježiš v nás sa počína vtedy, keď dovolíme Božej moci, aby v nás pôsobila skrze prijaté Slovo a Ducha.
„Aj vás, čo ste boli mŕtvi v hriechoch a neobriezke svojho tela, oživil s ním a odpustil nám všetky hriechy. Zotrel dlžobný úpis, ktorý bol svojimi nariadeniami proti nám a prekážal nám, a odstránil ho tým, že ho pribil na kríž.“ Hriech ústi ku smrti, aj keď sa človeku zdá, že žije. Ovocím hriechu je rozbitý život. Boh sám zotrel dlžobný úpis, ktorý svedčil proti nám. Ježiš sám sa stal pre nás hriechom. Z jeho kríža pramení naša Spása.
„Odzbrojil kniežatstvá a mocnosti, verejne ich predviedol a v ňom triumfoval nad nimi.“ Boh odzbrojil kniežatstva a mocností, ktoré stali proti človeku. Ale neodzbrojil ich svojou mocou, hoci to iste mohol urobiť, ale ich odzbrojil skrze Ježiša ako človeka. Diabol v prvom rade ide proti človeku, až sprostredkovane proti Bohu. Kristus naplnil zmysel svojho človečenstva tým, že dokonale zjavil Boha – Lásku. My všetci sme vyzvaní, aby sme v moci Božieho Ducha a zjednotení s ním, zápasili s týmito mocnosťami temností, aby tak naša spása bola plne ľudská a zároveň úplne Božská. Každý kresťan si musí v sebe prežiť svoj rozchod so svetom, s telom a s diablom. Boh nás zázračne nevytrhne z tohto sveta, ale ak o to stojíme, pomôže nám prežiť život v súlade s Božím zámerom. Tak sa tento zápas, ktorý sa začal na počiatku v Raji, stále odohráva v rovine Božieho stvorenia a Boh do neho zasahuje tým spôsobom, že vyzbrojuje človeka svojím Duchom, ak o to človek prosí a po tom túži, pretože Božie Slovo a človek podľa prapôvodného Božieho zámeru patria k sebe.