„Ale vám, ktorí ma počúvate, hovorím.“ Evanjelium je adresované tým, ktorí Ježiša počúvajú. Mnoho ľudí chodilo za Ježišom a nasledovali ho svojimi nohami. Hľadali u neho riešenie svojich zdravotných problémov. Ale menej bolo tých, ktorí ho počúvali. Prvé prikázanie lásky, začína malým ale podstatným príkazom: „Šema“ – „Počúvaj“. Základným predpokladom našej spásy je ochota počúvať Spasiteľa. Počúvať a poslúchať Ježiša nie je to isté ako chodiť do kostola. Požiadavky Ježiša idú ďalej ako sviatočný nedeľný život. Siahajú až tam, kde sa denne bijeme za svoje právo na život, do každodennej driny a lopoty.
„Milujte svojich nepriateľov, robte dobre tým, čo vás nenávidia, žehnajte tým, čo vás preklínajú, a modlite sa za tých, čo vás potupujú!“ Milujte, dobre robte, žehnajte a modlite sa a to všetko nepriateľom. Milovať nepriateľa nie je to isté ako milovať priateľa. Milovať nepriateľa môže bolieť. Milovať predovšetkým znamená žiť Božie prikázania, zachovávať Boží zákon a to rovnako voči priateľom i nepriateľom. Toto je tá najzákladnejšia láska, ktorú ako kresťan mám žiť voči všetkým. Nežiada sa tu citová náklonnosť a ani podriadenosť vôle nepriateľovi, ale žiada sa podriadenosť našej vôle Božiemu Slovu. Ide o lásku, ktorá aj nepriateľovi praje účasť na spoločenstve s Bohom, čiže Spásu. Veď Boh chce spasiť všetkých ľudí. Pán Ježiš žiada, aby som svojmu nepriateľovi robil dobro a to namiesto pomsty. Robiť dobro tým, ktorí mi nevedia prísť na meno. Žehnať tých, ktorí ma preklínajú. Zbožne sa modliť za tých, ktorí ma potupujú. Keby to hocikto z ľudí odo mňa žiadal, asi by som ho poslal na najbližšiu psychiatrickú kliniku. Ale tieto slová mi adresuje môj Boh a Pán a tak asi na tú psychiatriu patrím skôr ja. Tieto slová mi adresuje ten, ktorý pozná hlbiny ľudského srdca a vie, že zlo v ľudskom srdci sa dá poraziť len dobrom. Zlo sa zlom živí a rastie, ale mizne, keď ho kŕmime dobrom.
Pre človeka, ktorý prežíva zlý deň, alebo trpí pre napäté a problémové vzťahy s ľuďmi, môžu tieto Ježišove slová znieť tvrdo. „Čo mám robiť? Dovoliť, aby ľudia po mne šliapali? Naozaj to Ježiš chce?” Ježiš nekládol na svojich poslucháčov ťažké bremená, ale učil ich to, aký je Boh. Keď prijímame Ježiša do svojich sŕdc, prežívame čosi nové: premieňajúcu moc jeho života. Tento nový život nás uschopňuje stať sa duchovnými ľuďmi. Ježiš obhajoval toto učenie celým svojím životom. Nevyjadroval žiadnu citovú náklonnosť k tým, ktorí ho prenasledovali a nakoniec ukrižovali. Avšak jeho záujem o nich a láska k nim ho viedli k tomu, aby prosil Otca o odpustenie ich chýb a slepoty. Ani náznak túžby po pomste a odvete, ktorá sa nám môže zdať taká prirodzená.
Podobný zmysel majú aj ďalšie slová: „Tomu, kto ťa udrie po líci, nadstav aj druhé. A tomu, kto ti berie plášť, neodopri ani šaty. Každému, kto ťa prosí, daj a ak ti niekto niečo vezme, nežiadaj to naspäť.“ Nejde o to, aby sme sa nebránili, veď i sám Ježiš sa aspoň slovne ohradil proti facke, ktorú dostal od veľkňazovho sluhu. Ide o to, aby sme na zlo neodpovedali zlom. Dobro víťazí nad zlom tým, že zo zla urobí obeť.
Evanjelium nám kladie pred oči požiadavku takej veľkej dobroty. Možno nás z toho chytá závrat a uvedomujeme si svoju neschopnosť. Možno si niekto povie: „Keby som sa v tomto svete pokúsil takto milovať, veď by ma ľudia zjedli ako kus chleba! Nič by mi nezostalo! Každému, kto ťa prosí, daj a ak ti niekto niečo vezme, nežiadaj to naspäť. Kto ťa udrie po líci, nadstav aj druhé.“ Pán Ježiš nám zjavuje lásku, ktorou a akou miluje sám Boh. Boh je Absolútne a Nemenné Dobro. Boh je neprekonateľné Dobro. Tak, ako to Kristus vyžaduje od nás, presne tak robí Boh Otec voči tým, ktorí sa od neho vzdialili a to sme my všetci. Boh je dobrý aj k nevďačným a zlým. O tom, že je Boh naozaj takto dobrý svedčí jeho každodenná trpezlivosť s nami a naším pomýleným svetom.
Cítime sa neschopní takejto lásky. Aby sme takýmto spôsobom dokázali milovať, musíme si stále živo uvedomovať, že my sami sme takto Bohom milovaní. Keď sa učíme podriadiť sa Slovu Božiemu, prijímame silu Ducha a premieňame sa obnovou zmýšľania. Dostávame sa z otroctva odporu, nenávisti a strachu do slobody Božích detí, slobody môcť milovať všetkých, ktorá je znakom každého duchovného človeka. Samozrejme budeme čeliť odporu svojej starej prirodzenosti. Avšak to je len znamením, že sme na správnej ceste. Prosme Ducha Svätého, aby v nás pôsobil a pomohol nám stať sa jeho hodnovernými svedkami pre svet okolo nás.
„Buďte milosrdní, ako je milosrdní váš Otec!“ V tomto jednom sme pozvaní nasledovať Boha. Máme ho nasledovať v jeho milosrdenstve. Nemáme ho uprosovať o milosrdenstvo ako keby ono netvorilo podstatu jeho zmýšľania. Ale sa ho máme učiť od Neho a nasledovať jeho milosrdenstvo. Nie sme pozvaní k tomu, aby sme súdili. „Nesúďte a nebudete súdení.“ Možno sa obávame božieho súdu. Ježiš nám dáva úžasnú šancu, ako sa mu vyhnúť. Nesúď a nebudeš súdený. Neodsudzuj a nebudeš odsúdený. Odpúšťaj a odpustí sa ti. Dávaj a dostaneš. Tou istou mierou, akú zvykneme vo svojom živote používať vo svojich vzťahoch, tou istou mierou bude s nami jednať Boh i ľudia.
Povedal som, že sa bojíme tejto lásky, preto, lebo by nás ľudia mohli zjesť ako kus chleba. Ale aj tu máme vzor. Ježiš v Eucharistii sa nám dáva, ako kus chleba. A my sa denne máme učiť tejto eucharistickej forme lásky. Meniť zlo na dobro.