Možno sme naplnení úzkosťou a strachom, čo ešte môže prísť na tento svet, v ktorom žijeme a musíme žiť, napriek tomu, že sme Krista prijali, ako svojho Pána a Spasiteľa. Počujeme každú chvíľu o nejakých katastrofách. Kresťan na to, aby mohol žiť skutočne kresťanský v tomto svete, o ktorom Božie Slovo hovorí, že leží v moci Zlého, musí zaujať postoj, o ktorom píše sv. Pavol: „Ak ste teda s Kristom vstali z mŕtvych, hľadajte, čo je hore, kde Kristus sedí po pravici Boha!. Myslite na to, čo je hore, nie na to, čo je na zemi!“. Žijeme síce ešte na zemi, ktorá sa otriasa, ale máme oči upierať na nebo. Nemáme milovať tento svet. Svet nie je naším domovom. Naša vlasť je v nebesiach. Kresťan potrebuje tento pohľad na nebo, aby zniesol súženie času.
Sv. Pavol ďalej pokračuje: „Veď ste zomreli a váš život je s Kristom ukrytý v Bohu. A keď sa zjaví Kristus, váš život, vtedy sa aj vy zjavíte s ním v sláve. Umŕtvujte teda svoje pozemské údy: smilstvo, nečistotu, vášeň, zlú žiadostivosť a lakomstvo, čo je modloslužba!“ Svoj život máme akoby uschovaný s Kristom v Bohu. Máme žiť, akoby sme boli mŕtvi tomuto svetu. Máme v sebe umŕtvovať svoje zlé sklony. Robiť presne opak toho, čo odporúča komerčná televízia. V posledných dňoch ukazujú ľudí, ktorí sa absolútne neumŕtvujú, ktorí holdujú svojmu sebectvu. A pracujú na tom, aby tento pomýlený životný trend prebudili aj vo vás. A ešte ich zato budú odmeňovať. Ešte stále treba niekoho z vás presviedčať o tom, že svet leží v moci zla. Sv. Pavol radí hlavné hriechy do oblasti modloslužby. Táto modloslužba spočíva v tom, že sa človek neklania Bohu, ale zbožňuje seba samého. Verí svetu, telu, diablovi viac ako Bohu.
„Pre takéto veci prichádza Boží hnev na odbojných synov.“ Často hovoríme o Božej láske, ale vieme, že existuje aj niečo, čo Písmo nazýva Boží hnev. Boží hnev neznamená, že sa Boh vo svojej podstate, ktorou je Láska, zrazu z nejakej príčiny zmení. Boh sa nemení a nemenia sa ani jeho postoje voči nám. Sv. Jakub dokonca povie: „Každý dobrý údel, každý dokonalý dar je zhora, zostupuje od Otca svetiel, u ktorého niet premeny ani zatmenia z obratu. „(Jk 1,17).
Po hriechu sa mení naše vnímanie Boha. Sv. Lev Veľký nám odhaľuje, že po hriechu človek začína vnímať Boha ako trest: „V blahoslavenstve sa právom sľubuje, že uvidia Boha tí, čo majú čisté srdce. Veď špinavý zrak nebude môcť vnímať jas pravého svetla. A čo bude pre čisté duše radosťou, to bude pre poškvrnené trestom. Treba sa teda vyhnúť mrákotám pozemských márností a z vnútorného zraku zotrieť všetku nečistotu neprávosti, aby sa jasný zrak mohol kochať v takom videní Boha.” Tak ako sa zločinec neteší zo spravodlivosti a pravdy, tak sa ani hriešnik, milujúci svoj hriech, nemôže tešiť z Boha.
Boží hnev sa týka predovšetkým odbojníkov, ktorí nechcú prijať život z Boha a podľa Boha. Boží hnev sa prejaví aj takým spôsobom, že Boh nechá na človeka dopadnúť ovocie jeho hriešnych rozhodnutí a zlých túžob. Svet po dedičnom hriechu sa nachádza v stave vzbury voči Bohu. Ale človek sa môže pohybovať v ňom od Božieho hnevu k zaľúbeniu Boha. Boh má v nás záľubu v tej miere, v akej v nás objavuje svojho Syna a teda svoje Slovo a svojho Ducha. Boh očakáva od človeka to, čo kedysi v Adamovi stratil – Božie Synovstvo.
„Kedysi ste aj vy boli takí, keď ste v nich žili. Ale teraz odložte aj vy všetok hnev, rozhorčenie, zlobu, rúhanie i mrzké reči zo svojich úst.“ Veľmi často sa cítime zviazaní so svojou minulosťou ale Boha zaujíma naša prítomnosť. Minulosť ho zaujíma len natoľko, nakoľko ovplyvňuje našu prítomnosť. Nezaujímajú ho naše minulé hriechy a dokonca ani naše domnelé zásluhy. Jeho zaujíma prítomný stav duše. Či svoje hriechy ľutujeme a či Boha skutočne milujeme.
A predsa o všetkom, čo sme urobili, existuje zápis v pamäti vesmíru. Nie preto, aby nás raz Boh podľa toho odsúdil, ale aby nám chyby nášho života osvetlil a tak nás priviedol ku Spáse. Podľa apoštola máme odložiť všetok hnev, rozhorčenie, zlobu, rúhanie i mrzké reči zo svojich úst. To všetko sú prejavy beznádeje. Tak sa chovajú ľudia, ktorí spejú do zatratenia, ale mi v Kristovi spejeme ku Spáse.
„Neluhajte si navzájom vy, čo ste si vyzliekli starého človeka s jeho skutkami, a obliekli ste si nového, toho, čo sa obnovuje, aby mal pravé poznanie podľa obrazu toho, ktorý ho stvoril.“ Nemáme si navzájom klamať. Máme žiť v pravde. Veľmi často si klameme, lebo neveríme, že sme naozaj milovaní. Klamú si navzájom manželia, deti rodičom, klameme i my s pozície duchovných pastierov. Tiež nehovoríme o svojich hriechoch a slabostiach, lebo sa bojíme, žeby sme takto neboli milovaní a prijateľní. A predsa skutočne milovaní môžeme byť len v pravde. Ak čosi hráme, aby sme si získali náklonnosť druhého, tak v skutočnosti docielime len to, že bude milovaná maska, ktorú si dávame a nie my. A toto nemôže urobiť trvalo šťastným.
„Potom už niet Gréka ani Žida, obriezky ani neobriezky, barbara, Skýta, otroka, slobodného, ale všetko a vo všetkom je Kristus.“ Kristus v nás je spoločným stredom, ktorý nás dokáže zjednotiť. Bez neho sme si úplne cudzí, aj keď môžeme byť pokrvne príbuzní. Všetko vo všetkom je Kristus. Kristus je základom každého ľudského pokroku. Bez neho je svet v zajatí hriechu a pomýlenej spravodlivosti. Bez neho stále platí zákon pomsty. Bez neho nieto odpustenia a zmierenia. Môžete sa pozrieť do sveta, ktorý ovláda Islam so svojou krutou „nábožnosťou“. Alebo sa zamyslieť nad nezmieriteľnými postojmi ľudí, ktorí ešte v Krista neuverili a neprijali ho do svojho srdca.